A ani fakt, ako veľmi sa kdesi starajú o to, aby sme tu mali banány, nič nemení na odpore k takémuto ovociu. Banány sú banánmi, keď sú pekne žlté, prirodzene dozreté – a je to neuveriteľný rozdiel.

Lenže rovnaký „ústretový“ krok s efektom zelených banánov ponúka teraz štát mamám a deťom: a to v podobe budovania zariadení pre deti do troch rokov, aby sa matkám údajne uľahčil návrat do práce. Koľko miliónov má na to ísť, radšej ani nemyslieť. Rovnako ako aj na krok „zosúladenia rodinného a pracovného života“, ktorý sa opäť rieši rovnakým nápadom: odložením detí do jaslí. Reči o tom, ako sa o nás matky starajú a ako nám idú v ústrety včasným distribuovaním našich detí do banánových krabíc života (teda do jaslí), sú veľmi agilné a vyzerajú logicky. Ale nie sú.

Prečo?

Dlhé roky som mala možnosť vidieť presne tieto ženy, ktorým náš štát zrazu chce dať takú silnú sociálnu starostlivosť, a to ako štatutárka Materského centra v Galante. Prichádzali tam mamy, ktoré boli na materskej dovolenke, a naše cesty sa väčšinou rozišli, keď boli nútené vrátiť sa do práce. Za tie roky, čo som tam bola, ale aj neskôr, pretože moja práca so ženami pokračuje iným spôsobom, mi prešlo cez ruky more príbehov. Nie každá mala odvahu urobiť krok, aký som urobila ja a mne podobné mamy, keď sme ostali doma; nie každá mala takého starostlivého a odvážneho manžela, aby toto rozhodnutie spolu ustáli ako to najlepšie pre rodinu.

Ale môžem jednoznačne povedať, že osemdesiat percent žien malo z návratu do práce obavy a vnímalo ho ako zlý, nesprávny a pre rodinný život zraňujúci krok. Keď sme sa stretávali znovu na uliciach, boli uštvané, nespokojné a hlavne ustarostené o deti a o to, že ich nemajú kedy riadne vidieť, zažívať s nimi rast, sprevádzať ich vývoj – pretože práca ich časovo nadobro pohltila, síl už neostávalo a ani všetky peniaze sveta ich netešili a neoslepili natoľko, aby nevideli, ako veľmi ich deti ešte potrebujú – a ony musia poprieť vlastné ja a nemôžu im byť nablízku.

Problém bol a je v tom, že tak ako väčšina mladých rodín, ani oni nedokázali a nedokážu prežiť z jedného platu, zvlášť kvôli hypotéke – a tak je druhý plat nevyhnutnosťou, respektíve zvýšenie príjmu bolo a je potrebné. Mnohokrát, keď sme rozoberali situáciu z každej strany, došli sme k rovnakému záveru: ak by bola možnosť takej finančnej podpory štátu pre matky, ktoré sa starajú doma o deti do piatich rokov, aby rodina nestrádala a vládala platiť aspoň tie základné veci a splátky hypotéky, tieto ženy by nešli do práce. Ak, tak najskôr v piatom roku dieťaťa a aj to len na skrátený úväzok. Skúste ho nájsť! Ani teraz to nie je jednoduché a samozrejmé, hoci oficiálne sú na to vytvorené podmienky.

Žiadna z týchto mám neprosila štát o vybudovanie jaslí ani o podporu pri umiestňovaní detí do nich – takto si zlaďovanie pracovného a rodinného života nepredstavovali. Ticho a smutne snívajú o čase, keď štátu dôjde, že najlepším prostredím pre deti a najprogresívnejším, najpreventívnejším a najrozumnejším krokom je – namiesto investovania do počtu jaslí a škôlok – rodina, predovšetkým láskavá, pokojná mama. Žiadne štátne či súkromné zariadenie, kde sú deti odtrhnuté od rodiny, nevychová takú osobnosť, silnú emočne, inteligenčne a morálne, ako jedna mama.

A čo je paradoxné, ak by sa spočítali všetky náklady na to, ako podporiť mamy, ktoré sú odhodlané ostať doma s plnohodnotným finančným ohodnotením aspoň vo výške minimálnej mzdy, nikdy by nedosiahli meganáklady na vybudovanie toľkých kolektívnych zariadení, aké má štát v pláne. (Buďme realisti: jasle nie sú jednoduchá a lacná prevádzka ani ekonomicky, ani hygienicky – na jednu učiteľku nemôže byť toľko detí ako v škôlke, navyše, jasle musia v mnohom spĺňať prísne zdravotné kritériá, ktoré si vyžadujú iné náklady.) Nie je mama jednoduchšie, lacnejšie, lepšie, prijateľnejšie a výsledkom výchovy pozitívnejšie riešenie?

Ak teda chce štát pravdivo hľadať riešenia, nech neponúkne len jednu možnosť (predčasnú kolektivizáciu), ale nech dá spravodlivo na výber s rovnakým dotovaním. Toľko, čo chce štát vložiť do dotovania a budovania jaslí, nech dá ženám, ktoré sa rozhodnú ostať doma s deťmi a venovať sa im.

Rovnako to platí aj pri osamostatňovaní detí: pre mnohé z nás mám by bolo radosťou mať štvor- či šesťhodinový úväzok podľa veku a potrieb detí – ale tu treba najprv „presvedčiť“ zamestnávateľov, že spokojná mama urobí za štyri hodiny viac ako uťahaná, ustarostená, s večne chorými deťmi (často aj so zvyšujúcimi sa psychologickými diagnózami a školským neprospievaním) za klasických osem hodín. Psychológovia by vedeli povedať o tom svoje: ako veľmi (hoci sa to nezdá) má na deti vplyv predčasná kolektivizácia bez upevnenia väzieb, vytvorenia hodnôt, zakorenenia postojov a modelov správania, ktoré sa dieťa najprirodzenejšie a najistejšie naučí doma.

Za seba – hoci to nie je univerzálny vzorec – hovorím jedno: popri deťoch som vždy aj pracovala (tak dobrovoľnícky, ako aj „naozaj“ z domu) a najsilnejšiu potrebu byť s deťmi vnímam, paradoxne, okrem onoho „plienkového“ obdobia práve teraz, keď začínajú vchádzať do puberty. Som vďačná za to (hoci finančne improvizujeme a veci „nadobúdame“ pomalšie ako naši priatelia), že vnímame jednotne tento pohľad na potreby našich detí a že sú pre nás oboch na prvom mieste pred prácou aj lepším rozpočtom. Rovnako viem, ako ťažko sa pre ne rozhodujú a aký tlak zažívajú iné mamy nielen v spoločenskej klíme, ale často aj v prostredí širšej rodiny, ba aj v rámci manželstiev. Bolo by regulárne a pravdivé ponúknuť teda aj niečo iné ako len možnosť šupnúť dieťa do jaslí či škôlky a mamu do práce.

Na to, čo je lepšie, netreba vysokú inteligenciu ani náročné matematické prepočty, ba ani neskutočné numerá v eurách, ani čudnú a v tomto smere nepravdivú podporu Európskej únie. Iba zdravý sedliacky rozum a odvahu poskytnúť ženám prirodzenú možnosť ostať doma s plnohodnotným ocenením ich práce. Som presvedčená, že táto možnosť by bola aj posilnením rozhodnutia prijať ďalšie dieťatko do rodín – rovnako ako je ešte stále pre štát veľký priestor na podporu pôrodnosti práve cez stimuly podpory bývania, ako je to bežné v okolitých krajinách.

Ak štátu naozaj záleží na rodinnej politike a na riešení problému žien a detí po materskej dovolenke, tak nebude trvať na tom, že „krajšie a dôležitejšie“ sú pre neho ženy zamestnané každodenne na osem hodín – a potom sa skutočne nemusíme obávať efektu „zelených nezrelých banánov“ v podobe osobností našich detí – a teda ani budúcnosti štátu.