Viera Viliama Dobiáša je veľmi praktická, v súlade s jeho povahou. Záchranár nemá tendenciu rozvíjať teologické úvahy, nehovorí o svojom obrátení, o Božích zásahoch do svojho života a človek by mohol nadobudnúť pocit, že má pred sebou klasického tradičného veriaceho. Kým, akoby mimochodom, nenaďabí na zmienku o ustavičnom rozjímaní nad Písmom, ktorého slovo dozrieva spolu s človekom. Alebo o ružencoch odmodlených v aute počas mnohých ciest.

A hlavne, kým sa úplne na konci knižky nedočíta, že ten hyperaktívny, nákazlivo optimistický respondent plný života je vlastne onkologický pacient, rakovinu zahnal pred piatimi rokmi, ale teraz sa vrátila a práve podstupuje liečbu s neistým výsledkom. Kto z nás by v takomto rozpoložení hovoril tak bodro a energicky ako on počas celého predchádzajúceho rozhovoru...?

K tomu všetkému s úsmevom dodá, že asi ho Pán Boh málo miluje, keď ho nenavštevuje krížom...

A sám si odpovie, že to len on možno nepovažuje za utrpenie veci, ktoré by ním pre iných boli.

Presne tak. Práve tam je azda kľúč k celému životu a dielu doktora Dobiáša, ku všetkému, čo dosiahol a stále produkuje ako anesteziológ, záchranár, inštruktor prvej pomoci a dobrovoľník Červeného kríža, ale aj vysokoškolský pedagóg, organizátor záchranárskych súťaží atď. Ako sám konštatuje, pracuje na dva a pol úväzku. Zásluhy však neprisudzuje sebe, ale svojej manželke, vďaka ktorej sa nemusel učiť upratovať, variť ani nakupovať, ale našiel domácnosť vždy tip-top a deti spokojné.

Aj o manželke hudobníčke, a najmä o zoznámení sa „najprv so svokrou a potom s manželkou“, či o svojskom randení v umeleckej škole, keď úlohou nápadníka bolo len sedieť a počúvať, lebo jeho milá nemá popri šesťhodinovom cvičení denne čas, sa čitateľ podozvedá milé historky. Nehovoriac o tých zo záchranky o búšení srdca pre strach z pavúka alebo o tom, ako dedko babke lieky pojedol. Ale aj (a najmä) o vážnejších prípadoch.

Takže číta sa naozaj na jeden dych, text plynie ľahko, príjemne, hladko, až prirýchlo... V súvislosti s knižkami od BeneMedia už hádam ani netreba pripomínať, že na tom má podiel aj kvalitne zeditovaný jazyk (takže človeka nevyrušujú prehrešky proti slovenčine, na ktoré si, žiaľ, zvyká v iných súčasných literárnych produktoch) a nápaditá grafika s kapitolami oddelenými portrétnymi fotografiami a respondentovými myšlienkami oživenými jeho vlastným rukopisom. A tiež záverečná farebná príloha so zhrnutím základných myšlienok. Tentoraz vtipná infografika nepripomína len to, čo odznelo, ale redaktori sa rozhodli pre úvod do zásad prvej pomoci.

V prípade rozhovoru s lekárom a záchranárom je tu ešte jeden zvláštny bonus: inšpirácia. Rozprávanie o tom, ako Slováci neovládajú pravidlá prvej pomoci, ako veľmi vplýva na zdravie človeka pitie koly a „džúsov“ alebo ako pri autonehodách zo 100 mŕtvych je 95 nepripútaných, totiž nemôže neviesť k zamysleniu sa a k dobrým predsavzatiam.

K tejto osvetovej hodnote knihy sa druží nezanedbateľná hodnota informačná. Veď kto by povedal, že až v 80 percentách volajú záchranku starí osamelí ľudia, ktorí si často takto kompenzujú iné problémy? Čísla o enormnom náraste využívania záchranky v porovnaní s minulosťou hovoria samy za seba. Niektoré problémy objektívne pribudli, ale pribudla aj precitlivenosť, strach, akási labilita...

Posolstvo a životný príklad Viliama Dobiáša majú potenciál tieto neduhy liečiť. Jeho rozprávanie je ako vitamín pozitívneho myslenia. Spolu s ním pán doktor odporúča užívať aj zázračný liek spokojnosti: s miestom bydliska, s prácou, s rodinou. Ak nám tam či onam spokojnosť chýba, treba sa o ňu v záujme vlastného zdravia (tela i ducha) usilovať.

...

Knihu si môžete kúpiť u nás za najvýhodnejšiu cenu: https://www.nakupujemplus.sk/knihy/zachranar-viliam-dobias--zabija-nas-lahostajnost-k-sebe-i-druhym/