(Liturgická spomienka: 28. januára)

Vždy to so mnou bolo tak, že som mal niečoho veľa. A to odhliadnuc od blahobytu, ktorého sa mi  dostalo vďaka mojim rodičom.

Kým som bol malý, mal som veľa nadšenia robiť dobro iným. Až tak, že som nemal problém vybrakovať dobre zásobenú komoru na našom hrade do prázdna a odniesť jej obsah tam, kde bol potrebný – za múry hradu, až do chudoby podhradia.

Potom môj otec sníval, že budem veľa profitovať v živote, ak skončím u benediktínov, kde bol opátom jeho brat. Skvelá budúcnosť – mať raz syna opáta slávneho kláštora, nie? Nič proti bratom benediktínom, ale do hry vstúpilo iné „veľa“. Aj keď ma teda otec poslal na výchovu do tohto opátstva, tam čoskoro zistili, že mám veľa rozumu na to, aby som len tak sedel v kláštore. Poslali ma na vysokú školu, ale mojim rodičom sa to zdalo predsa len v desiatich rokoch priskoro. Ale v štrnástich som už stál na pôde univerzity v Neapoli a učenie mi spôsobovalo radosť a nadšenie, hltal som ho a nemal som problém s ničím.

Neapol mi priniesol ďalšie „veľa“: stačilo sa mi totiž zoznámiť s dominikánskou rehoľou a mal som veľa chutí, priam veľa túžby žiť v tomto spoločenstve. Toto  moje „veľa“ sa málo pozdávalo mojej rodine. Syn šľachtica a žobravý mních? Nie! Buď do benediktínov, alebo... alebo to porieši únos. Dva roky ma skúšali doma zlomiť moji bratia, sestra aj mama. Ba dokonca skúšali na mňa fintu s predajným dievčaťom. Vzal som na ňu poleno rovno z pece, až kým neodišla. Ako dobre, že jedna z mojich sestier začala viac rozumieť mojej túžbe a nakoniec mi pomohla ujsť z rodného hradu po lane.

O rok som skladal medzi bratmi dominikánmi sľuby. Ale aj oni videli, že potrebujem ešte rásť a učiť sa a tak ma poslali pod ochranu a starostlivosť Alberta Veľkého. Bol to skvelý a láskavý učiteľ, ktorý mi veril, ako málokto a mal dar rozoznať moje dary. Stál za mnou aj vtedy, keď sa mi spolužiaci vysmievali. Volali ma nemý vôl, lebo... moc som toho nenahovoril. Veľa rečí mi vždy prišlo zbytočné. Albert však bol múdry: rovno pred nimi ma vyzval vysvetliť jednu stať z Písma. Vložil som sa do výkladu s celou bytosťou, v pokore, skromnosti a vôbec som si nevšimol, že moji spolužiaci „čumia“ od úžasu. Nato len Albert spokojne zvolal: „Tento nemý vôl raz tak zareve, že ho bude počuť celý svet!“

Môj prestavený prosil Alberta o meno jedného zo svojich žiakov, ktorí by v Paríži mohli učiť na univerzite teológiu – a on bez rozpakov poslal mňa. Učil som veľa, stále v pokore a tichu. Nepotreboval som kričať ani pri teologickej rozprave s bratom vo viere od františkánov, ktorý sa na svet viery díval inou optikou, ako ja cez aristotelovský základ. Nechal som ho vybúriť sa, vykričať, v pokoji som prečkal, kým si ponadával aj na mňa a poslal ma aj s mojím videním viery do kelu. A potom som sa spokojne postavil na jeho miesto... a rozprával som o úžasných veciach, ktoré som v modlitbe a štúdiu pochopil.  Vysvetľoval som a argumentoval bez urážok a kriku, jasne a vecne. Môj oponent stíchol. A mne pribudlo nielen množstvo študentov a tiež prezývka „anjelský doktor“.

U dominikánov mi napriek prednášaniu po známych univerzitách bolo dobre. Až tak dobre, že to nebolo dobre pre mojich spolubratov. Bolo ma veľa aj pri stole, totiž, parametre lavice, stola a medzery medzi nimi mi nepostačovali pre môj objem. Buď som sa najedol ja a spolubratia mali stôl priďaleko, ak si sadli na odsunutú lavicu kvôli mne... alebo som sa tam nevopchal. Tak mi nakoniec museli urobiť výnimku, aby sme sa najedli všetci: a do stola mi vyrezali polkruh tak, aby sme si všetci sadli na jednu lavicu a naraz sa pobrai k jedlu. Asi im to liezlo na nervy, ten môj apetít. A tak raz kričali: „Tomáš, Tomáš, poď, nad Parížom letí somár!“ Nebol som somár, ale šiel som, keď už bol taký randál. Strašný smiech, lebo si mysleli, že som naletel. Ale kde, prišiel som len, aby som pokojne oznámil: „Radšej uverím, že letí somár nad Parížom, ako to, že môže dominikán klamať.“ A ticho...