Jozef Pašák, manžel, otec, deduško, včelár, ...

Ak by som sa mal predstaviť, povedal by som, že moje meno je Jozef Pašák, mám sedemdesiatdva rokov a pochádzam z hornej Oravy, z Oravského Veselého. V roku 1953 sme sa presťahovali do Krakovian pri Piešťanoch v dôsledku toho, že moja mama bola pokroková a videla, že život je tu lepší.

Po skončení základnej školy som išiel na učňovku do Dubnice, kde mi učitelia povedali, že mám na viac, a tak som si spravil večernú maturitu pre pracujúcich. Hlavný matematikár ma presvedčil, aby som sa dal na vysokú školu, a tak som si podal prihlášku do Bratislavy na Strojnícku fakultu, kde som doštudoval s vyznamenaním.

 

Náš príbeh

Pred nástupom na vysokú školu boli v susednej dedine, Trebaticiach, hody, kam som ako mladý „musel“ ísť. Manželka Margita tam bola s o rok mladšou sestrou, kamarátkou a bratom. Akosi sa mi zapáčili, tak som šiel po ne tancovať. Vytancoval som všetky tri a Gitku som chcel ísť odprevadiť domov, ale ona nesúhlasila. Vraj pôjde domov s bratom.

Potom boli hody aj v Borovciach, čo je susedná dedina Trebatíc. Tam som tancoval už len s ňou. Následne sme sa začali len tak stretávať na zmrzline, pretože tú mala veľmi rada. Ak by sa ma niekto spýtal, čo bolo tým momentom, keď som si uvedomil, že je to tá pravá, neviem, čo by som odpovedal.

Naše stretnutie bolo také humorné, neviazané, prirodzené a prišlo to tak nejako samo. Chodili sme spolu počas štúdia na vysokej škole a potom sme si to naplánovali tak, že som mal všetko naraz: štátnice, svadbu a promócie. Behom troch týždňov bolo všetko vybavené.

Žili sme taký normálny život. Keďže aj ja, aj moja manželka sme pochádzali z nemajetných rodín, po svadbe sme začínali v malej miestnôstke u jej rodičov. Keď som sa mal vrátiť z vojny, dostal som podnikový jednoizbový byt, ktorý slúžil ako spálňa, detská, obývačka, všetko v jednom. Potom sa naskytla možnosť postaviť si svojpomocne trojizbový byt a keďže som sa nebál roboty, postavili sme si ho a žili sme tam až do konca.

Keď sme všetko postavili, mali sme veľa voľného času. Radi sme chodili do prírody a začali sme rozmýšľať, že by bolo dobré postaviť si chalupu. A tak aj bolo. Tam sme si všeličo dopestovali a naše dve deti sa mali kde hrať. S Gitkou sme prežili štyridsaťpäť rokov v manželstve a pred štyrmi rokmi zomrela.

 

Manželstvo bez príkras

Pred vstupom do manželstva som si nevytváral predstavy o tom, aké to bude. V prvom rade som chcel mať manželstvo také, že si budeme rozumieť, budeme vedieť jeden druhého pochopiť, vedieť si vychádzať v ústrety a nebudeme sa snažiť jeden druhého využívať a znevažovať. Byť jeden druhému oporou a všetko ostatné sa bude dať nejako zvládnuť.

Peniaze nie sú všetko. Človek môže mať veľa peňazí, veľké bohatstvo a aj tak je nešťastný. Ba priam by som povedal, že bohatí ľudia nie sú šťastní, pretože všetko, na čo pomyslia, majú a keď prídu maličké problémy, tak si s tým nevedia dať rady. A keď si ľudia rozumejú, dokážu sa aj v skromnejších pomeroch potešiť z maličkostí a potom je tá radosť väčšia a častejšia.

Tieto moje predstavy sa v podstate aj naplnili. Isteže, v manželstve sa vyskytli rozličné situácie. Nie vždy je to prechádzka ružovým sadom, pretože každý človek je individualista a chce presadiť svoje predstavy, ktoré sa dosť často odlišujú od tých partnerových. Spočiatku nie, ale napríklad keď ochorie dieťa a je potrebné ostať pri deťoch a aj jeden, aj druhý má povinnosti v práci, vznikajú konflikty.

Ale treba k tomu pristupovať vždy s rozumom, nie hádkou, ale zvážiť, čo je pre rodinu prospešnejšie, a podľa toho to riešiť. Ja som mal tú výhodu, že manželka chápala, že manžel má byť živiteľom rodiny. Nechala ma, aby som mohol profesijne rásť, neobmedzovala ma. Len v najnutnejších prípadoch. Pokojne mohla povedať: „Nie, ja tu mám dvojsmennú krajčírsku prevádzku, musím tam byť, zariaď si to ty!“ Lenže ona triezvo uvažovala, že ja môžem priniesť domov viac peňazí ako ona. Aj jej vďačím za všetko, čo som v živote dosiahol.

Manželke som však aj ja pomáhal s prácou v jej dielni. Keďže nemala vodičák a bolo potrebné zabezpečovať látky, materiály a poroznášať výrobky niekam po obchodoch, bral som si dovolenky a takto sme to všelijako plátali. Bola to samozrejmosť. Bolo to potrebné, tak sa to muselo spraviť a hotovo. Bolo to dôležitejšie ako moje povinnosti v tom momente, mal som dovolenku, tak som si ju vybral. O tom sa nikdy nedohadovalo, nepresviedčalo. Vychádzal som jej v ústrety a vracal som jej to, čo mi ona dala, keď som potreboval rásť.

 

„Len bez ženy môže byť človek blažený...“

Aj keď je to niekedy v manželstve ťažké, vyjadrenia, že manželstvo je celoživotný kríž, nie sú pravdivé. Keď je človek sám, je to oveľa väčšie utrpenie a to nehovorím len preto, že som ostal sám. Možno to niektorí ľudia hovoria z toho dôvodu, že vidia len svoje záujmy a chcú si ich presadiť za každú cenu, a to sa v manželstve nedá.

V manželstve nemôže byť človek sebec a hľadieť si svoje. Napríklad, ja chcem ísť do Grécka na dovolenku, nemám na to, tak sa vykričím na muža, aký je neschopný, pretože ja na tú dovolenku nemôžem ísť a suseda oproti áno. Ten muž robí, čo môže, nedarí sa mu alebo to nejde z nejakých iných príčin, cíti sa nešťastný, tak jej to začne vracať: „No musíš tam ísť? Musíš mať každý mesiac nové topánky?“ Vzniká hádka a to je to utrpenie. Je potrebné nájsť si tú správnu mieru, vedieť ustúpiť a nebyť sebec. Pozerať sa na toho druhého, že je to človek ako ja so svojimi záujmami, a snažiť sa pochopiť ho.

Myslím si, že preto sa dnes toľko mladých rozvádza. Myslia si, že keď budú manželmi, tak sa budú mať báječne. Budú mať všetko, čo budú chcieť, a všetko sa bude v domácnosti točiť okolo nich. A keď si to myslia obidvaja, potom vznikajú konflikty. Navyše, v médiách prevláda spoločenská klíma, v ktorej sú najväčšie celebrity tie, ktoré sa štyri-päťkrát rozviedli. Náboženstvo bolo veľkou brzdou rozvodom, pretože spoločnosť, ktorá sa riadila náboženskými princípmi, veľmi neuznávala ľudí, ktorí sa rozvádzali.

Teraz, keď je niekto štyridsať, päťdesiat, šesťdesiat rokov v manželstve, v reláciách sa kladú takéto otázky: „To ako ste mohli tak dlho spolu vydržať?“ Ja sa pýtam: „A čo je to za otázku?“ Veď do manželstva ideme s tým, že chceme spolu vydržať celý život, či bude dobre a či zle. Manželské zväzky sa dnes jednoducho neberú vážne.

Nevera je ďalším dôvodom, prečo sa toľko manželstiev rozpadne. Veľmi často sa v manželstve nehovorí pravda. „Myslím si, že to bude manželke vadiť, tak jej to nepoviem alebo ju oklamem.“ A to je ešte horšie. Klamstvo sa odpúšťa ťažko, preto to nesmie byť niečo závažné a opakujúce sa.

 

Deduškov receptár

Manželia si musia vedieť odpustiť, chápať sa navzájom, jeden druhého vnímať a vidieť, čo je pre rodinu najlepšie. Vedieť niekedy pochopiť nejaký vrtoch druhého partnera a nevidieť šťastie v nereálnych veciach. Tešiť sa z maličkostí. Je dôležité mať deti. Jedno je málo, aspoň dve.

Lebo deti manželov spájajú, pretože sa musia o ne starať a tú starostlivosť je potrebné deliť, aby sa staral aj jeden, aj druhý podľa svojich možností a schopností. Dovoliť tomu druhému, aby sa mohol o ne starať, neznevažovať ho, ale naopak, pochváliť, vyzdvihovať, aby v ňom tie deti mali vzor. To platí aj pre muža, aj pre ženu.

A keď sa jednému nepáči nejaká výchovná metóda partnera, tak si to treba v kľude bez detí vydebatovať. Je potrebné byť otvorený názorom toho druhého. Je dobré, keď si partner vypočuje názor toho druhého. Nemusí ho akceptovať, ale často mu to pomôže v rozhodovaní.

 

„Žiadne krízy... take it easy...“

Dôležité je snažiť sa vyhnúť ostrým hádkam, aj keď k nim niekedy dôjde. Myslím si, že vtedy pomôže nejaká malá vtipná poznámka a potom ostať ticho. Usmiať sa aj napriek tomu, že tá druhá strana sa snaží dobiedzať a konflikt vyostrovať. Druhá strana však pochopí, že nemá zmysel rozčuľovať sa.

Nakoniec ostane tiež ticho a potom ostane ticho niekoľko dní. No ale potom treba niečo spraviť, doniesť, kúpiť, uvariť, tak ten druhý začne: „Nemohol/nemohla by si to, prosím ťa, spraviť?“ Takým nenásilným spôsobom to znova dať do poriadku. Brať život s humorom, ale zas nie všetko. Jednoducho, nebyť namosúrený, vedieť sa usmiať.

 

Rady nad zlato

Mladým ľuďom, ktorí sa chcú zosobášiť, by som odkázal, aby si nezakladali manželstvo len na vonkajšom vzhľade, pretože to sa môže za krátky okamih zmeniť. A keďže podľa náboženstva chceme ostať s partnerom na celý život, tak je to ťažké, pokiaľ si vyberáme partnera na celý život len podľa krásy. Môže sa stať havária alebo príde nejaká psychická choroba. Je potrebné, aby sa nám ten druhý páčil, ale nemá to byť rozhodujúce. Vyberajte si na základe vnútorných krás, duše.

Je dôležité mať spoločné financie. Nedeliť ich: toto sú moje peniaze a toto tvoje. Dôležité je spoločné rozhodovanie o väčších výdavkoch. My sme mali doma malú pokladničku, kde bolo pár korún na bežný chod domácnosti, a keď bolo potrebné kúpiť niečo väčšie, tak sme sa na tom dohodli, pretože manželia žijú jeden pre druhého a všetko majú spolu zdieľať.

A nakoniec, nečakajte od manželstva zázraky. Drobné radosti, drobné starosti. Treba sa tešiť z úspechu partnera. V žiadnom prípade mu nezávidieť, ale podporovať ho a dávať to najavo drobnými lichôtkami. Potešujte, povzbudzujte partnera a na prvé miesto dávajte vždy rodinu. Niektoré problémy alebo nedostatky partnera netreba vynášať z rodiny. Jednoducho, chráňte si to svoje hniezdo.