Je noc. Všetci už spia a ja konečne nemusím nikomu nič hovoriť. Žiadalo sa mi to po celý deň, ale dá sa to?

Mama, prečo toto?!“ „Môžeš byť taký láskavý a ísť to urobiť?“ „Nie, nebudeš nič odkladať na „potom“, už teraz je čas.“ „Potrebujem s tebou hovoriť o dôležitej veci.“ „Nekrič!“

Príkazy. Zákazy. Podnety. Riešenie súdnych sporov. Vyslovenie stanoviska. Rada. Zdôraznenie postoja. Prosba. Radosť aj ľútosť. Telefonát aj naživo.

Slová sa mi sypú z úst a ja cítim, ako som nimi preplnená, hoci nechcem. Prevádzka v tejto famílii je, tuším, nepretržitá, pripadám si ako koordinátor ľudských zdrojov, psychológ a policajt v jednom. A desím sa. Viac hovorím predponu „ne-“, aj keď nechcem. Menej hovorím slová v štýle „úžasné“, aj keď chcem. A čo je horšie: všetko treba riešiť hneď, od päťky z informatiky až po prijatie oznámenia, že dnes sa ktorési z detí vráti pre aktivity na stretku až neskoro v noci.

Počúvaj a hlavne: reaguj! Buď milá, ústretová, pokojná, láskavá, trpezlivá, vynachádzavá, inšpiratívna, vtipná!

Teraz! Teraz!

Dusia ma vlastné slová, vlastná prietrž všetkých informácií, zadaní a riešení. Nemôžem ich hovoriť toľko. Nemôžem ich hovoriť takto.

Žiada sa mi postaviť pred ústa obrovskú značku STOP. Aby to všetci pochopili. Aby to všetci videli.

Sťahujem sa do vnútra, stišujem decibely, prevádzkujúce výrazný materský organizačný hlas, a mlčím.

A čo ti zase je?

Mlčím.

Aký liek!

V tichu, ktoré zrazu mám v sebe a na jazyku, sa objavuje skutočná váha a dosah slov, ich obal a prevedenie. Akoby ich niekto vymaľoval: joj, príliš veľa z nich je tmavých... hranatých, pichľavých, škaredých na pohľad, horších ako sedem vychudnutých kráv v Jozefovom sne.

A vidím, ako sa ich hnusná, zapáchajúca farba vystrelením z môjho jazykového guľometu rozplesne s výsmešným pazvukom na tých, ktorým som vlastne nikdy nechcela povedať nič zlé, nervózne, príliš autoritatívne, sebecké, chvastavé, ironické... či inak neláskavé.

Toto robím ja?

Mlčím.

Je to zvláštne, ale práve „technická prestávka“ mojej komunikácie mení môj pohľad a rozhodnutie.

Mlčím.

Aj keď majú deti poznámky. Aj keď sa to zdá čudné. Aj keď...

To je jedno. Lepšie je mlčať ako baránok v tichu, mať srdce sústredené na toho, kto mal výrečnosti a rétoriky viac než králi a hovoril jednoducho, trefne a láskavo. Ale aj on mlčal.

Aby jeho slová boli dosť nasiaknuté láskou.

Aby z nich prekvapkávala neha.

Aby voňali milosrdenstvom.

Aby počúval – možno len dýchanie, ako sa mení z urazeného, možno už na pokraji útoku a pomsty, na dýchanie dôvery dieťaťa.

Aby dovolil inému byť sám sebou a nestratiť slobodu, svoju tvár pod prívalom slov.

Aby dovolil tým, ktorí boli pred ním, zakúsiť prijatie.

To chcem.

Konečne.

 

 

...

Snímka: unsplash.com