Láska nezávidí, hovorí svätý Pavol.

Mám teóriu. Teda, mám ich niekoľko a ani jedna nie je podložená ničím iným, než mojím emocionálne PRE-EX-PO-NO-VA-NÝM úsudkom. Nuž, ale späť k téme – podľa spomenutej teórie možno ľudí rozdeliť na po a závistlivých a po b prajných. Moja teória však definuje aj tretiu skupinu zmätených jedincov, ktorí sú v podstate po b prajní, no v kútiku duše sem-tam niekomu závidia. Viem, o čom hovorím – patrím medzi nich.

Som v jadre dobrá osoba. Rada pomáham, teším sa z úspechov iných, mám vždy poruke nejakú tú povzbudivú myšlienku či potľapkanie po pleci – alebo aspoň veselú príhodu. Fakt, príhody zaberajú, najmä príhody o mojich vlastných zlyhaniach. Juj, tie už povzbudili nejedného smoliara; podaktorým až sopeľ od smiechu vyhŕkol.

K šťastiu mi tiež nič nechýba – mám strechu nad hlavou, citovú nádobu naplnenú až po okraj, som zdravá, máme čo jesť, je u nás veselo... - poviete si, čo by som už len mohla komu závidieť.

A predsa – aj mňa občas zlomí známe „Tráva je zelenšia na druhej strane“, či ako sa to vraví.

No, napríklad štíhlejšie kamarátky. Budú vám rozprávať o tom, ako pribrali kilo či dve za posledných pár mesiacov a ako ich to sužuje. Chápavo prikyvujete, až vám líca vejú zo strany na stranu, a tu znenazdania pocítite závisť, intenzívnu ako hlad po osemnástej. Aj vy chcete mať LEN kilo či dve naviac za posledných pár mesiacov! Aj vy chcete nosiť oblečenie veľkosti S, jesť tony čokolády a vyzerať pritom ľúbezne! Už vás nebaví priberať, chcete byť rovnako štíhla ako vaša priateľka, ktorá práve roní slzu nad kávou s extra porciou šľahačky, kým vy srkáte grepový džús s dužinou, ktorá vám upcháva slamku. Do kelu!

A čo šikovné matky šikovných detí? Prešli ste už niekedy intenzívnejšou skúškou nezávisti, než na detskom ihrisku? Pretože ja nie. Toto miesto socializovania sa našich ratolestí bolo totiž naprogramované na kruté súboje ctižiadostivých mamičiek – ďalšia z mojich teórií.

Čie dieťa začalo ako prvé dvíhať hlavičku? Čie dieťa začalo ako prvé liezť či dokonca chodiť? Prvý zub? Prvé slovo? Viac bio? Dlhšie dojčenie? Drahšie oblečenie? Lepší spánok? Viac spapanej dojčenskej výživy? Dlhšie vlásky? Rýchlejšie odúčanie od plienok či dokonca žiadne plienky?! Jednému by z toho preplo, ako hovorieva môj manžel. Ak práve nedržíte jeden zo spomínaných rekordov, nezostáva vám nič iné, než závidieť. Závisť totiž nie je vecou rozhodnutia. Závisť jednoducho príde. Pozeráte smutne na svoje dieťa a hovoríte si: „Prečo máš len dva zuby?“ či „Kedy už aj ty začneš rozprávať po španielsky ako tuná Alfredo?“ a vaše dieťa sa len usmeje, pretože netuší, že vami práve lomcuje intenzívny pocit vlastnej nedostatočnosti. Alebo len nedostatočnosti zdravého rozumu, čo je pre nevyspaté mamy úplne bežný hendikep. Jedinou zbraňou proti týmto umelo vytvoreným problémom je vziať dieťa do náručia a utiecť s ním niekam ďaleko od civilizácie... alebo si podvečer sadnúť s manželom, ktorý vás ubezpečí o tom, že vy aj vaše dieťa ste v najlepšom poriadku, mi amor.

Občas priateľom závidím fotografie z dovolenky pri mori. Niekedy inému závidím veľký dvor s vlastnou záhradou. Inokedy kučery. Sem-tam športové nadanie. A keď už mám pocit, že je všetko fajn, začnem závidieť aj veci, ktoré v skutočnosti vôbec nechcem. Závisí to od stupňa únavy, stupňa pochopenia situácie... ale najmä od stupňa momentálnej schopnosti milovať.

Svätý Pavol vraví, že láska nezávidí. Láska sa teší z úspechu iných. Neporovnáva nás s ostatnými. Len sa teší, ak sa niekomu darí. To je všetko.

Ako ľahko to znie. A ako ťažko sa to občas žije... Skúsime to?

 

...

Snímka: https://cdn.internationalinsurance.com