To bola jedna z jeho výhod, nebol rozmaznaný a každá hračka ho bavila, aj obyčajná ošúchaná gumová lopta. To sa však nedalo povedať o mne. Po takmer roku práce vo farskom centre voľného času v kazachstanskej Alma Ate vo mne už len predstava, že sa mám hrať, vyvolávala pocit neovládateľnej, bezbrehej, hustej nudy. A keď som sama seba ku hre konečne prinútila (veď čo iné mi ostávalo, ak som nechcela byť úplne neužitočná), pri každom pohybe, pri otáčaní kartičky pexesa či hádzaní lopty som mala pocit, ako by bol priestor okolo mňa naplnený ortuťou. Akákoľvek aktivita bola tvrdo vybojovaná s vlastnou nechuťou a neviditeľným tlakom.

Ale zároveň som bola presvedčená, že Orchan za to stojí. Áno, psychicky som bola odpísaná, ale duchovne som vďaka ťažkému roku strávenému dobrým spôsobom na správnom mieste zosilnela a videla som veci jasne. Sme tu kvôli Kristovi, ktorý raz povedal, že všetko, čo robíme jednému z jeho najmenších, robíme jemu. A tak som z nadľudským úsilím znovu a znovu hádzala a chytala loptu a  opakovala si: „Toto je Ježiš. Hádžem loptu Ježišovi.“ Žiadna alegória, úplne doslovne.

 

Ježiša to dosť pravdepodobne tešilo, nebol u mňa na také veci zvyknutý a určite to tešilo Orchana, lebo ani po tridsiatom hode stále ešte nemal pocit, že stačí. V ten deň som si povedala, že to nechám naňho. O momente ukončenia našej hry mal rozhodnúť on a ja som sa mala trochu podučiť, čo je to poslušnosť Bohu v okolnostiach života, pojem mojej životnej praxi formovanej individualistickou stredoeurópskou kultúrou konca dvadsiateho storočia na hony vzdialený.

Neviem koľko krát sme si ešte loptu hodili, kým to prestalo baviť aj jeho. Nepamätám sa na ten moment oslobodenia, možno ma opakujúci sa pravidelný pohyb priviedol do tranzu alebo som stratila vedomie, omnoho pravdepodobnejšie si to však nepamätám len preto, že to nebolo dôležité. Podstatné bolo to, že som sa poddala a slúžila a omnoho dôležitejšie pre mňa ako pre Orchana. Aj keď, ktovie, možno aj táto chvíľa zohrala úlohu v božom pláne jeho spásy.

 

Orchan

Keď pred pár týždňami prvý krát vstúpil na ihrisko, bolo na prvý pohľad jasné, že je iný. Nehovoril dobre po Rusky a aj keď mal šesť rokov, v mnohých ohľadoch za svojimi rovesníkmi zaostával. Vzbudzoval pozornosť zvláštnym spôsobom, ako sa vyrovnával so stresom, nepokojom alebo strachom. Keďže ho okolie obvykle nešetrilo, takýchto momentov zažíval veľa. V nepríjemnej situácii si zvykol strčiť palec do úst a odpojiť sa, ako robot oddelený od zdroja energie. Vyvrátil oči a prestal vnímať, čo sa okolo neho deje. Robil to pomerne často a jeho palec bol v porovnaní s ostatným telom neprirodzene bledý.  Orchan prišiel so svojou rodinou do Alma Aty len celkom nedávno a patril k imigrantom z Azerbajdžanu. Väčšina detí, ktoré sa u nás hrávali, boli deti ulice a nepreháňali to s čistotou ani s vyberanými spôsobmi, ale Orchan aj uprostred nich pôsobil výnimočne zanedbane. Chatrným oblečením, zápachom a podivným správaním odpudzoval ostatné deti, takže sa s nim nikto nechcel hrať. Ale on sa hrať chcel a na to sme tu boli my, aby nebol odmietaný a prehliadaný nikto z božích maličkých.

 

Podivná dvojica.

A tak som Orchanovi otvorila svoje dvere. Stala sa z nás na prvý pohľad úplne nepochopiteľná dvojica. Bledá, modrooká dvadsaťštyri ročná cudzinka z bohatého západného sveta (áno, Slovensko je voči Kazachstanu nesporne v mnohých ohľadoch bohatý západ) behá po sídlisku s šesťročným slabo komunikujúcim otrhaným azerbajďžanským imigrantom. A údiv sa znásobuje, keď ešte pritom nahlas vykrikuje Sabáka (po rusky pes), lebo zhodou okolností také meno dal Orchan svojmu veľkému vychrtlému psovi, ktorého práve nevedel nájsť a ktorý pravdepodobne ani netušil, že je Orchanov. Ruština je v Kazachstane stále ešte hlavný dorozumievací jazyk, preto to bolo niečo podobné, ako behať po slovenskom sídlisku a vykrikovať Pes, Peés.  Chápala som vtipnosť celej situácie, aj to, že na smiech som tu bola ja, ale tiež som vnímala bezradnosť dieťaťa, ktoré stratilo svojho priateľa a čo je proti tomu trošku strápnenia sa na verejnosti, ktoré v konečnom dôsledku môže priniesť iba pozitívne výsledky v boji s vlastným prebujnelým egom. A tak ako pri hre s loptou, nepamätám sa, či nás vtedy Sabáka našla, pamätám sa len na ten pocit, že na nás Boh hľadí s láskou a s osobitným uspokojením pozerá na fakt, že som sa aspoň na chvíľu nesnažila držať vlastné dekórum, ktoré aj tak nikoho nezaujímalo.

 

Zvláštna príťažlivosť omše.

Orchan v našom centre nebol stále, prichádzal, keď mal práve voľno, pravdepodobne mal na vybavovanie aj veľa iných vecí, ktoré pre nás naveky zostali tajomstvom. Bolo však zvláštne, že ako jedno z mála detí prejavil záujem chodiť s nami na omšu. Spomínam si ako vedľa nás sedel na veľkých drevených laviciach v priestrannom, svetlom kostole. Teda pamätám si tých pár momentov, keď sedel, omnoho častejšie ležal horebruchom a dolebruchom, podliezal a nadliezal lavice, ktoré mu museli pripomínať preliezky na ihrisku. Naozaj sa mi však do pamäte najviac vrylo tých pár pekných momentov, keď sa utíšil a ja som mala pocit, že to vníma, že cíti pokoj a prítomnosť Boha a že jej rozumie celkom priamo, nereflektovane, bez bariéry pojmov a obrazov. Doteraz si myslím, že preto neprestával na omšu prichádzať, vždy keď mu to povinnosti dovolili, napriek tomu, že sa mu v týchto chvíľach nikto z nás nevenoval a že na konci nedostal ani tú malú bielu oplátku, po ktorú si išli všetci ostatní...

 

Posledný výdych a Otcova náruč.

A potom úplne neočakávane prišiel deň, keď nám náš poľský farár oznámil, že Orchana zrazil autobus. Udalosť nám popísal takto: Orchan, prechádzal cez cestu, vošiel len tak, bez toho, aby sa ubezpečil, že nič nejde. Nebol pravdepodobne na rušné veľkomestské cesty zvyknutý a nebol dostatočne inteligentný na to, aby pochopil, aké nebezpečenstvo mu hrozí. Keď stál na vozovke a uvidel, že sa naňho valí autobus, vyriešil stresovú situáciu tak, ako bol zvyknutý. Strčil si palec do úst a zostal nepohnute stáť. Autobusár už nestihol zabrzdiť. Orchan zomrel o pár hodín v nemocnici na následky zranení.

Bolo to neočakávané, bolo to bolestné, bolo to šokujúce. Keď sa naháňate po ihrisku s malým dieťaťom, nemyslíte na to, že môže kedykoľvek zomrieť. Ak aj uvažujete o odchode z tohto sveta, vždy v predstavách automaticky prichádzate na radu pred ním. Keď sme sa z jeho smrti trochu spamätali, utreli slzy a upokojili rozbúchané srdcia, začali sme rekapitulovať. Tak ako to v momente dotyku so smrťou býva, na darované stretnutia, rozhovory, spoločné zážitky sme začali pozerať z novej perspektívy. Perspektívy večnosti.

 

Pred pár týždňami do našich životov vtrhol malý, tmavý, neovládateľný, zafúľaný anjel. Boh ma na neho špeciálne upozornil. Vybral ho spomedzi ostatných detí, tak ako žiadne iné, ukázal na neho prstom a povedal mi: „Tento môj syn má nekonečnú hodnotu a ak tvrdíš, že slúžiš Kristovi, budeš slúžiť aj jemu.“ Nie, nemala som zjavenie ani hmotné ani nehmotné, ani zrakové ani sluchové. Mala som však presvedčenie v srdci, a istotu, že mi bolo do tohto môjho srdca vložené niekým iným, dobre som totiž poznala jeho obvyklý obsah.

Boh sa rozhodol Orchana priviesť k sebe a dovolil nám byť pritom. A ešte o kúsok viac, dovolil nám byť aspoň na chvíľu jeho rukami, jeho nohami, jeho ústami. Rodina, do ktorej Orchan patril bola veľmi pravdepodobne moslimská, v Azerbadžane je moslimov 97%. Boli to imigranti na ceste za novým životom, dnes boli v Alma ate, zajtra už mohli vyraziť ďalej. Toto mohlo byť jediné krátke obdobie Orchanovho života, keď sa ho dotkol Kristus, keď sa k nemu približoval v eucharistii a keď zažíval jeho prítomnosť v Cirkvi. Nechcem tým povedať, že Boh naplánoval jeho smrť, utrpenie nevinných zostáva tajomstvom, na ktoré odpovedá len Kristova obeť na kríži a aj tejto odpovedi sa učíme porozumieť celý život. V danom momente zlyhali rodičia, ale nevieme posúdiť nakoľko komplikovaná bola životná situácia, ktorá ich k prílišnej bezstarostnosti ohľadom vlastného dieťaťa priviedla. Verím však, že v momente, keď Orchan vydýchol posledný krát, čakala ho starostlivá láska a otvorená náruč Otca, ktorý ho dávno hľadal, vábil a čakal a že ho hľadal, vábil a čakal aj cez nás. A za toto som prenáramne vďačná. Z celého srdca ďakujem, že som mohla vstúpiť do tohto malého života, ktorý má v Božích očiach úplne iné rozmery, ako ich vnímame my.

 

„Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých. Lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ Mt 18,10