(Liturgická spomienka: 9. marca)

Všade je Boh prítomný a všade mu môžeš slúžiť. Zažila som to. Napriek tomu, že moje túžby boli iné a ak by som mohla ísť svojou cestou, vybrala by som sa k Bohu priamo. Napriek tomu som ho všade nachádzala. Neuveriteľné?

Nie. Iba som napriek obrovskej túžbe žiť pre Boha len v kláštore musela najprv rešpektovať rozhodnutie mojich rodičov – sľúbili ma ako nevestu Lorenzovi de Ponzianimu. Celých mojich trinásť rokov, ktoré som žila v predovšetkým zahĺbená do Boha a jeho objavovania v rodičovskej knižnici cez diela starých mníchov, ich múdrostí a neuveriteľného Danteho Božskej komédii, akoby stratili svoje opodstatnenie.

Otec nesúhlasil kvôli sľubu, ktorý dal... mama pridala ešte vetu: Si na to primladá. Na vydaj som primladá nebola.

Nikdy som nemala dôvod sa sťažovať. Lorenzo, aj keď bol bohatý, bol rovnako šľachetný a zbožný, na Rimana a človeka s veľkým majetkom až príliš. Rozumel mojim túžbam a zároveň si bol istý, že ja ako jeho manželka mu dám a zachovám úctu a vážnosť jeho postavenia a rodu. Bolo pre mňa povinnosťou lásky, ktorú som sa učila od Boha, plniť jeho želania a hľadať spôsoby, ako mu urobiť radosť.

Patrilo k nášmu spoločenskému statusu luxusne sa obliekať a organizovať prepychové hostiny. Robila som to... málokto tušil, že pod mojou róbou, ktorú možno niektoré rímske dámy obdivovali, bol oblečený drsný odev, aby som si stále sprítomňovala pokoru a utrpenie Krista.