(Sviatok 11. októbra)

Zavretý. Všetci sa síce tvárili úslužne, úctivo, ale bol som zavretý. Trochu som sa obával, či som sa nepomýlil, keď som prijal voľbu: chcel som službu, nie väzenie.

Službe som sa učil aj doma, vo virvare rodiny s trinástimi deťmi, kde to frčalo, a napriek tomu bol popri denných povinnostiach čas aj na svätú omšu. Chodil som do kostola rád, a nielen preto, že moje meno bolo Angelo.

Boh ma priťahoval, v jednoduchosti, v pokore, v láskavom prístupe – a v humore. Nevedel som bez týchto darov byť ani v seminári, ani na vojenskej službe, ani v zákopoch, kde som mal počas vojny ošetrovať duše. Byť jednoduchým a veselým, to bolo to, čo ma prilákalo vstúpiť do tretieho rádu františkánov.

Slúžil som ako tajomník biskupa v Bergame a slúžil som rovnako rád v seminári na prednáškach, v teréne medzi tými, čo ma potrebovali, aj v kapitole V. – ako boli označené ženy. Môj dobrý, láskavý biskup umrel a ja som chvíľu učil v seminári, spokojný so svojím miestom. Žil som tak, akoby práve tento okamih, práve táto vec, táto práca, tento človek, akoby práve to bolo to najdôležitejšie, čo Boh odo mňa očakáva, a chcel som to urobiť čo najlepšie, s plným nasadením, so všetkou láskou.

Bol by som tam ostal, ale môj Boh mal pre mňa prekvapenie: bol som povolaný a poslaný stať sa pápežským vyslancom v Bulharsku, potom v Grécku. Už ako biskup som mal zrazu pred sebou veľký, vážny svet, na ktorý bolo treba ovládať diplomaciu – a ja, ako stále jednoduchý Angelo, som ovládal len diplomaciu láskavosti, úcty ku každému a humoru. Asi to fungovalo rovnako na pravoslávnych aj na moslimov – mal som s týmito svojimi bratmi veľmi pekný vzťah, a po tom, čo som bol poslaný na opačný koniec Európy do Paríža, mi tí čistí, ľahko čitateľní ľudia chýbali.

Lenže prišlo konkláve a ja som sa už ako kardinál šiel modliť za dobrého pápeža pre našu Cirkev. Keď zvolali moje meno, premkla ma pokora a zodpovednosť. Našťastie, keď som potom prezradil jednému zo svojich biskupov recept na spokojnosť, rýchlo ma prešli prílišné starosti. No keď vám po sťažnostiach na zodpovednosť vlastný anjel strážny poklepe po pleci a prerečie: Angelo, netvár sa, že si taký dôležitý...

Ale teraz sedím v tomto krásnom „bývaníčku“ pre pápežov vo Vatikáne a cítim sa ako väzeň. Celé tri noci som študoval Písmo a tradíciu, kde je to len napísané, že pápež má byť sám. Nenašiel som – a tak som tento zaužívaný zvyk jednoducho zrušil. Aj mnohé iné. Nepotreboval som suitu ani žiadnu pompéznosť. Vzďaľovalo ma to od ľudí a zažíval by som len hrané pocity podľa pravidiel slušnosti či etikety. A ak ma Boh posadil na tento stolec, tak len preto, aby som bol prvý v službe, nie prvý v purpure.