Predo mnou hora voňavých rožkov. Ale aj tých, ktorým sa status príťažlivosti už pár dňami navyše stratil. Ležia tu a ja ich jeden po druhom napoly automaticky krájam do žemľovky. Deti ju majú rady. Dnes bude s tvarohom.

Lopárik sa plní kolieskami, naberám ich do dlaní a sypem do misy. Rožky odovzdane ležia a každým odkrojením akoby sa prehlbovalo bolestné mlčanie vo vedomí odovzdania sa. Mäkkosť striedky ako mäkkosť srdca. Kolieska odkrývajú hlbočinu vnútra každého rožka do nahoty, až do podstaty.  Pozri, čo pre teba mám, pozri, toto som ochotná a pripravená ti dať. Moje celé všetko. Toto som ja.

Krájam a v duchu vnímam niečo iné. To ticho, to odovzdanie... keď Ktosi onemel ako ovca pred svojím strihačom.. a dal všetko, čo mal a čím bol. Ako tento rožok. Nevzpieral sa.

Teraz cibuľa. Ešte kým z nej zvliekam šaty („Sto košieľ jedna panna má... čo je to?“ – vynorí sa mi stará hádanka), začínam plakať. Keď ju krájam do zápražky, plačeme obe. Nadrobno nakrájaná, vydaná na niečo lepšie, na niečo, čo príde potom, keď už nebude sama sebou. Keď už to, aký výzor, krásu, váhu, hodnotu mala predtým, nebude podstatné len to, čo prichádza ako efekt dávania sa.

Cesnak. Neplače, kým ho vyzliekam. Ani obielené strúčiky neprotestujú. Dôstojne vo svojej nahote ležia na kuchynskej doske a nestrácajú pôvab, hoci je jasné, že ich čas sa v tejto podobe naplnil. Až keď ich vložím do lisu, akt vzdania sa vlastného ja je dovŕšený. To, čo sa stráca v špenátovej polievke, sa nepodobá na to, čo bolo pred pár minútami. Ostala len výrazná vôňa a vynikajúca chuť v jedle.

Mňam, hovoria deti a štrngajú lyžicami. Stratené rožky, stratená cibuľa, stratený cesnak ich vôbec netrápi. Obed sa stratil v okamihu v nich. Bol dobrý, mami!

Len ja ticho stojím a pred očami mám celé to krájanie sa, to vzdávanie sa seba, ten plač, ten ostatok vône... to mlčanie v odovzdaní, ktoré bolo zároveň vysloveným „áno“ pre darovanie sa. Koho mi to tak nevýslovne pripomína? Vynára sa mi pred očami tvár toho, komu zvliekli šaty, ktorému rozdrvili kosti... ktorý dal všetko.

Zrazu sa na to svoje denné krájanie sa ako mamy, manželky, dcéry, susedy, ženy... dívam inak. Hej, zabolí, a možno niekedy plačem. Boh neubližuje, ak vnára do mňa svoj nôž rozhodnutí a smerovania, na čo a pre koho ma chce použiť, rozdeliť. Nie je to vyznamenanie, že aj ja mám byť viac či menej podstatnou, no dôležitou časťou nakrájanej lásky, ktorá obživí, poteší, posilní a pomôže ísť ďalej?

Mlčím.

Plačem.

Už nestrácam pocit dôstojnosti ani pred lisom, ani pred nožom dní, v ktorých som mala doteraz pocit, že sa musím dávať priveľa.

A aj keď to ešte bolí... voniam.

 

 

...

Snímka: pixabay.com