Mária, Karol, koľko vy máte vlastne rokov?

Mária: Ja mám dvadsaťšesť.
Karol: Ja mám dvadsaťpäť – som o pár mesiacov mladší.

Mnohí ľudia, ktorí akýmkoľvek spôsobom sledujú váš príbeh, obdivujú, čo máte za sebou. Cítite sa mlado?

Mária: Cítime sa tak akurát. Dúfam, že – ak Pán Boh dá – máme toho pred sebou ešte veľa. Ešte potrebujeme stihnúť aspoň deväť detí (smiech).

Karol: Asi myslíš na to, že odísť po svadbe na misie do Afriky sa mnohým zdalo ako dobrodružstvo, pretože väčšina manželov sa chce rok–dva ešte zlaďovať. My sme to vzali trochu dynamickejšie.

Mária: Pre nás to bola väčšmi milosť, ako odvaha. Keď sa dvaja vezmú, musia riešiť rôzne povinnosti – od ubytovania až po réžiu domácnosti – a ten vzťah s Bohom ide, prirodzene, niekedy do úzadia. My sme mohli odísť hneď po svadbe a prvý rok venovať nielen nášmu vzťahu, ale aj vzťahu s Pánom Bohom. A oba sme celý rok budovali. Budovať vzťahy je v manželstve to najkrajšie.

Vaše manželstvo predchádzali vaše rodiny. Za čo im vďačíte?

Mária: Obaja sme vďační za naše rodiny – obaja máme kompletné rodiny a obaja sme z mnohodetných rodín. My sme dostali navyše do rodiny veľký dar – máme mentálne postihnutého brata. Pán Boh sa nezmýlil, keď nám ho dal.

Znie to zvláštne, že ho nazývaš darom, lebo mnohí berú takéto dieťa ako obmedzenie.

Mária: Pán Boh nikdy nerobí chyby. Chcel nám ho darovať a dal nám ho – a som si istá, že keby sme ho nemali, nikto z nás by nebol taký, aký je dnes.

Takéto dieťa – má 18 rokov, no mentálne zastal na úrovni jedenapolročného bábätka – nás naučilo viac si vážiť a byť vďačný za to, čo máme. Tiež sme žili s babkou, ktorá sa celý život rozdávala a na nej sme videli, že ak nedáme Bohu čo najviac, nikdy nebudeme šťastní.

Ty, Karol?

Karol: My sme vyrastali ako piati súrodenci s oboma rodičmi. Tiež sme to mali živé. Bývali sme rovnako ako Máriina rodina so starou mamou. Vtedy sa nám zdalo, že nás to obmedzuje, pretože sme nemohli chodiť na dovolenky alebo výlety, dnes si však uvedomujem, že nás to mnohému naučilo. Cez príklad rodičov v každodennej službe starej mame som aj ja dostal základ túžby darovať sa.

Mária: Obaja sme dostali v rodinách veľa lásky – a hovorím to aj napriek tomu, že táto veta znie ako klišé. Až v Afrike pri našich chlapcoch sme pochopili, čo to znamená, keď vás naozaj nikto nikdy nemal rád. Táto láska z rodiny je nezaslúžený dar a volá ťa, aby si ju dával ďalej.

Dnes ste už rok aj niečo manželia. Pamätáte si deň, keď ste začali registrovať, že ten druhý existuje?

Karol: Spojilo nás osemročné gymnázium; spoznali sme sa ako desaťroční – je to dlhá história(úsmev).

Mária: Pán Boh mal pre nás dlhú cestu, ktorá nás priviedla k manželstvu. My sme boli totiž celý čas najlepší kamaráti a nikdy som si nevedela predstaviť, že by medzi nami preskočila iskra. Bol to typický súrodenecký vzťah, vrátane menších bitiek a všetkého, čo k tomu patrí (smiech). Vždy som snívala o tom, že môj prvý chlapec bude aj môj posledný. A že to bude jediný človek, ktorému dám pusu.

U teba to tak tiež bolo, Karol?

Karol: Mňa to ku Márii vždy nejako ťahalo, dokonca sme to aj viac razy riešili. Mal som podobnú snahu ako Mária, ale mne to nevyšlo a moja cesta bola dlhšia – mal som pred Máriou pár dievčat, ktoré boli super a nikdy na ne nezanevriem – no nakoniec ma to pritiahlo k Márii. Cez tie vzťahy som sa veľa naučil.

Mária: Ja som vďačná aj za tieto Karolove vzťahy. Modlím sa za všetky jeho dievčatá a ďakujem im, lebo by nikdy nebol taký skvelý manžel, keby nemal tie skúsenosti.

Vy ste sa vraj ako kamaráti a „súrodenci“ modlili za budúce manželstvo každého z vás...

Karol: Ako dvanásťroční sme sa rozhodli, že sa budeme modlievať trikrát Zdravas Mária. A ak si nikoho do tridsiatky nenájdeme, dáme sa dokopy.

Mária: Treba to brať s rezervou; ako rozhovor dvoch detí... Naozaj sme sa to však modlili: Zdravas za jeho ženu, Zdravas za môjho muža a Zdravas za naše kamarátstvo.

Kedy sa vaše kamarátstvo zmenilo na niečo viac?

Karol: Je to dlhší príbeh. Ako som spomínal, ja som sa dlhšie dopracovával cez rôzne vzťahy k tomu, čo znamená vzťah, čo znamená naozaj sa obetovať pre ženu. Mal som asi dvadsaťjeden rokov, keď som ukončil jeden vzťah – čiastočne aj kvôli Márii. Uvedomil som si vtedy, že ona je žena, ktorá má všetko, čo by som si prial mať u svojej manželky.

Čo ťa na nej očarilo?

Karol: To, aká bola spoločenská, ako sa rozprávala s ľuďmi. Najsilnejšie však to, aký mala živý vzťah s Bohom, ako silno verila – to posunulo aj mňa bližšie k Bohu. Neviem, či som niekedy predtým videl niekoho mať taký silný vzťah s Bohom. A až tak silno som to na nej obdivoval, že som to bral v istom zmysle ako prekážku toho, aby sme začali spolu chodiť.

Mária: U mňa to bolo trochu zložitejšie. V tom čase, ako u Karola preskočila prvá iskrička, ja som už tri roky riešila svoje duchovné povolanie. Karol prišiel a hovoril mi, že si uvedomil, že ma má naozaj rád a rozprávali sme sa do piatej nad ránom. Ja som chcela na druhý deň písať list do rehole v Taliansku.

Povedala som mu: „Karol, toto sú veci medzi mnou a Bohom, potrebujem si ich vyriešiť.“ Začala som sa modliť deviatnik za duchovné povolania a rozhodli sme sa, že sa počas neho nestretneme. Potom nasledoval sviatok dona Bosca, keď som chcela list poslať, no necítila som z toho pokoj.

Premýšľala som takto: „Pane Ježišu, keď sa rozhodujem pre teba, mala by som sa niečoho konkrétneho vzdať. Tak si mi poslal Karola, ktorý bude touto obetou.“ Stále však neprichádzal pokoj a trvalo to takto ďalšie tri mesiace. Viem, že to bolo pre neho veľmi ťažké.

Karol: Vedel som, že bojovať o dievča je správne, no bojovať oň s Pánom Bohom je nerovný boj (úsmev). Tak sme si povedali, že sa nebudeme stretávať, kým si Mária nevyrieši svoje duchovné povolanie. Počas tohto obdobia som sa naučil vzácnu vec – vnútorne som sa premenil – a zrazu som cítil, že Máriino šťastie a rozhodnutie je pre mňa omnoho dôležitejšie ako to, či budeme spolu.

Ako to pokračovalo?

Mária: Po troch mesiacoch bola na Slovensku relikvia dona Bosca, pri ktorej sme sa modlili dva dni a dve noci. Ja som na záver povedala: „Pane Ježišu, dnes v noci to už fakt vyriešim, už to trvá veľmi dlho, už stačí...“ Nič špeciálne sa však v tú noc nestalo. Ráno sme cestovali autobusom na stretnutie rodín a presne si pamätám ten moment – myslela som si, že sa mi to nikdy nestane – pozrela som sa na Karola a videla som ho ako nikdy predtým (úsmev).

Čo bolo ďalej?

Karol: Náš duchovný vodca nám poradil dať si ešte mesiac prestávku jeden od druhého. Povedali sme si, že si budeme písať odkazy vždy, keď budeme chcieť druhému niečo povedať a odovzdáme si to až o mesiac. Celý čas sme teda nevedeli, čo ten druhý prežíva, či to cíti stále rovnako – či to jedného alebo druhého neprešlo. Toto bol pre oboch asi najdlhší mesiac doterajšieho života.

Aké boli vaše očakávania od manželstva? Na čo ste sa tešili, báli ste sa niečoho?

Mária: Ja som pred zásnubami zažila veľkú krízu – pýtala som sa samej seba, či sa môžem pozrieť Karolovi do očí a povedať mu, že tým najdôležitejším v mojom živote bude jeho šťastie a jeho cesta do neba. Vedela som, že na prvom mieste má byť on, potom naše deti a až nakoniec moja túžba darovať sa chudobným. A ja som zrazu nevedela, či to dokážem a dostala som strach, že moja láska ho neurobí šťastným.

Inak, uvedomujete si to – alebo vám to niekto povedal – že si dávate otázky, ktoré si vaši rovesníci nekladú?

Karol: Mne to ešte nikto nepovedal (smiech).

Mária: Neviem si predstaviť, že by som bola pokojná, ak by som sa na to vo svojom srdci nepýtala. Potrebovala som zažiť uistenie – nevadí, že tvoja láska nebude dostatočná, ale bude stačiť, ak budeš čerpať z Boha, a tak budeš mať dosť lásky aj pre manžela. Tým sa strach z manželstva rozplynul.

Veľmi som sa tešila, že budem mať v manželstve pri sebe človeka, ktorý ti natoľko verí, že vloží svoj život úplne do tvojich rúk. A tešila som sa aj na tie spoločné momenty: zobúdzanie sa vedľa seba, dôverné rozhovory a na to, že tú vnútornú nahotu budovanú počas chodenia budeme môcť prehĺbiť tak, že ten druhý bude v úplnej slobode vedieť o mne všetko.

Už ste tie nočné rozhovory nemuseli absolvovať po kostoloch?

Mária: Presne tak, už sme sa nemuseli večer lúčiť.

Karol: Očakával som, že sa zoberieme a naším manželstvom budeme môcť ukázať, že je možné takto žiť do smrti. A plniť to, čo nás spojilo – ísť a dávať sa druhým.

Poďme k vašej misii. Ako sa dostanú čerství mladomanželia do Afriky?

Mária: Najprv sme spolu absolvovali rómske tábory. Ja som sa stále bála, ako spojiť Karola s chudobnými. Predstavovala som si, že na tom tábore budem síce jedným očkom sledovať deti, ale druhé bude blúdiť po Karolovi. Zdalo sa mi to však menejcenné. Až som pochopila, že keď Boh povoláva oboch manželov, tak to má inú hodnotu a ako dvojica vieme tým deťom odovzdať niečo viac.

Treba povedať, že tie rómske deti, ale potom aj deti v Afrike zažili v živote málo lásky. Nepoznajú napríklad úctu muža k žene, ale cez nás to, veríme, mohli uvidieť. Príklad: ak ma v Keni chytili za zadok, je iné dať im najavo, že sa mi to nepáči, ak sa na nich škaredo pozriem, a iné, keď ich Karol chytil, vysvetlil im, čo urobili zle a priviedol ich ospravedlniť sa. Pre tých chlapcov bolo zrozumiteľnejšie vidieť veci o vzťahoch a láske priamo na našom príklade.

Kto bol tým, kto zapálil misijnú iskru u toho druhého?

Karol: Ja som sa už na strednej chcel darovať chudobným, na Márii som však videl, že je vyslovene pre túto myšlienku zapálená. Ja som nad tým nerozmýšľal konkrétne – to prišlo, až sme začali spolu chodiť. K Rómom ma priviedla ona – bál som sa tam ísť, bola to pre nás skúška, či to dokážeme spolu. Videli sme, že sa to dá a že nás to napĺňa. Na rómskych táboroch sme boli pred svadbou ešte štyrikrát.

Mária: Tam sme pochopili, že Rómovia alebo chudobní nás učia o láske a vzťahoch viac, ako prechádzky v parku a držanie sa za ruky, že to náš vzťah robí hlbším.

Hovorí sa, že keď s niekým chodíš, je dobré ho otestovať v záťažových situáciách. Teda odporúčate?

Karol: Rozhodne. Tak pri rómskych táboroch, ako aj v Afrike boli momenty, keď sme nevedeli, ako ďalej. Zažili sme sa v únave aj v nervozite.

Pri misiách ste sa rozhodli vy pre Afriku?

Karol: My sme išli na misie cez saleziánov. Prihlásiš sa do prípravy a dopredu nevieš, kam ťa nakoniec pošlú.

Mária: V srdci sme túžili po Afrike, no misiu ti vyberú oni – je to aspoň slobodnejšie. Mohli sme teda skončiť na Luníku v Košiciach, ale aj na Sibíri.

Dozvedeli sme sa to na siedmom prípravnom stretnutí, keď sme sa išli modliť na bratislavskú Kalváriu. Vedeli sme, že hore sa to dozvieme, a tak sme si pri každom Otčenáši a slovách „buď vôľa tvoja“ stláčali ruku. Keď sme sa nakoniec dozvedeli, že to bude Keňa, veľmi nás to potešilo.

Nechceme však, aby ostatní túto našu misiu „oslavovali“ len preto, že sa povie Afrika. Boh nerobí žiadne rozdiely, či nakladám umývačku babke, alebo som v Afrike. Každého povoláva k službe.

Karol: Pamätám si na jeden citát, ktorý ma počas misijných príprav oslovil – je od Jána Pavla II.: Ak sa mladý človek nedaruje aspoň na nejaký čas v službe druhým – nemôže o sebe povedať, že je kresťan.

Ako vás privítala Keňa?

Mária: Ľudia na Slovensku majú zaužívané rôzne predstavy, ale tie sa vám na mieste zosypú. Keď sme tam prišli, bola v Keni riadna zima, vôbec nie horúco – Nairobi je chladné mesto. Po príchode sme sa zúčastnili na obrovskej svätej omši, kde sme sa mali so všetkými zoznamovať. Tí ľudia boli pre nás všetci rovnakí, miešalo sa nám, kto už pri nás bol, kto ešte nie, a navyše haprovala angličtina.

Pre nich to bolo exotické, že prišli manželia?