(Sviatok: 4. augusta)

Dvestotridsať duší. Aspoň oficiálne na papieri som ich dostal toľko. Ale mali iný „kostol“, nie ten, čo mal vežu a kríž. A ten ich „kostol“ nebol jeden: boli štyri, otvorené takmer nepretržite, a kšefty aj pri tom malom počte obyvateľov prekvitali.

Keď som ich chcel nájsť, musel som uprataný kostol na chvíľu zatvoriť a vyjsť na ulicu a potom vojsť do krčmy. Potom do ďalšej. A ešte dvoch.

Inak by som tie svoje duše nikdy nenašiel – a po rokoch driny s latinčinou, štúdiami a predtým vyprosovaním otca, aby ma pustil študovať, mi ani trochu nepomohla tá nešťastná filozofia či iné vedy teológie.

Pomohlo mi niečo iné: láska k nim. Taká veľká, že ako som videl všetku tú biedu z alkoholu, zo spustených mravov až za hranice ľudskej dôstojnosti, tak veľmi som cítil potrebu vyprosiť obetou zmenu tejto farnosti, z ktorej kňazi utekali.

Svoj život som zariadil jednoducho: okrem vernosti v modlitbe, často celonočnej a v slzách, mi na stravu na týždeň stačil jeden obrovský hrniec s varenými zemiakmi. Nebol čas variť či venovať sa „čačkaniu“ fary, nech už sa gazdiná, ktorú som prepustil, akokoľvek urazila; miesto toho sa do kostola dostal nový oltár a pristavali sme ďalšie kaplnky a ja som vytrvalo chodil za svojimi ovcami s dobrým slovom nielen do tých krčiem, ale až do dvorov, na polia, všade tam, kde boli oni.

Nuž, nedostal som ich na prvý raz. Koľkokrát ma prekliali pred mojimi očami a koľko tých zlomyseľných listov o tom, aký som neschopný spravovať farnosť, prišlo k arcibiskupovi... to vie len Boh.