(Sviatok: 18. február)

Chcela som len kľačať pred Bohom. Dívať sa na neho zblízka, ako sa len dá pred Eucharistiou. V tomto okamihu prítomnosti medzi nami sa mu klaňať a neprestať.

Nad tým všetkým som už dlho premýšľala. Napriek hrám a chichotaniu so súrodencami v našej veľkej rodine sa ma často pýtali: „Čo tu robíš?“ Ach, ako som im to mala povedať? Povedali by, že som príliš malá na také myšlienky a nápady, ak by som prezradila, že som fascinovaná Bohom.

Bola som a nikdy som neprestala. Skôr, ako mi to regulárne patrilo, vzala som mamin čierny šál a natiahla si ho na svoju sedemročnú hlavu a plecia. Vošla som do kostola, postavila som sa do rady na prijímanie a... prijala som.

Ja viem, nemala som, nemala! Ale ten nádherný pocit! Toto je ten Ježiš, ktorý je vo mne? Takto sa dáva cítiť a takto to môžem prežiť? Och, aké bolo ťažké vydržať, kým ho ozaj budem môcť prijať každý deň!