(Liturgická spomienka: 13. september)

Žil som pre teba možno príliš dávno. Ale to nie je teraz podstatné. Určite viem, že ti príde moje meno zvláštne a že sa nad tým pousmievaš. Možno máš predstavu, že mám kdesi na starej ikone tým zlatom namaľované ústa.

Nie. O zlato mne nikdy nešlo. Mal som s ním a s tými, ktorých očarilo, iba značné opletačky, a bolo jedno, či šlo o cisárovnú alebo o kolegov v službe Bohu, čo aj stáli vyššie ako ja. Ja som v prvom rade žil to, čomu som uveril, a chudoba, pravda, a láska k iným pre mňa boli viac, ako všetky politické hrátky, mocenské praktiky a to nešťastné zlato.

V mojej biskupskej rezidencii neostalo po mojom príchode nič, čo by nemohol používať aj ten najobyčajnejší človek: všetok drahý nábytok šiel na predaj. Neusporadúval som žiadne lukratívne hostiny či zábavy, a peniaze, čo akokoľvek ku mne prišli, šli pre tých, ktorí ich najviac potrebovali. Hovorili mi, že zle skončím: chcel som, aby kňazi žili inak, ako som to videl a nebál som sa pomenovať zlo ani na cisárskom dvore, ani lakomosť a pýchu cisárovnej. Nakoniec, môj jasný postoj v týchto veciach ma stál niekoľkonásobný exil, stále čím dlhšie a čím ďalej od miesta mojej milovanej diecézy v Konštantinopole, ktorú mi Boh zveril, aj keď som sa zdráhal – či som toho hodný, či to zvládnem.

Boh mi dal iné zlato: a to dar hovoriť o Ňom tak, že mi nielen rozumeli mnohí, ale že ich slovo o Bohu priťahovalo. Písal som to, čo som potreboval aj iným odovzdať ako pravdu o Bohu. Veľmi vďačím svojej mame, že mi umožnila študovať literatúru a rečníctvo, aj keď plánované štúdium práva sa mi po nazretí za jeho oponu a prax zhnusilo. Ešte že tu bol môj priateľ Bazil – jeho podnet čítať Písmo bol neoceniteľný! Objavovanie Boha ma tak pohltilo, že som šesť rokov žil ako pustovník hlboko v lesoch. Bol to nádherný čas, kedy sme tam boli len moji bratia – spoločníci v pustovni, ja a Boh. Poznanie Slova ma stále inšpirovalo hovoriť o ňom v kázňach a tiež podľa neho žiť.

K tomuto času som sa vrátil, keď som z posledných síl putoval do ďalšieho exilu. Aj odtiaľto som písal listy mojim zvereným dušiam diecézy, ako vždy z ktoréhokoľvek miesta exilu – aby žila a aby cítila, že jej pastier je s ňou. Znovu som počúval ľudí, keď prichádzali a znovu som im hovoril o Bohu. Znovu som chválil Boha za všetko, až do poslednej chvíle.

Rada do života:  Možno niečomu z môjho života rozumieš, možno nie, ale chcem ti povedať slovo pre teba. Tam, kde stojíš, hovor pravdu v duchu Slova, ktoré máš povinnosť poznať. Nie je to pohodlné, ja viem, hlavne pri ťahaniciach s mocnosťami, teraz to voláte parlament, vláda, premiér či prezident, niekedy stačí aj starosta. Si povolaný podľa toho, čo vnímaš ako pravdu zjavenú Bohom v Písme, hovoriť o tom, čo je správne a čo nie. Neskrývaj sa. Nekľučkuj. Nehraj sa na diplomata ani nestrkaj hlavu do piesku. Nefrfli len doma pri pive. Nehovor, že nemáš na to, aby si zmenil veci. Boh ťa vie použiť a vie cez teba hovoriť. Ostaň v pokore, v láske, v jednoduchosti života – a háj Pravdu všade tam, kde treba.

_ _ _  

Pod čiarou: Sv. Ján Zlatoústy  sa narodil  okolo r. 347 v Antiochii v dnešnom Turecku. Po štúdiu rétoriky sa pod vplyvom sv. Bazila obracia plným srdcom k Bohu, žije ako pustovník a študuje Písmo. Stáva sa z neho vynikajúci kazateľ, neskôr biskup Carihradu. Hoci to bol politický ťah, Ján aj ako biskup ostal verný svojmu kazateľskému poslaniu a charitatívnemu cíteniu, pričom v pravde pomenovával zlo okolo seba.

Záležalo mu na obnove a následnej prirodzenej úcte kňazského stavu, čo sa nestretlo s porozumením. Jeho priamy postoj a jednoduchý život ho stáli niekoľkonásobné vyhnanstvo mimo svojej diecézy, až nakoniec vysilený umiera 14. septembra 407. Pre jeho plný život, vzorný príklad a obdivuhodnú kazateľskú a spisovateľskú činnosť ho porovnávajú so sv. Augustínom a nazývajú ho stĺpom východnej Cirkvi. Je patrónom kazateľov, rečníkov a je tiež vzývaný ako pomocník pri epilepsii. Jeho atribútmi sú anjeli, biskup, holubice, kniha alebo úľ. Jeho sviatok sa slávi 13. septembra.