Nedávno som čítala zaujímavú úvahu o našej otvorenosti voči Bohu. Autor najprv nabádal čitateľov predstaviť si niektoré z najvrúcnejších a najotvorenejších vzťahov v ich životoch – s najlepším priateľom či manželským partnerom, prípadne súrodencom, rodičom či tetou pri pokladni (to posledné bol žart :D).

Pýtate sa – vari tety pri pokladni nemajú právo mať vrúcne a otvorené vzťahy? Samozrejme, že áno! Veľmi im to prajem – a najmä teraz, v tom predvianočnom ošiali, keď každý druhý zákazník nervózne podupkáva nohou schovanou za nákupným košíkom plným haraburdia, ktoré aj tak o pár dní stratí opodstatnenie. To sú tie dni, keď aj teta pokladníčka potrebuje prísť večer domov a cítiť, že ju niekto ľúbi, prijíma a je ochotný počúvať jej príhody z práce, vyrozprávané unaveným, ukrivdeným hlasom. A naleje jej trochu punču a olúpe mandarínku.

Nuž, ale nie o tom som chcela.

Vrátim sa teda späť k svojej úvahe o nedávno čítanej úvahe. Viete si teraz, len tak spakruky (inak, fakt super slovo :D), vybaviť človeka, s ktorým žijete to najvrúcnejšie, čo len dokážete žiť? Dobre, super. A teraz sa spýtam – spolu s autorom onej úvahy: Vie tento človek o vás všetko? Naozaj všetko? Zdieľate s ním aj svoje boje, pády, nedokonalosti? Či sa len snažíte naplniť jeho predstavy o vás a niekde vo vnútri máte taký malinký, malilinký strach, že ak by vedel o vás skutočne všetko, vaša vzájomná vrúcnosť by sa vytratila?

Poďme teraz spolu o krôčik ďalej, o krôčik vyššie... Čo váš vzťah s Bohom? Je možno zbytočné pýtať sa, či vie o vás všetko. Samozrejme, že vie! Možno vie oveľa viac než vy sami, má vás úplne a s úplnou láskou prečítaných. A čo vaša komunikácia s ním? Nesnažíte sa, nelogicky a z nejakej tej ľudskej túžby vyzerať dobre, komunikovať s Bohom tak, aby netušil, čo sa vo vás odohráva?

A nie je to tak trošku zbytočné? Hrať sa pred Bohom na lepších, silnejších, menej zranených a menej túžiacich, než skutočne ste, než skutočne všetci SME?

V modlitbe, v rozhovore s Bohom, by sme mali prežívať tú najväčšiu slobodu, najväčšiu autentickosť, akej sú naše srdcia schopné. Na vianočnú nôtu – vezmime si príklad z betlehemských pastierov. Píše sa niekde v Písme o tom, že by sa po zjavení anjelov a veľkolepom „GLÓRIA“ rozbehli do svojich chájd umyť si zuby, prezliecť košeľu, poriadne si očistiť nechty a očesať si vlasy?

Uľahčím vám to – nepíše. :D

Nie, počujú o Ježiškovi a uháňajú pokloniť sa mu – takí, akí sú. Možno, prepytujem, smrdia od potu. Možno čokoľvek. Ale túžba pokloniť sa Kráľovi je mocnejšia než ohľady na to, čo si kto o nich pomyslí.

Ach, aké inšpiratívne. :) Poďme sa aj my rozbehnúť – takí, akí sme. Nehrajme pred naším milovaným, chápavým, práve narodeným Bohom svoje smutné divadielka. Dajme mu seba, svoju dôveru a radosť zo stretnutia a ponorme sa do jeho prijatia ako lyžica do vianočnej kapustnice... Nie, chce to dačo poetickejšie... Ako domácnosť do vône škorice... Hm, stále nie dosť dobré... Ako... „Tíchá nóc, svätá nóc...“ Požehnané a autentické Vianoce všetkým!

 

 

...

Snímka: unsplash.com