(Liturgická spomienka: 7. marec) 

Zviazané do siete, stojíme v otvorenej aréne, dookola rev divákov, ktorí čakajú ďalšiu krv. Ja a Felicita. Už to nepotrvá dlho. Môj otec stále tvrdí, že to nemuselo byť vôbec, keby som vraj nebola taká tvrdohlavá.

Veď všetko bolo tak dobre, dcéra moja, hovoril mi, keď sa ma pokúšal ešte podobrotky zlomiť. Šťastne vydatá, šťastná matka malinkého chlapčiatka. Moje dni boli z otcovho pohľadu len užívaním si manželovej lásky a vychutnávaním si hladu môjho drobčeka, zaveseného na mojich prsiach. A navyše, ako mi zdôrazňoval otec, si primladá, čože je to dva roky po dvadsiatke? Zváž!

Nemala som čo zvažovať. Napriek tomu, že som milovala svojho manžela... napriek tomu, že som držala na rukách naše vytúžené, nádherné dieťatko. Keď som spoznala Pána, pochopila som, že On je ten, ktorý mi to všetko dal a dáva a v Jeho rukách som ja aj moji drahí najlepšie uložení.

Kým sme boli v domácom väzení, zdalo sa, že sa vlastne nič nedeje a žiadny problém nenastal. Ale zakrátko si po mňa prišli: a tak sme sa aj s Felicitou, jej manželom a ešte dvoma bratmi ocitli v hlbokej tme, špine a horúčave väzenia. Felicita to ťažko znášala, jej dieťatko ešte čakalo na deň príchodu na svet a netušila, čo to znamená pre ňu pri obvinení z viery v toho čudného Boha. Mne na veľa prosieb doniesli môjho maličkého, aby som ho čo aj vo väzení mohla dojčiť. Aký len bol zoslabnutý od hladu, keď nemal moje mlieko!

Felicita sa modlila, aby Pán vyriešil jej situáciu... a stalo sa.