Kto je nemocničný kaplán?

Je to človek, ktorý žije v nemocnici ako kňaz. Dýcha tam v službe predovšetkým pre zamestnancov - zdravotníkov, je sprievodcom mnohých príbuzných pacientov a nezanedbáva ani človeka, ktorý je v liečbe a trpiaci.

Kolegovia vo svete sú tiež členmi etických komisií v nemocniciach, chystajú vzdelávanie pre zamestnancov či organizujú dobrovoľníkov.

V martinskej nemocnici máte dobrovoľníkov?

Áno, sú to ľudia, ktorí prichádzajú vo voľnom čase do nemocnice. Aktuálne sú začlenení do piatich skupiniek, pričom každá z nich má osobitné poslanie, čo robiť v nemocnici a v akom čase. Ja som ich moderátor a koordinátor.

Ako vám pomáhajú?

Každá skupinka sa sústreďuje na niečo iné: V prvej sú ľudia, ktorí chodia do nemocnice raz týždenne. Mám ich načítaných, čoho sú schopní a čoho nie. Každého dobrovoľníka poznám osobne, máme jeho osobný záznam, s niektorými sme konzultovali ich pomoc aj so psychológom, aby neublížili sebe, ale najmä pacientom.

Čo robia dobrovoľníci v ďalšej skupinke?

Tí „vyšetrujú“ každé pracovisko kliniky a idú k ľuďom s informáciou o duchovnej službe a otázkami, ako sa im u nás žije, čo potrebujú, ako sa vyspali, či im chutí jedlo a či majú niekoho blízkeho, kto by im priniesol potrebné veci. Títo dobrovoľníci zmapujú pacientov a potom reagujú na ich podnety. A to, čoho sú schopní a nezapadá do zdravotníckej profesie, urobia - nakúpia pacientovi ovocie, zabezpečia toaletné potreby, prinesú občerstvenie. Ak sú ľudia opustení (lebo sú tu aj ľudia mimo regiónu), alebo ak nemajú nikoho blízkeho, napríklad bezdomovci, strávia s nimi čas.

Tretia skupinka?

Sú to mimoriadni rozdávatelia svätého prijímania.

Nasleduje štvrtá skupinka...

V tej sú modlitebníci. Majú svoje povolanie najmä pre bývalých pacientov, ktorí potrebujú modlitbu príhovoru, oslobodenia. Venujú sa im v priestoroch bývalých toxikologických laboratórií, ktoré máme pridelené od vedenia nemocnice.

...a posledná piata.

Ide o študentov medicíny. V Martine sú štyri zdravotnícke fakulty. Medzi 1 000 študentmi JLF UK sa nájde za semester deväť až trinásť nadšencov, Slovákov, ktorí sem chodia v čase, keď majú prednáškové obdobie.

Sú to študenti s iným pohľadom na pacienta. Majú v nemocnici aj cvičenia, semináre, ale toto je iný druh skúsenosti. Ako budúci profesionáli sú vedení k štúdiu toho, čo u človeka nefunguje. Počas dobrovoľníckych skúseností zisťujú, čo ešte funguje, na čom sa dá stavať vôľa žiť.

 

NOČNÝ STOLÍK ODHALÍ ŽIVOT PACIENTA

Aký je váš pracovný čas?

V podstate mám iba pracovné voľno v čase od nedele od 15.00 do pondelka do 22.00 hodiny. Inak som v nemocnici od 6.30 do 22.00 hodiny. Je v tom, samozrejme, zahrnutý aj čas prestávok a občerstvenia, ale celý deň žijem v nemocnici. V sobotu mám predsavzatie, že aspoň trikrát do mesiaca niekam vybehnem na hory alebo športovať. Je to neustály kolotoč.

Ste k dispozícii aj v noci?

Áno. Tento rok ma v noci ešte nikto nevolal. Počas dňa mám zachytených ľudí, telefón je však v noci zapnutý, ak by niekto potreboval niečo riešiť, personál mi dá vedieť. Najčastejšie ide o pomoc na ARO. Tým, že je tu aj transplantačné oddelenie, niekedy sú darcovia náhli a dovezú ich v noci. Je to však skôr práca s rodinou pacienta, na ktorého diagnostiku v nočných hodinách čakáme. Ak sa vtedy niečo zomelie, tak pracujem aj počas noci.

Asi musíte mať dobrú batériu v telefóne.

Mám už slabšiu (smiech), ale vymieňam baterky. Telefón mám stále k dispozícii.

Vaši dobrovoľníci zachytávajú aj ľudí, ktorí sú osamotení. Je veľa opustených pacientov? Takých, o ktorých sa nikto nezaujíma?

Ak myslíme ľudí, ktorí sú z turčianskeho regiónu, tak návštevy fungujú a ľudia majú silné rodinné väzby. Pochopiteľne tí, čo sú z väčšej diaľky, majú menej návštev.

Narastá počet starých chorých ľudí, ktorí sú sami. Niekedy je problém sa k nim dostať. Väčšina na prvom stretnutí nepovie, viete čo, nemám nikoho, nikto za mnou nepríde, ale často je to tak, že dobrovoľník je na to vycvičený.

Ako?

Je to vidieť na nočnom stolíku. Nočný stolík je osobné miesto pacienta. Dobrovoľník musí mať otvorené oči, uši, srdce, aby z komunikácie zachytil čo treba, a opakovanými návštevami sa k človeku dostal. Nie dať mu pocítiť, že je opustený, ale priniesť mu dôstojnosť. Zdravotnícky svet je chladný, neosobný a dobrovoľníctvo chce vniesť do neho niečo humánne.

 

PONÚKAME SLUŽBU ŽIVOTU, NIE STRAŠENIE SMRŤOU

Ako vnímajú pacienti kňaza v nemocnici? Je tým, kto prináša smrť?

Mám to často uľahčené tým, že sa dostanem len k pacientom, ktorí majú záujem o stretnutie. Nájdu sa ale i takí, ktorí sú nahlásení bez ich vedomia, najčastejšie rodinou. Tam sa pracuje inou metódou, aby mali zachovanú slobodu.

Koľko rokov ste už v martinskej nemocnici?

Som tu už trinásty rok. V našej službe sme sa posunuli dopredu. Rastieme. Po nemocnici chodím v bielych montérkach ako zdravotník; iba ten, kto si prečíta text na vizitke vie, že som z duchovnej služby. Ľudia sa teda neboja, že sa medzi nimi pohybuje niekto, kto chodí len k ťažkým prípadom (úsmev).

Naša duchovná služba je ponuka života, nie strašenie jeho koncom. Prvoradá je moja služba životu.

Niektorí pacienti majú v sebe stále to ľudové „pomazanie zomierajúcich“, vtedy spozorniem a nemôžem vstúpiť s tým, že prinášam niečo pre zomierajúceho, ak ide o človeka frustrovaného, apatického, pesimistického a ja mám byť tým, kto mu zatlčie posledný klinec do rakvy.

Snažím sa ukázať, že pomazanie je sviatosť, ktorá nás spája vo viere s Kristom, že má pomôcť veriacim k plnšiemu životu.

Aká bola vaša cesta k zdravotníctvu?

Už po gymnáziu som pracoval ako ošetrovateľ na sále, na urgentnom príjme či na rýchlej zdravotnej pomoci. Na VŠ som chodil ako dobrovoľník do domu pre mentálne postihnutých ľudí, s ktorými som mal dobré vzťahy. Staral som sa tiež o chorých spolubratov bohoslovcov ako infirmátor. Ako diecézny kňaz som bol tri roky vo farnosti a teraz som už 17 rokov duchovný v zdravotníctve.

Nemali ste bázeň ísť do tohto sveta?

Mal, lebo som nevedel, čo ma čaká. Nemal som nikoho, kto by kráčal touto cestou predo mnou. Vo svete boli nemocniční kapláni, ale žiadneho som nepoznal. Bola to odvaha a dobrodružstvo pána biskupa Baláža, ktorý si všimol túto potrebu v Banskej Bystrici v Rooseveltovej nemocnici.

Ako ste tam začínali?

Dekrét som dostal 1. júla 1999. Nemocnicu tvoria dva 13-poschodové paneláky vedľa seba. Prišiel som tam a pár dní blúdil. Hľadal odpoveď, čo tu mám vlastne robiť. Také boli začiatky. Býval som v nemocničnom internáte a nadväzoval prvé kontakty so zdravotníkmi a zamestnancami. Často som nachádzal tých, ktorí mi boli ochotní vysvetľovať, radiť a pomáhať.

 

SÚ OTÁZKY, NA KTORÉ JE CHYBOU ODPOVEDAŤ

Na letáčiku v nemocničnej kaplnke máte niekoľko otázok: Prečo musí človek trpieť? Prečo musí trpieť moje dieťa? Nasledujú mnohé náročné otázky. A pod tým je text: Na toto vám odpovie nemocničný kaplán. Trúfate si všetko zodpovedať? (úsmev)

(úsmev) Odpoveďou kaplána na utrpenie je jeho prítomnosť. V tom zmysle je vyrobený spomínaný letáčik. Je to tak, že nie duchovný dáva odpovede na tieto otázky. Skôr trpiacemu verbalizovať to, čo kladie život človekovi. Som podobný pôrodníkovi, ktorý pomáha otázke človeka, vo veľkej bolesti, dostať sa na svet. Odpoveďou je nová ľudská bytosť očistená utrpením. To niekedy trvá dlho, ja to ovocie nevidím. No je potrebné, aby sa ten proces začal!

Napríklad včera nám zomrelo dieťa v lone svojej mamy krátko pred pôrodom. Tá otázka z ich strany bola veľmi nástojčivá: Prečo mi to Boh spravil? Každá odpoveď na túto otázku by bola ponížením ľudskej dôstojnosti. Sú to otázky, pri ktorých by bolo chybou odpovedať.

Čo môže týmto ľuďom pomôcť?

Blízkosť. To, že sme účastní ich sveta. Potrebujú poznať, ako sú na tom vo vzťahu s Bohom, kto je Boh, či sú od neho vzdialení alebo sa na neho hnevajú, či sú v procese odpúšťania Bohu, alebo či sa rodí nová viera, nový stupeň v ich živote.

Ktorá je najťažšia otázka, čo sa vás ľudia pýtajú?

Najťažšia je otázka: Prečo? Prečo práve ja? Čím som si to zaslúžil? Čo som komu spravil? Kto za toto moje nešťastie v živote môže? Čo sa tým sleduje?

Všetky tieto otázky kopírujú to prvé prečo. Človek sa ocitá v situácii, ktorá je plná neistoty. Na niečo sa tešil, napríklad na dieťa, ktoré sa malo narodiť živé, a nenarodilo sa... a zrazu zmena, obrovská neistota.

V takejto situácii sa nevieme ani modliť. Vieme však prežívať blízkosť. Tým, ktorí sú veriaci, môžeme sprostredkovať to, že v tejto ich bolesti je aj bolesť Boha, ktorý je v tebe prítomný. Žiaľ, nie každý to vie prijať.

Pýtajú sa ľudia často, čo bude po smrti?

Túžia sa pýtať. Aj tým, ktorým smrť bezprostredne nehrozí. Niekedy je to také špekulantské pýtanie sa. (úsmev)

Čo to znamená?

Znamená to, že niekedy rozprávajú príbeh svojho známeho, ktorý si prešiel smrťou, a na ňom sa pýtajú, kde teraz ich blízky je a čo robí. Či ho vidí a či vie o nás. Nie sú to dozreté otázky: Čo bude s nami po smrti? Veríš vo vzkriesenie? Je naozaj nebo? Je peklo? Kto sa doň dostane?

Tieto základné otázky sú v ľuďoch nakódované, no je potrebný čas, aby vyplávali na povrch, aby sa kládli nebojácne, úprimne a pravdivo. Ony odhaľujú v človekovi túžbu po živote, nekonečne.

 

ĽUDIA VEDIA, KEĎ ZOMIERAJÚ

Máte v pastorácii aj deti?

Aj deti. Som závislý od ich rodičov alebo zákonných zástupcov.

Je komunikácia s deťmi úprimnejšia?

Áno. V predchádzajúcom pôsobisku som mal v pastorácii aj detskú onkológiu. Bolo to už pred mnohými rokmi, ale spomínam si, že deti nemajú toľko zábran a sú oveľa čistejšie v tom, ako komunikujú. Nenechajú si tak ľahko zobrať vieru v život, aj keď trpia.

Pred pár dňami som sa stretol s jedným dievčaťom. Po Slovensku práve putovali relikvie svätej Terézie z Lisieux. Niekto z blízkych jej priniesol obrázok tejto svätej. Mala ho nad posteľou, tak mi ho ukázala: „Táto svätá Terézia mi je blízka.“ Pýtam sa jej: „A čím ti je blízka?“ „Ona zomrela, keď mala dvadsaťštyri rokov ako teraz ja.“

Zamrazilo ma to. Lebo ona mi vlastne inými slovami povedala, že dozrela vo svojich 24 rokoch. Bol to rozhovor, ktorý bol veľmi úprimný a potom prišlo na tie základné otázky, ktoré otvorila. A skutočnosť je taká, že sa tá liečba zlomila a jej stav sa zhoršil. Človek je vo svojom srdci čistý a pravdivý, vie a pozná čas svojho života.

Ide o dievča, ktoré je odo mňa omnoho mladšie, a je to pre mňa bázeň, že ma prijme do svojho najintímnejšieho vnútra a nechá sa sprevádzať, že mi povie niečo, čo sa nedá povedať ani vlastnému otcovi, mame, manželovi... To je pre mňa najväčšia česť.

Vedia ľudia, keď zomierajú? Cítia to?

Nedá sa to uchopiť slovami. Ale vedia to. Niektorí akoby to maskovali. Náročné je, keď to pacient maskuje pred blízkymi alebo blízki pred pacientom. Hrajú divadlo. Rozprávajú sa o počasí. A mojou úlohou je robiť premostenie medzi týmito dvomi svetmi, aby sa neklamali a priblížili k sebe. Aby sa urobilo, čo je podstatné. Aby prišlo prijatie a najkrajšie prežitie tých pár hodín a dní, ktoré máme pred sebou.

Klamú sa príbuzní a pacient často?

Áno, deje sa to často. Je to veľmi ťažké.

Prečo to títo ľudia robia?

Myslím, že to súvisí ešte s tým, čo bolo predtým. Rodina je chorá a vzťahy sú choré, poznačené disharmóniou. Myslím, že sa to nestáva len tak z ničoho. Ak fungujeme dovtedy v úprimnosti, dôvere a otvorenosti a príde choroba, nezmení sa naša komunikácia na neúprimnú, nepravdivú a bez dôvery. Je to ovocie toho, ako sme žili, lebo zomierame tak, ako sme žili.

Je naozaj výnimočné, aby človek zomieral inak, ako žil. To je zázrak. Ak dostane sviatosti, neznamená to, že sa magicky niečo zmení v jeho duši. Môže sa to udiať, ale Boh nekoná násilím proti slobodnej vôli človeka. My tie sviatosti udeľujeme, lebo nevieme, čo sa deje vo vnútri človeka, čo zvíťazí.

Mnohí si, žiaľ, myslia, že ak bol niekto zaopatrený, je automaticky aj spasený. Sviatosť pôsobí svojou silou, ale ochota, otvorenosť a sloboda človeka je rešpektovaná.

 

JE NIEKTO, KTO ŤA VIE MILOVAŤ VÄČŠMI

Musí byť nemocničný kaplán často psychológom?

Musí, i keď sa tomu my kňazi bránime. Nemali by sme fungovať ako psychológovia a každý tím v nemocnici by mal mať svojho psychológa.

Často hovoríte, že všetko je o vzťahoch. A že zomieranie je normálna životná situácia a ide tam o život. Ako sa treba správať pri zomierajúcom človeku?

Prichádza mi na myseľ biblický obraz Ježišovej Matky Márie pod krížom a Ježiša na kríži. Jej syn zomiera na kalvárii. Syn trpí bolesťou matky a matka trpí bolesťou syna.

Byť pri zomierajúcom sa dá brať takýmto pohľadom - moja prítomnosť je niečo, čo ti spôsobuje utrpenie. Je to niečo, ak je to čisté a pravdivé, čo môžete zakúsiť - ty trpíš kvôli tomu, že ja zomieram a to mi spôsobuje bolesť - väčšiu ako moje zomieranie.

Znova je to o vzťahu - o láske medzi dvomi ľuďmi, ktorí sú v peknom vzťahu. Je tu viera, že to nemôže byť koniec, že za tým musí nasledovať niečo, čo bude novou budúcnosťou. Mária nešla v sobotu k hrobu, lebo ona v srdci tušila, že sa to takto nemôže skončiť. To je niečo, čo sa rodí v kvalitnom vzťahu medzi ľuďmi, niečo pozorovateľné, že ich príbeh sa neskončí pohrebom.

Aj keď smútok trvá dva roky, vždy je to pre tých, čo ostali žiť. Po smrti nás smútok nečaká. Ak nás čaká iný život, je spojený s radosťou. Treba tomu žiť už pred smrťou! Je tam potom i nádej na stretnutie s blízkym.

Hovoríte, že ľudia majú problém zomierajúceho prepustiť alebo mu odpustiť zomieranie. Čo to znamená?

Prepustiť človeka, najmä vtedy, keď je vzťah pekný. Napríklad mi zomiera otec, mama, ktorí ma vychovali, alebo mladá manželka. Vedieť to prijať a prepustiť tohto človeka zo svojho života. Povedať si, že hoci ťa tu nevidím a nebudem ťa cítiť, ty mi budeš predsa nápomocný, budeš mi pomáhať. Nie cez magické spôsoby, ezoteriku či pseudovedu, ale tým, že si mi dal tak veľa do života, že som si ťa zapamätal ako toho, kto sa za mňa obetoval, kto za mňa trpel. Pamätám si, ako si žil svoj život.

Prepúšťam ťa, pretože nie som pánom tvojho života a chcem tvoje dobro. Nie som tým, kto by ťa mohol dokonale milovať, Boh ťa miluje väčšmi a dokonale a má na teba väčšie právo. Áno, dobýval som ťa napríklad ako manžel, zápasil som o to, aby si bola moja, ale uvedomujem si, že dokonalým zvádzačom je Boh.

Ako prebieha také prepustenie?

Každý človek si nájde nejaké gesto a symbol a zomierajúci odchádza spokojnejšie a odovzdanejšie. Pomôcť príbuzným je oveľa náročnejšie. Väčšinou je pacient vždy o krok ďalej pred príbuznými, ktorí stále dobiehajú. Pacient ide do finále a príbuzný sa hnevá, vyjednáva, organizuje pomoc, prežíva depresiu a je niekde úplne inde. Nie je na vlnovej dĺžke zomierajúceho.

Čo znamená odpustiť zomieranie?

Je to proces, ktorý sa skôr odohráva po smrti. Ľudia si to potrebujú v sebe doriešiť, najmä keď zomrel niekto mladý. Majú hnev, že ostali sami a opustení. V týchto situáciách je to poctivé vyjadrenie emócií a hnevu na toho, ktorý už zomrel. Je to proces ako pri každom odpúšťaní, keď si ublížime. U veriacich je to spojené často s hnevom na Boha, že mi vzal blízkeho človeka.

Hovoríte tiež, že v dnešnom čase si pacient nestihne dať veci do poriadku, lebo je jeho vedomie zastreté farmakoterapiou.

V dnešnej zdravotníckej praxi je to veľmi rozšírené, že sa nevládzeme pozerať na zomierajúceho, najmä ak by mal byť ubolený alebo by trpel. Naším vynálezom je algeziológia, ktorá vyblokuje akúkoľvek fyzickú či psychickú bolesť pacienta. Máme pred sebou spokojne spiaceho človeka, ktorému dávkujeme analgéziu.

Takýto človek je pritlmený, dáva sa mu opiát, prežíva ako nadrogovaný. Umenie medicíny je zmierniť bolesť tak, aby bola znesiteľná, a zároveň umožnila človekovi dôstojný život, aby si stihol vybavovať svoje záležitosti. Každý človek je iný, nechceme mať pred sebou človeka, čo sa zvíja od bolesti, je to umenie medicíny správne to nastaviť.

Niektorí ľudia hovoria, že Pána Boha teraz nepotrebujem, no keď budem na smrteľnej posteli, tak si dám všetko do poriadku a budem mať na neho čas. Stretávate sa s tým?

Áno. Nemôžem povedať, že by takýto zvrat nenastal, ale tam ide o vzťah. Ak mám počas života vzťah s bratom, voláme si, sme v kontakte - vieme o sebe, informujeme sa aj vtedy, keď je niekomu z nás zle, nielen keď je všetko v poriadku.

Skôr teda vnímam takú pravdivosť pacienta, ktorý je už na konci choroby a vie, že sa blíži jeho koniec, že povie: „Nemôžem teraz spraviť, že by som Pána Boha ťahal za nohy, keď som ho doteraz nepotreboval.“ To je pravdivejší postoj a častejšie ho zažívam od ľudí.

Keď je človek vážne chorý, zvážnie. Uvedomuje si svoju pominuteľnosť a smrteľnosť a nechce hrať divadlo v duchovnej rovine pred príbuznými a personálom.

Je to výzva pre mňa, aby som tohto človeka neopustil, aby som pri ňom zostal. Boh sa stal človekom, človek je cestou pre človeka k Bohu. Ja som cesta k Bohu pre toho pacienta.

...

Snímky: © cestaplus.sk / Martin Ližičiar