(Liturgická spomienka: 21. januára)

Možno si poviete: takých príbehov je vagón. Zas to isté, krásna, ktosi nesprávny sa do nej zaľúbil. A navyše, nakoľko tomu mohla rozumieť, v tých naivných dvanástich rokoch?

Ak chceš, sleduj môj príbeh so mnou – možno ti potom neprídem taká naivná a nezrelá. A skús pri ňom premýšľať, čo by si na mojom mieste urobil ty.

Rím v mojich časoch za cisára Diokleciána bol mestom, kde sa mohlo všetko a nič nesmelo. To všetko, to boli búrlivé, neviazané oslavy, ešte búrlivejšie vzťahy, o ktorých už nik nevedel, kto s kým, kedy a kde, a všetko to bolo zaliate morom nielen horúceho talianskeho slnka, ale aj morom dobrého vína. To „nič“, čo sa nesmelo, bolo predovšetkým vyznávanie viery v toho pračudesného Žida, ktorého ukrižovali a všetci sa do neho zbláznili. Dokonca aj v Ríme žili ľudia a nielen chudáci, ktorí by si tým mohli napraviť svoje úbohé sebavedomie, ktorí tej rozprávke verili.

K tým „rozprávkárom“ patrili aj moji rodičia – a možno aj práve preto som vyrastala v tichu, pretože oni nejaký ten majetok a rozum mali, a nie málo. Napriek tomu mi veľmi skoro o tom čudnom Židovi povedali všetko. Túžila som Ho stále viac spoznávať, stále viac sa s Ním rozprávať... a zamilovala som sa. Mohol by byť niekto viac krajší, vznešenejší, bohatší, láskavejší, očarujúcejší ako On?

Zložila som v rozhovore s Ním sľub čistoty a chcela som Mu navždy patriť.

To bolo za múrmi nášho domu, v bezpečí rodičovskej lásky a sprevádzania Pánom. No predsa: pohybovali sme sa aj po vonku a tak sa nedalo prehliadnuť, ako dozrievam. Hovorili, že som neuveriteľne krásna... predpovedali mi skvelú budúcnosť tým, že sa dobre vydám a budem mať bohatého manžela, ktorý ma rozmazná do špiku kostí a urobí všetko, na čo si len pomyslím. Netušili, nik z ľudí netušil, že o toto som nestála – lebo ja som už mala toto všetko v plnosti od niekoho iného.

Lenže zdalo sa, že predpovede známych sa začínajú plniť: lebo Symfronius, syn rímskeho prefekta, ma kdesi zočil a nemohol kvôli mne spávať. Mal pocit, že sa osudovo zaľúbil a iné, ako požiadať ma o ruku, mu z toho nevychádzalo. Prišiel, urobil, čo chcel a bol si istý, v slove aj vystupovaní, že nemám čo nad takou ponukou váhať. Jasné, že som neváhala: mala som vybrané dávno a tak som mu to aj povedala. Zúril: kto by mohol byť lepšia šarža, lepšia partia pre mňa ako on? Kto je ten môj snúbenec, o ktorom tak vášnivo hovorím?

Och! Hovoriť o mojom snúbencovi, o Ježišovi? Hneď, veľa, dlho, s nadšením a vo vášni, vo vytržení duše! Symfronius bol zdesený a zúril ešte viac: takže kresťanka? Nažaloval na mňa otcovi, a ten vsadil na vážnosť svojho postu. Prišiel za mojimi rodičmi a za mnou sám, na synovu prosbu s tým istým nárokom. Nepochodil rovnako, čo už nebola len urážka len jeho syna, jeho rodiny, ale aj jeho postavenia! Nejaká Agnesa, čo ako krásna, odmietla takúto ponuku! Ako sa Rím bude z toho smiať!

Rozhodol sa rýchlo: alebo sa vzdám svojej viery, alebo obetujem vo vestfálskej svätyni, alebo poputujem do nevestinca.