Určite máš v živote chvíle, keď ťa nič nebaví, nič sa ti nechce robiť, aj najmenšia aktivita ťa rýchlo unaví a nálada je pod bodom mrazu... Strácaš chuť žiť. Každý z nás to pozná. Problém nastáva, keď sú tieto chvíle týždňami či mesiacmi bez zjavného dôvodu... Ak sa máš zle preto, lebo ťa niečo postihlo, niečo sa v rodine stalo, napríklad ti zomrel niekto blízky, je to prirodzené. Ak žiadny dôvod nemáš, a napriek tomu sa cítiš ako privalený tankom a neschopný života, je to problém.

Depresia. Milióny ľudí ňou trpia, vrátane kresťanov. Avšak i dnes, napriek tomu, že sme v 21. storočí, sa táto téma v spoločnosti obchádza širokým oblúkom. Ale ona je tu s nami a mnohí sme si s ňou dokonca potykali, vrátane mňa. Občas je nezvládnuteľná, občas neznesiteľná. Zráža nás k zemi, ničí. No práve v prachu zeme možno nájsť Krista.

Depresia – prázdno v srdci ako nový priestor pre Pána. Depresia – ustavičná agónia duše. A najťažšie je na nej to, že neustále zabíja (vo vnútri), ale nezabije. Depresia sa často prezentuje ako živná pôda pre beznádej, zúfalstvo... (U mňa sa paradoxne stala pôdou pre vzťah s Bohom, lebo mi dala jednu z najcennejších lekcií - poznanie, že Boh je stále pri mne a miluje ma. Napriek všetkému.)

Zjednodušene tvrdiť, že depresia je len nedostatok viery, že treba začať intenzívnejšie žiť svoj náboženský život a ona pominie, je veľmi trúfalé. Kiežby si ľudia uvedomili, že duševná choroba NIE JE len „slabosť“ či „nevyriešené hriechy“, ale je to z hľadiska medicíny chemická nerovnováha v mozgu, ktorá často potrebuje lieky, aby sa dostala naspäť do rovnováhy. Sama od seba neprejde tým, že si človek povie, že mu bude tak a tak. Takto to skrátka nefunguje.

Pozn.: Nie som lekárka, psychologička ani odborníčka na tento problém. Som obyčajný človek, ktorý si potykal s depresiou.

„DEPKA“ ČI DEPRESIA?

„Mám depku,“ počuť dnes na každom rohu. Sebaospravedlnenie, lebo som vstal mrzutý a nervózny. Z „depky“ nás dostane šálka dobrej čokolády, masáž nôh, prípadne sa z nej vyspíme. Ale z depresie sa človek nevyspí. A nezaberie ani kilo čokolády ani nič, čo bežne človeka teší. Prečo „depku“ spomíname tak pričasto? Módny trend? Potreba zaujať? Alebo skôr nepochopenie? Keby ste tušili, ako používanie tohto slova ubližuje tým, pre ktorých je depresia dennodenným bojom, prestali by ste s tým...

Človek bežne zažíva prechodné stavy smútku, znechutenia, únavy, vyčerpania, patria už k nášmu životu. Avšak klinická depresia je niečo oveľa ťažšie, je viac ako bežný smútok, treba ju liečiť. Józef Augustyn hovorí: „Skutočná depresia je ťažká choroba, ktorá paralyzuje človeka, zvalí ho na zem.“ Jean Vanier nazýva depresívnu osobu ako „postihnutú vyčerpanosťou“ a depresiu ako „chorobu z vyčerpania energie“. Životná sila sa niekde zablokuje. Naša energia a chuť do života sa vytratila a zostala nechuť ku všetkému alebo túžba zmiznúť, zomrieť. Ručná brzda (nášho života) je spustená a zaseknutá, závesy na duši zatiahnuté. Tma, tma, tma. A dennodenný boj s (ne)životom, (ne)žitím.

Klinická depresia môže mať pôvod v detstve. Môže byť dôsledkom všetkých skrytých smútkov, temnôt, pocitov vín. Ale taktiež môže byť spôsobená uvedenou chemickou nerovnováhou. Teraz nehovoríme o depresívnych chvíľach, ktoré si prežije v živote chvíľkovo takmer každý, ani o tom, že som z niečoho deprimovaný. Hovoríme o depresii, ktorá neprejde po týždňoch ani po mesiacoch.

„V najhoršom prípade sa depresia podobá na ťažký mrak, ktorý na nás znenazdajky padne. Je to strach z najhlbšej temnoty. Je to ako brodiť sa hlbokým močiarom uprostred noci. Ako žiť na cudzej planéte. Ako sčista-jasna oslepnúť, ohluchnúť, ohlúpnuť, ochrnúť a ostať bez peňazí. Keďže sa vám však vlastne nič z toho nestalo, vaše okolie predpokladá, že to zvládnete. Vy však nemôžete. Nik nepočuje váš plač. Hovoríte slová, ale svet naokolo ich nevie dešifrovať. Ste úplne vydesení. Chcete sa vypariť. Vzdať sa života. Zlomená noha okoliu indikuje, že niečo nie je v poriadku. Keď sa však vaša myseľ v snahe prežiť uzavrie pred realitou, neexistuje jednoduchý spôsob, ako povedať svetu, že vo vnútri trpíte.“ (Sue Atkinsonová: Na ceste z depresie)

PREPÁČTE, ŽE SOM DEPRESÍVNY/A...

S telesnými ťažkosťami nemáme problém ísť k lekárovi, aby nám pomohol. Nenapadne nám vysvetľovať si žalúdočný vred či cukrovku ako nedostatok viery. Prečo by to malo byť pri depresii inak? Boh lieči aj prostredníctvom lekárov, odborníkov, ktorých nám posiela, aby nám pomohli. Vyhľadanie odborníka je v prípade dlhotrvajúcej a/alebo ťažkej (klinickej) depresie nevyhnutné. Ona je totiž takým istým ochorením ako akékoľvek iné telesné ochorenie. (A dobre vieme, že je oveľa ťažšie, keď trpí duša ako telo.) Moderná medicína je dar. Nebojme sa ju prijímať, ak je to potrebné! Lieky môžu utlmiť príznaky depresie natoľko, že budeme schopní opäť sa normálne zaradiť do života. Antidepresíva neslúžia na to, aby sme boli šťastní. To je veľmi mylná predstava. Pomôžu nám dostať sa do stavu, v ktorom sme už ďalej schopní pracovať. Neurobia nás šťastnými. Ale uvoľnia ručnú brzdu, ktorá je pri depresii aktivovaná.

Áno, je ťažké priznať si, že som depresívny. Myslím, skutočne depresívny, nie tak prechodne, moderne „v depke“. Avšak terapia je možná až vtedy, keď si pripustím, že tou chorobou trpím. A potom sa konečne odhodlám prijať pomoc. (Keby ste vedeli, akú úľavu vám to prinesie, prijali by ste ju oveľa skôr.) Psychiater predpíše lieky, odporúča podpornú psychoterapiu. Prípadne si odležíte pár týždňov na psychiatrickom oddelení, aby vám nasadili liečbu s čo najväčšou účinnosťou.

Často sa depresívni ľudia cítia byť vinní tým, že sa nedokážu vzchopiť (hoci by tak chceli!). Cítia, že zlyhali, pretože nedokážu svoj život lepšie zvládať. A veriaci navyše pociťujú vinu i za to, že nemajú dostatok viery, keď ich prijímanie sviatostí, modlitby či čítanie Svätého písma od depresie neoslobodilo. Poznámky typu: „Keby si sám chcel, aby si sa tak nemal..., „Veď sa už premôž...“ alebo: „Ak miluješ Ježiša, nemôžeš byť smutný“ či „Nepohŕdaj Božím darom života a začni sa zo života tešiť“ nie sú v cirkevných spoločenstvách príliš šťastne volenými „povzbudeniami“ a tejto veci nepomôžu. Človek by aj chcel, ale nemôže, nejde to. Depresia mu ponecháva len žalostne malé rezervy, aby čelil každodenným ranám života. Klišé a prázdne frázy ničia i ten zvyšok živého, čo vo vás zostalo. Ľudia to možno myslia dobre, ale často si neuvedomujú, že myslieť to dobre niekedy nestačí. A že tým narobia viac škody ako úžitku. Tichá prítomnosť milovanej osoby je väčšmi žiaduca ako siahodlhé reči.

„Nechajte ma všetci! Ja to zvládnem sám!“ útočí depresívny človek, lebo ho ťaží vlastná bezradnosť. Ak ho ale nechajú, zničí sa. Sám si totiž nemá ako pomôcť, vie si pomôcť jedine k sebazničeniu. (Alebo k zatrpknutiu a rezignácii.) A táto cesta je veľmi strmá a nebezpečná.

HLAVNÝM CIEĽOM NIE JE ŽIVOT BEZ DEPRESIE, ALE BOH

Pána mám vždy pred očami; a pretože je po mojej pravici, nezakolíšem sa. Preto sa raduje moje srdce a moja duša plesá, aj moje telo odpočíva v nádeji. Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie. Ukážeš mi cestu života. U teba je plnosť radosti, po tvojej pravici večná slasť. (Ž 16, 8 - 11)

Tento žalm pre mňa vyjadruje celú hĺbku depresívneho boja. Boh nie je automat, do ktorého vhodím modlitbu a vypadne mi uzdravenie. Skrze Syna nám ukázal, že do domu Otca sa ide cestou krížovou. Možno tvoje depresie ani po modlitbách za uzdravenie, ba ani po rokoch intenzívnej liečby nezmiznú. No možno je ich zmysel inde – možno máš s pokorou prijať svoju chorobu a skrze ňu nájsť svoju cestu k Bohu. Pokorne priznať, že trpím depresiou – obzvlášť, ak potrebujem pomoc odborníkov – nie je vôbec ľahké. Ale práve to môže byť cestou. Pokora je odvaha zostúpiť do svojho depresívneho stavu a ukázať ho Bohu, ale aj priznanie, že napriek Božej pomoci potrebuješ ľudí, ktorí ťa budú odborne ošetrovať.

„Depresívny človek pozerá na svet inými očami ako optimistický básnik. Ale spoznal nimi, čo je na tomto svete podstatné, poznal najvnútornejšiu podstatu človeka. A vďaka tomuto pohľadu sa stal požehnaním pre mnoho ľudí - práve ten, ktorý toľko trpel vlastnými depresiami.“ (Anselm Grün: Deprese jako šance)

Anselm Grün prirovnáva depresiu k pôrodnému procesu. Je bolestivý, ale pomaly sa objavuje nový človek. Depresia často zastupuje umieranie. Aby sa v nás mohlo zrodiť niečo nové, musí to staré zomrieť.Vlastným zmyslom depresie je rozlomiť sa a otvoriť sa pre Boha.

„Všetky masky padajú. Aby sa mohol zrodiť nový človek, človek úplne utvorený na Boží obraz. V depresii je duša mŕtva. Slzami zármutku sa mŕtva duša prebúdza k životu. Zarmútený človek sa naučil padnúť pred Bohom, zložiť masku a zbrane. Cíti nakoniec, že je pred ním bezbranný, že už nemá nič, čím by sa mohol brániť jeho láske. Je úplne obnažený. Už nemá v rukách svoje čnosti a schopnosti ani plány, ako sa stať svätým. Už sa ledva drží a má len svoju úbohosť, ktorú predkladá Božiemu milosrdenstvu.“ (Anselm Grün: Deprese jako šance)

Nájdete mnoho svedectiev o uzdraveniach z depresií, avšak o ľuďoch, ktorí žijú s Kristom a depresiou zároveň, akosi nepočuť. Často sa stretávam v Cirkvi s tým, že depresia a Boh stoja na opačných koncoch. Nie je to tak. Tiež som si roky myslela, že nemôžem kráčať k Bohu skrze depresiu..., že ju musím obísť, aby som mu mohla patriť. Dnes viem, že je to práve naopak: Mám k nemu prichádzať skrze ňu. A on sa ma tak môže svojou láskou dotýkať tam, kde to najviac bolí. Za tie roky som uverila, že to nie je len na škodu, ale môže to priniesť úžitok. „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ (Jn 12, 24)

DEPRESIA S BOHOM NIE JE VŽDY O UZDRAVENÍ, ALE DOSTÁVA INÚ PRÍCHUŤ

Mnohí veriaci trpiaci depresiou majú strach požiadať o pomoc vo svojom cirkevnom spoločenstve. Nazdávajú sa, že depresia je výsledkom ich nedôvery v Boha. Preto ani moralizovanie na adresu ich depresií (stále hovoríme o klinických depresiách) nie je namieste. Depresia totiž nie je záležitosťou morálky, ale psychickej či fyzickej stránky človeka. A biológia nemôže byť meradlom viery.

Trvanie na tom, že modlitba, sviatosti a duchovné vedenie sú všetkým, čo je potrebné na liečbu depresie, nie je vždy najsprávnejšie. Súhlasím, že mnoho depresívnych nálad je možné vyriešiť v spovednici a s vierou, ale tu je potrebné rozlišovať, či ide o prechodný stav, alebo klinický príznak. Na depresiu sa v zásade treba pozerať ako na ochorenie. Keď v tele opäť nastane chemická rovnováha, vaša nálada sa zlepší.

Ak má niekto žlčníkové kamene, chváli sa, aké sú veľké. Keď niekto utrpí úraz, zveličuje jeho následky. Ale keď niekto trpí depresiou alebo úzkosťami, mlčí, pretože by nebol pochopený. Má strach a cíti hanbu. Chce to ešte veľa porozumenia, aby sa duševné choroby vnímali rovnocenne s fyzickými. Žiaľ, v cirkevných kruhoch sa depresia často vníma ešte aj dnes ako duchovný problém: „Ako môžeš veriť v Boha a myslieť na samovraždu? Začni sa modliť a depresie zmiznú! Choď a už nehreš!“ Sama som sa s tým neraz stretla... Dokonca sa mi stalo, že (i) kňaz v spovednici priznal, že sa ešte nestretol s tým, že niekto spomína depresiu, preto ani nevedel, ako zareagovať, čo mi povedať.

BOH MA MILUJE AJ DEPRESÍVNEHO A JE MI BLÍZKO

Prečo si smutná, duša moja, a prečo sa chveješ? Dúfaj v Pána, lebo ho ešte budeš velebiť, spásu mojej tváre a môjho Boha. (Ž 42,6)