Som s nervami na konci. Skutočne som.

Topím sa vo veciach.

A všetky tie veci vchádzajú do môjho domu cez iných ľudí, ktorí si myslia, že to najlepšie, čo možno pre malé dieťa urobiť, je darovať mu spomínané veci a tak mu zabezpečiť šťastie.

Mám veci zo školy; veci od dobrosrdečných členov rodiny; veci z detských večierkov; veci, ktorými chcem opraviť naše veci; veci z vecí, ktoré sa pokazili; a vecí od iných mamičiek, ktoré si mysleli, že potrebujem nejaké veci.

A už to nezvládam.

Ani neviem, čo s tým všetkým robiť. Dať to niekomu inému a tak ho vlastne pohltiť vecami, ktoré nechcem? Mám to všetko zahodiť a niesť vinu, že som len prispela na miestnu skládku? Mám dúfať, že sa to zíde niekomu v charite?

Niežeby bolo všetko nanič; ale takmer všetky tie veci, ktoré moje deti znášajú do tohto domu, sú sprostosti. Sú to hračky, ktoré sa do pár minút pokazia; hračky, ktoré moje deti vôbec nepotrebujú; hračky, ktorých sa chcel nejaký rodič zbaviť; oblečenie, ktoré je mojim deťom tiež nanič; papiere a výrobky a maškrty a figúrky, na ktoré míňam hodiny času, keď ich triedim, upratujem a potajomky zahadzujem.

A to nehovorím o narodeninových oslavách. Rada organizujem dobrú oslavu, ale už roky som pre svoje deti nič podobné nezorganizovala, aby sa z nich nestali rozmaznané decká, ktoré môj dom premenia na obchod s hračkami.

Pretože hoci ľuďom poviete, že nemusia nosiť darčeky, z oslavy sa stane darčekové obžerstvo a skôr, než si to uvedomíte, deti zvysoka kašľú na hostí a trhajú papier z ďalšieho darčeka a ten všade poletuje, a z vás sa stáva iba kôpka vyčerpania, plačúca nad hromadou darovaných predmetov, na ktoré deti pred spaním už dávno zabudli.

Vo svete matiek som tou matkou, ktorá si užíva skvelé momenty triedenia a vyhadzovania zbytočností. Je to ako terapia. Mám rada uprataný dom a tiež cítim, že máme krajší život v čistom, upratanom prostredí. A vtedy prichádza moment, keď mám pocit, že ja, mama, som proti celému svetu a všetkým tým ľuďom, ktorí chcú mojim deťom dačo darovať.

Vezmime si napríklad školu. Milujem to nadšenie na tváričkách svojich detí, keď prinesú domov svoje výrobky a písomky, ale čo s tým všetkým mám akože robiť?

Máme ručne vyrábané tanieriky či podložky pod šálky, vianočné ozdoby, rámy na obrazy, papierové ťažidlá, rôzne vypestované rastlinky a viac než dosť nedefinovateľných predmetov, o ktorých sú moje deti presvedčené, že sú to poklady vzácnejšie než zlato.

A len čo spomínané veci prekročia prah nášho domu, začína sa vyčkávacia hra.

Tichučko číham, kým si nie som úplne istá, že na všetko zabudli, a potom, keď nastane správna chvíľa a deti sú buď v posteli, alebo rozptýlené rozprávkami, či zaneprázdnené hľadaním maškŕt, čo sú asi 99, 98 percent svojho života, BUM!, šup vecičky do koša, recyklovaného odpadu alebo tašky pre charitu.

Zvyčajne sa v nasledujúci deň nevyhnem otázkam o konkrétnom predmete, a nedokážem nič iné, než hrať nevedomú.

„Ten papierový drak? Ach, tak sa mi páčil. Hm... možno si ho požičal ocko.“

Množstvo mamičiek sa dnes pokúša o minimalizmus, aby sa z nich stali šťastnejšie ženy, ktoré netrávia svoj život upratovaním po deťoch. A musím povedať, že majú moju podporu.

Treba si však uvedomiť jedno:  mamy nie sú tie, ktoré potrebujú pomôcť s minimalizmom. Som si istá, že ja nezapríčiňujem tento problém – sú to tí ľudia, ktorí sabotujú moje pokusy o pekný a usporiadaný domov.

Takže mamy celého sveta, ak máte pocit, že sa topíte vo veciach prapodivného pôvodu, vedzte, že som v tom s vami.

Nájdime spolu svetlo na konci tej hromady hlúpostí, pod ktorou sa práve nachádzame.

 

Zdroj: https://www.babble.com/parenting/please-stop-giving-my-kids-a-bunch-of-crap/