(Spomienka: 6. júla)

Neviem, či vám mám práve ja, sotva dvanásťročná a bez škôl, čo hovoriť. Možno sa vám bude zdať, že ja – malá Marieta, ako ma volali – nemám šancu vedieť o živote nič.

Možno som toho ozaj veľa nevedela. Nebolo ako a kedy: keď moji rodičia bez možnosti uživiť sa prácou na poli po ťažkom rozhodnutí opustili Corinaldo, bola som dosť malá... ale vo Feriere, kde naši odvodňovali močiare, som musela byť veľká.

Nielen pre prácu okolo domu, kým ocko s mamou dreli. Nielen preto, že som robila mamu svojim štyrom mladším súrodencom, chodila predávať tú našu trošku nadobudnutého z chovu, nielen preto, že malária už čoskoro vzala ocka z močiarov.

Musela som byť veľká, pretože v dome vo Feriere sme nebývali sami, žil tam Alessandro so svojím otcom a ja som podľa dohody na mamin pokyn robila domáci „full servis“ aj im. Och, bolo to ťažké! Keď som videla surového, nepríjemného Alessandrovho otca, triasla som sa... ale horšie to bolo s Alessandrom samotným. Ako čudne sa na mňa díval! Aké divné ponuky, ba až príkazy mi dával!

Nie, to som nechcela!

Možno som šla na katechizmus neskoro, popri práci nebol čas ani na školu. Ale jasne som vedela, že Boh nechce takú „lásku“, akú odo mňa Alessandro vyžadoval. Ešte dobre, že som bola na prvom svätom prijímaní, ešte dobre, že som vždy po trhu v Nettune šla do kostola a tam všetko zverila Ježišovi a Márii... svoj strach z Alessandra... svoje starosti so súrodencami... všetko.

Netušila som, ako veľmi budem Ježišovu pomoc potrebovať. Jedného dňa Alessandro prišiel z poľa skôr a volal ma do izby. Vraj po košeľu. Mala som strach, už predtým odo mňa žiadal veci, ktoré som nechcela urobiť... a vravel, že ak čosi prezradím mame, zabije ma.

Tentoraz mal naozaj nôž. A ja som zas nechcela robiť to, čo odo mňa vyžadoval. Hoci ma ťahal po zemi, hoci na mňa kričal.