VIERKA JE STÁLE SO MNOU

Od 4. januára tohto roku ste sám, hoci ste skôr predpokladali, že vaša Vierka bude chodiť na hrob vám. Čo urobí s človekom čas bez nenávratnej fyzickej prítomnosti milovanej osoby?

Neviem, čo urobí čas s človekom. (úsmev) Viem, čo urobil so mnou. Každý to môže prežívať inak. Ja cítim náš vzťah intenzívnejšie. Vierku mám hlboko v srdci. Cítim hlboký pokoj. Samozrejme, nemôžem ju chytiť za ruku, fyzicky sa jej dotknúť. Ale to nebráni, aby som bol v jej prítomnosti. Možno ešte viac ako kedykoľvek predtým. Kedysi každý chodil do práce, mali sme bežné povinnosti. Mohli sme si zavolať. Teraz telefón nepotrebujem. Je vždy so mnou.

Teraz aj inak meriate dni – na „sto dní pred“ a „sto dní po“. Prečo?

Smrť milovaného človeka alebo blízkeho človeka akoby bola pre toho, kto zostáva žiť na zemi, zmenou letopočtu. Je to hrubá čiara, predel, zlom. Preto rátam dni, týždne i mesiace. Ale nie je to nijak nostalgické. Ako katolík verím vo večný život a po tom, čo vytrpela, verím, že Vierka je už v nebi. Ako rátame po narodení dieťaťa, koľko má dní, týždňov, mesiacov, tak rátam, koľko dní je Vierka v nebi. Mesiace som sa sám (ale aj celá rodina) modlil deviatnik k Titusovi Zemanovi za zázračné uzdravenie Vierky. Nie je zázrakom, že zomrela – a teda sa narodila pre nebo – v deň narodenín Titusa?

Dalo vám obom (a aj všetkým doma) tých sto dní pred smrťou možnosť viac sa pripraviť na smrť?

My sme mali na prípravu tri roky. Alebo, presnejšie, takmer tridsaťštyri mesiacov. Hovorí sa, že na smrť sa nedá pripraviť. Ale ja si myslím, že sa dá. Vierka mala čas prijať, že zomiera. Zmieriť sa s Bohom i ľuďmi, so všetkým. Myslím, že to zvládla. My sme mali čas prakticky na to isté. Upraviť vzťahy k Bohu, ľuďom a k sebe samým. Či sa nám to podarilo, to sa dozvieme až na našej smrteľnej posteli. No ale, samozrejme, pripravilo nás to aj na praktické veci, ako je starostlivosť o domácnosť.

Čo bolo iné – v dennom režime, v pocitoch, komunikácii, možno aj v modlitbe či vnímaní večnosti a Boha?

Tu treba rozlišovať obdobia. Na začiatku choroby a na jej konci. Mňa najmä začiatok choroby naučil dôverovať Bohu. Odovzdanosti. Po diagnóze, dvoch týždňoch nespavosti a nejedenia, ale hlavne plaču som počul hlas. Každý si môže dosadiť hlas, aký chce. Pre niekoho to mohol byť len vnútorný hlas, pre niekoho Boží. Svojím spôsobom to nie je podstatné. Jednoduchá veta: „Prečo mi nedôveruješ?“ Tri roky sa modlím novénu odovzdanosti. Po jej opakovaní skrátka dôverujem Bohu a dôveroval som aj v závere choroby a života a dôverujem aj teraz.

Posledný mesiac pred smrťou bol ťažký. Výhodou bolo, že Vierka mohla byť doma vďaka dcére, ktorá je zdravotníčka. Časté sväté omše u nás doma. Každodenné modlitby za zomierajúcich. Viackrát som vravel Vierke: „Tu ťa držím za ruku ja; keď zavrieš oči, zoberú ťa za ruku a privedú pred Boha naše deti.“ (V minulosti nám totiž počas tehotenstva zomreli dve deti.) Verím, že tak to aj bolo.

Ako vnímali čas „pred a po“ deti a ako vy?

Za deti hovoriť nemôžem. To raz musia povedať ony. Ale pred smrťou sme videli, že čas sa kráti. Podľa lekárov sa nemala dožiť Vianoc. Najmladší syn sa ma pýtal, prečo neverím v zázrak, v zázračné uzdravenie, aj keď sme sa modlili k Titusovi Zemanovi. Povedal som mu a potom aj na pohrebe: „Mama je Peter Sagan medzi nami. Prichádza prvá a najrýchlejšie zo všetkých z nás do cieľa – a to pritom bravúrnym spôsobom jazdy. A ja jej mám hodiť do cesty špendlíky, aby tieto preteky nevyhrala?“

Jasné, že sme spravili všetko, čo je v ľudských silách, aby prežila alebo žila čo najdlhšie. Ale niekedy vidíte, že už sa nedá viac. A po smrti? Ako som vyššie povedal, cítim Vierku v srdci. Cítim lásku a pokoj.

VIERKINO ODCHÁDZANIE MI OTVORILO OČI A SRDCE

Vo svojom blogu píšete, že mesiac po smrti Vierky ste nechodili do práce a trávili ste čas iba s ňou a Bohom. Prečo?

Mal som naplánovanú dovolenku na celý január. Mal som sa o Vierku starať. Prečo to teda meniť? Potreboval som túto etapu života akosi dokončiť. Božiu a Vierkinu prítomnosť som cítil, tak prečo ísť do zhonu politiky? Bolo to správne rozhodnutie.

Bola pre vás skúsenosť odchodu a smrti Vierky darom pre váš vzťah s Bohom?

Samozrejme, nepochybne. Dostal som od Boha veľa milostí. Dúfam, že s nimi nebudem hazardovať, ale budem ich strážiť ako dar.

Určite ste spolu veľa debatili. Nepadla otázka smerom k Nemu, či vám nedal príliš málo času s Vierkou?

Vierka bola v tomto racionálnejšia ako ja. Dostali sme toľko, koľko sme mali či potrebovali dostať. Jasné, že sme snívali o spoločnej starobe. Boh chcel inak. Spýtajte sa ma, keď budem zomierať, možno vám budem vedieť povedať, prečo to tak bolo.

Svojich „sto dní po“ ste ukončili v kruhu saleziánskej rodiny. Bolo vám spoločenstvo a Cirkev oporou v dňoch, ktoré neboli jednoduché?

V prvom rade mi bol oporou Boh. K dôvere k Bohu ma priviedla rehoľná sestra Samuela, ktorú som síce nevidel snáď dvadsaťpäť rokov, ale veľa sme si písali. Tá mi bola prvou ľudskou oporou. Potom dve kolegyne, Silvia a Veronika. Marián Gavenda, u ktorého bola Vierka na generálnej spovedi. V závere najmä Martin Kramara, ktorý k nám chodieval slúžiť sväté omše. Rodina. No a, samozrejme, spoločenstvo na Trnávke a kňazi z Trnávky. Spolužiaci zo školy. Všetci sme Cirkev. Takže áno, Cirkev mi bola oporou.

Keď si poviete „Vierka“, čo sa vám vynorí pred očami?

No, samozrejme, Vierka. Ale mám pred očami aj vetu Mariána Gavendu: „Rado je jediný človek, ktorého poznám, čo má živú Vieru.“ Tak rád by som bol, keby táto veta platila aj o viere s malým v.

Dobrá žena svojho manžela posvätí a potiahne. Stalo sa?

Samozrejme. Niekedy som jej hovoril, že ochorela vlastne kvôli mne. Aby sa mi otvorilo srdce i oči. Na to sa zlostila. (úsmev)

Váš vzťah s Vierkou nebol „klasickým slovenským manželstvom“. Nosili ste sa na rukách?

Nerozumiem, čo je klasické slovenské manželstvo. Ale Vierka by ma na rukách neuniesla. (úsmev) Prešli sme si peknými i ťažkými obdobiami, ako každý pár.

Svoju Vierku stále vnímate nablízku a ste jej vďačný za mnohé signály. Podľa toho, čo píšete, ich vnímate silnejšie ako predtým...

Svoju? Božiu Vierku. To znie, akoby mi patrila. Áno, snažím sa byť citlivý na to, čo mi Boh hovorí. A viem si niektoré veci vysvetliť ako pozdravy či odkazy od Vierky. Ale nehľadajte za tým špiritizmus. Pre mňa je skrátka pozdravom z neba, keď na jar rozkvitli kvety, ktoré ešte na jeseň sadila Vierka.

VIERKA JE UŽ DOMA

Dokonca ste mali doma aj urnu s jej popolom. Prečo?

Prečo nie? Ani ja som si to v decembri nevedel predstaviť. Ale mám kamaráta, ktorý má urnu s popolom manželky doma dlhšiu dobu. Rešpektujem jeho rozhodnutie, aj keď to nie je moja cesta, ale nevidel som problém mať podľa jeho príkladu urnu doma približne tri mesiace, kým kamenári nespravili na cintoríne pomník. Podľa mňa je to lepší prejav úcty mŕtvemu ako sklad v krematóriu.

Niekto – aj veriaci – by mal z toho hrôzu. Byť s mŕtvym...

Akú hrôzu? Vierka mne alebo deťom neublížila zaživa, prečo by mala po smrti? Napokon, popol z tela nie je Vierka. Ja verím, že duša Vierky je už dávno v nebi. Tak akú hrôzu?

Hovorí sa, že človek si začne viac vážiť, čo má, keď o to príde. Čo podstatné si držíte pevnejšie a vnímate hodnovernejšie po Vierkinom odchode?

To je pravda. Mnohé veci dôjdu až po strate. Učíme sa celý život. Podstatná bola a je Vierkina existencia. Je už len doma. V nebi. A čo vnímam hodnovernejšie? Oslávenú Cirkev v nebi. Počas nedeľnej svätej omše si pri Kréde a slovách „spoločenstvo svätých“ uvedomujem jej blízkosť a vytvorené spoločenstvo, v ktorom sme pevne spojení.

KAŽDÝ CHLAP DOKÁŽE ZATIAHNUŤ NA HLBINU

Status „vdovec“ je taký zvláštny; a podľa vašich slov je to aj osobit(n)á komunita, kde ste našli prijatie. Prečo je dobré zdieľať sa spolu?

Je dobré hovoriť o problémoch a prežívaní. Vidíte, že nie ste v utrpení sám. Niekto povie, že mám ťažký život. Keď poznávam príbehy ľudí v skupine, vôbec ho nemám ťažký. Aj to je dôležité poznanie. Niektoré veci si zas musíte odkonzultovať. Hokejisti vytvárajú partie, aby sa poradili, potrénovali. Motorkári a ďalší tiež. Super je, že mojich predchodcov v statuse vdova – vdovec podnietilo ich prežívanie k vytvoreniu skupiny Keď smrť rozdelí lásku príliš zavčasu. Jej noví členovia v nej zisťujú, že sa dá žiť, aj keď prídete o milovanú osobu.

Vnímate aj mnoho praktických „brvien“ pri riešení pozostalosti a papierov... Čo s tým, čo sa vám ani iným nepáči?

Podľa mňa Sociálna poisťovňa pridlho rozhoduje o priznaní vdoveckých a sirotských dôchodkov. Niektorí vdovci či vdovy živia malé deti, sú na materskej alebo zarábajú minimálnu mzdu. Pre nich je výpadok jedného príjmu veľmi ťažký. My sme boli bezproblémový prípad. Vierka bola invalidná dôchodkyňa, teda poisťovňa nemusela nič skúmať. Na rozhodnutie sme čakali takmer tri mesiace. Pokojne sa to dá stihnúť za dvadsaťštyri hodín.

Alebo iný problém, štát priznáva vdovecký dôchodok len na prvý rok po smrti manžela. A potom? Áno, máte nárok, ak máte nezaopatrené deti. Alebo ak ste vychovali aspoň dve deti. A tí manželia, čo deti nemali? A rozhodnú sa zostať sami? To pre nich štát nemá pár eur? Na tom by štát neskrachoval, ak by vdovecké dôchodky vyplácal všetkým, ktorí neuzavrú ďalšie manželstvo. Štát krachuje na tunelovaní a korupcii. Ak by bolo menej zlodejstiev, bolo by pre vdovcov.

Boh nikdy neberie, aby nedal niečo viac. Čo dal vám od Vierkinho odchodu?

Naplnil ma láskou a pokojom. A niektoré veci si nechám len pre seba, alebo vám ich prezradím niekedy nabudúce. (úsmev)

Začali ste písať blog Modrý vdovec. Je to preto, že aj pracovne máte blízko k písanému a hovorenému slovu?

Mám dar od Boha. Písať a hovoriť. Mnoho ľudí ma povzbudzovalo, aby som začal písať knihu. O prežívaní s chorobou a zomierajúcim. Nikdy som totiž nemal problém hovoriť o tom či písať statusy na sociálnej sieti. No a v skupine na sociálnej sieti som spoznal Ružovú vdovu Katku z Liptovského Mikuláša. Nikdy sme sa nevideli, nikdy sme sa nepočuli, ale píšeme si.

Ona prišla s projektom písania blogov a vytvorila stránku Ružová vdova, kde opisuje svoje zážitky z pohľadu ženy. Páčil sa mi jej životný optimizmus, ktorý je pokropený mnohými slzami. Tak sme si vymenili niekoľko správ a vznikol Modrý vdovec a Zápisky Modrého vdovca na jej stránke. Ponúkame svoje autentické zážitky a pohľady na smrť a život. Myslím, že to spojenie ženy a muža v tomto projekte je absolútne super.

Na chlapa idete v každom texte z blogu hlboko do pocitov a otvorenosti. Prečo to robíte?

Myslím si, že každý chlap dokáže zatiahnuť na hlbinu. Píšem len to, čo cítim. Ak čo i len jedno slovo z mojich príspevkov môže pomôcť iným v prežívaní ich životných problémov, stojí za to dať na papier aj tie najvnútornejšie pocity, ktoré cítim. Napokon, písanie pomáha aj mne. Človek sa vráti do zhonu každodennosti. A písanie je možnosťou zastaviť sa, zamyslieť sa hlbšie nad tým, čo mi prináša život, čo mi ponúka Boh a čo by mi radila Vierka.