(Liturgická spomienka: 10. februára)

Mať brata je najúžasnejšia vec na svete. Ešte lepšie je, ak ten brat je na jednej vlne so mnou, ak sa môžeme baviť do nemoty o veciach, ktoré nás spoločne zaujímajú.

Takto to bolo aj s tým mojím. Benedikt so mnou prerozprával celé hodiny a dni. A to už do malička, ešte v našom dome u rodičov, sme našli množstvo spoločných tém. Bral môj ženský pohľad vážne a premýšľal o ňom. Proste – byť jeho sestrou bolo skvelé!

Tento vzťah neprerušil ani jeho odchod do Monte Casina, ani založenie jeho kláštora. Nakoniec, odovzdanie sa Bohu sme si vybrali obaja dobrovoľne ešte v dome našich rodičov v Umbrii – a Benedikt veľmi dobre vedel o mojom sľube panenstva a tešil sa z neho.

Pre mňa bolo v tých časoch náročnejšie „začleniť“ sa niekam do kláštora – ako zasvätená panna som žila pre iných v službe, tam, kde ma bolo treba a robila som, čo bolo treba. Nemala som s tým problém, žila som tento život s radosťou v presvedčení, že toto je presne moje miesto, kam ma Boh posiela.

Iba jedna vec mi chýbala: naše rozhovory s Benediktom. Keď už bol v Monte Casino, bol si vedomý, že regula by padla, keby dal toľko výnimiek pre seba kvôli mne. A tak som sa tešila na ten jediný deň v roku, kedy sme mohli mať na seba čas, čo aj to bolo s doprovodom jeho spolubrata. Ba neskôr som sa aj presťahovala bližšie, kúsok od jeho kláštora, aby som nestrácala taký vzácny čas stretnutia chodením a cestou.

Ten deň! Nikdy ani na jeden z nich som nezabudla!