Bea, včera si sa vrátila z duchovných cvičení. Dá sa stihnúť niekde vypadnúť pri desiatich deťoch a toľkých povinnostiach?

Bea: Áno, dá sa to, my si to s Martinom navzájom strážime. Pomedzi všetky povinnosti, ktoré doma máme, si ich doprajeme minimálne raz za rok.

Martin: Mne sa podarili duchovné obnovy minulý rok tri razy (úsmev).

Bea: Čas duchovných cvičení, či obnov je pre nás veľmi požehnaný čas. Len, keď sme v Božej prítomnosti, zisťujeme, kto naozaj sme. Uvedomujeme si, že nemôžeme dávať, pokiaľ sami nenačerpáme. Veľa slúžime, prichádzajú ku nám snúbenci, manželia a rodičia, slúžime na obnovách a tak potrebujeme veľa čerpať. A potom, poznáme svoje limity i to, pokiaľ vládzeme, preto i my, sami potrebujeme tento čas a vieme sa v tom navzájom podporiť. Na duchovných cvičeniach nemusíme nič riešiť, iba svoj osobný čas s Bohom. Preto je dôležité ísť niekde mimo a nájsť si na to čas.

Ak ide na obnovu Martin, nemám problém potiahnuť celú domácnosť. Ak idem ja, viem, že sa môžem  na Martina i na naše deti spoľahnúť. Aj včera, keď som sa po troch dňoch vrátila, som našla doma krásne čisto i chutný obed navarený. Hneď ako som prišla, chlapci Martinov obed veľmi chválili.

Máte desať detí. O akom počte ste snívali v mladosti?

Martin: Na snúbeneckých duchovných cvičeniach, na ktorých sme sa zúčastnili, bola anketa, kde sme mali možnosť nezávisle obaja napísať, koľko chceme detí. Navzájom sme napísali päť.

Bea: Čudovali sme sa, že sme sa zhodli, lebo nikdy predtým sme sa o tom nerozprávali.

Dali ste medzi to len znamienko plus a vyšiel vám dnešný počet.

Obaja: Smiech.

Bea: Spýtala som potom Martina: Prečo si napísal päť? Odpovedal mi: lebo nás bolo päť a bolo to super.  A ty si prečo napísala päť? Odpovedala som: My sme boli traja a bolo to málo. Obaja sme už od začiatku boli otvorení prijať viac detí, nemali sme z toho strach.

Martin: U mňa toto rozhodnutie ovplyvnila moja rodina, bolo nás vždy viac. Ocko pochádzal z ôsmich detí, švagrinú Danku mám z jedenástich, švagra Michala z desiatich, Bejkina mamka je tiež z desiatich. U nás je taký počet normálny. Nevnímam to ako niečo náročné, či ťažké, skôr prirodzené.

Bea: Príchodom každého nového dieťatka sme vnímali akoby ešte viac prichádzajúceho požehnania, ktoré sa na nás vylialo. Nám je spolu naozaj dobre.

 

DETI NÁS UČIA DISCIPLÍNE

Čo Vás naučili Vaše deti?

Bea: V prvom rade sebadisciplíne. Vychovávať druhých, či už to predtým boli moji žiaci (keďže som učiteľka) alebo moja rodina, môžeme aj bez toho, aby sme hovorili - stačí vlastný príklad. Nemôžem chcieť od detí, aby mali upratanú skrinku, ak otvoria tú moju, a všetko z nej vypadne.

Aj ostatným, ktorí ku nám prídu, hovorím, že i vo výchove je treba používať „dopravné značky“, rovnako ako ich používame na ceste. Aj pri našej výchove máme usmerňujúce a radiace „značky“ a musia platiť určité pravidlá. Je čas sa šantiť, hrať sa, ale je i čas hru ukončiť a ísť jesť, jednoducho: - mať vo všetkom disciplínu.

Martin: Deti ma tiež naučili disciplíne, pokore, odovzdanosti pre Pána Boha. To, že sme veľká rodina, ma naučilo viac sa spoliehať na Pána Boha, lebo z pozície muža, ktorý je živiteľ rodiny, som postavený pred ťažkú úlohu: uživiť veľkú rodinu, čo je na Orave ťažké. A z toho vychádza viera a odovzdanosť. Určite som sa vďaka svojej rodinke posunul vo viere.

Bea: Ja som sa naučila tiež to, že bez Božieho požehnania nemôžeme nič urobiť. My zo všetkých síl robíme, čo vládzeme a ako najlepšie vieme a Boh to „naše dielo“ dokončí, - ako je to napísané aj v Božom slove.

Hovoríte, že Boh dokončuje vašu snahu, stretávate sa so zázrakmi?

Bea: Mnoho razy. Napríklad, pri stavbe domu, keď sme si zobrali jeden úver, druhý či tretí a zrazu nebola pre Martina práca, pýtala som sa: Z čoho máme zaplatiť ten úver, Pane Bože? Ty vidíš, že robíme, čo môžeme. Modlili sme sa za to a odovzdali sme túto svoju ťažkosť Bohu. A keď sme boli na strane pravdy a Boh videl, že je v tom naša dobrá vôľa, i všemocné úsilie, Boh začal konať a diali sa naozaj veľké veci v našom živote.

Martin: Naozaj neviem, čím by som začal: napríklad, viac ako dva roky sme sa modlili za deväťmiestne auto pre nás. Počas tých dvoch rokov modlenia sa, sme si časom už aj mysleli, že Boh nám skôr ukazuje to, že my sa zaobídeme aj bez väčšieho auta. I keď sme nerozumeli tomu, ako môžeme ísť s malým, päťmiestnym autom na cesty a zároveň pritom dodržiavali predpisy (smiech). A Boh nám jedného dňa veľmi konkrétne odpovedal na naše príhovory a po dvoch rokoch modlenia sa sme si napokon auto kúpili, - od našich dobrých priateľov, susedov z vedľajšej ulice. Obojstranne sme mali radosť, my z auta, oni z toho, že ho predali a že nám tým pomohli. Boh nám požehnal nielen spoľahlivé, veľké auto, ale i pôžičku naň a všetko, čo bolo k tomu potrebné.

 

KAMIENOK PRIBUDNE VTEDY, AK BOH ODPOVIE NA NAŠU PROSBU

Je dôležité mať pri modlitbe trpezlivosť?

Bea: Áno. Iné príhovory trvali aj dlhšie. Napríklad, sme sa modlili za jeden rodinný vzťah, ktorý bol pre nás ťažký. Uzdravenie tohto vzťahu prišlo až po dvanástich rokoch, ale oplatilo sa, prinieslo to úžasné ovocie. Vnímam to tak, že Boh si veľmi dôkladne naše šepoty započítava a vo vzácnom čase odpovedá. Ak by odpovedal hneď, slúžilo by to na našu pýchu.

Keď som minulý rok bola na jednej z našich duchovných obnov pre mamy, jedna mamka Anka vydala svedectvo o tom, že majú doma misku s kamienkami. Každý kamienok predstavuje to, že keď sa s deťmi za niečo modlia a Boh im na to odpovie, do misky vložia kamienok. Mne sa to veľmi páčilo a hneď ako som prišla, som navrhla Martinovi, aby sme to začali praktizovať aj my.

Máte takú misku?

Martin: Máme ju na poschodí. A pri nej obrazy svätých, s ktorými sme v rodine určitý čas žili a hovorili sme si o ich živote. Napríklad Jána Pavla II., žili sme s ním asi trištvrte roka, čítali sme o ňom našim deťom, pozreli sme si viacero filmov o ňom,  a zavŕšili sme to výletom „Po stopách Svätého Otca“ do Poľska. Venovali sme sa takto aj Matke Tereze alebo Zdenke Schelingovej.

Koľko máte v miske kamienkov?

Bea: Je ich tam mnoho. Napríklad v nej pribudol kamienok vtedy, keď náš syn Simeon pri večernej modlitbe povedal, že tam chce dať kamienok preto, lebo keď som prežívala siedme tehotenstvo, ktoré prinieslo mnoho komplikácii a ja som bola vážne chorá (najskôr to bola „iba“ niekoľkotýždňová chrípka s vysokými teplotami, potom sa k tomu pridružil opakovaný zápal močových ciest, ťažkosti mali i moje obličky, srdiečko nevládalo...) Simeon sa vrúcne modlil za moje zdravie, i za zdravie dieťatka a Boh ho vypočul.

Je aj pri kamienkoch dôležitá trpezlivosť?

Martin: Áno. Niekedy nemôžeme dlho pridať do misky žiadny kamienok. Vždy keď ideme okolo misky a dlhý čas sa nič nedeje, uvedomíme si, že táto miska s kamienkami nám pripomína, že Boh dáva iba dobré dary. Buď sa modlíme za zlú vec alebo ešte neprišiel ten správny čas a my nie sme ešte pripravení, aby nám Boh dal to, o čo ho prosíme. Veľmi ma takýto čas modlitieb vychováva, no mňa už nikto nepresvedčí, že Boh neexistuje. Je toľko vecí a udalostí, ktoré hovoria o veľkosti Boha. Človek to často nevníma, ale Boh práve i cez ťažké obdobie hovorí a to mení naše nazeranie na všetko práve žité.

Bea: Posledné tehotenstvo bolo pre mňa veľmi ťažké obdobie, ostala som ležiaca, chorá. Vypadla som z domácnosti, varenia, prosto zo všetkého. Keď mi prišla pomôcť mamka , poprosila som ju, či by mohla navariť alebo napiecť buchty. Vtedy naše deti povedali: Hoc je marec, toto boli Vianoce, toto bola štedrá večera.

Martin: Náročne to bolo i v tom, že som nemal prácu. Všetky práce, ktoré som mal dohodnuté a prisľúbené, sa napokon zrušili. Napríklad, v pondelok som už mal ísť pracovať  a v piatok mi zákazku zrušili. Išli sme sa práve modliť Korunku k Božiemu Milosrdenstvu, keď som sa to dozvedel. No všetko to ťažké sa zrazu zmenilo a prišiel výlev veľkej Božej lásky, možno i cez naše praktizovanie: dávať Bohu desiatky. Obdarovali nás  mnohí naši priatelia, z domova i zo zahraničia, niektorých darcov sme dokonca ani nepoznali, iba sme otvárali oči, čo sa deje, lebo tí ľudia o nás nič nevedeli. Alebo niekto prišiel s taškou potravín, doniesol jogurty, či ovocie, ktoré vtedy naše deti nemali veľmi dlhý čas.

 

DAŤ BOHU TO, ČO MU PATRÍ

Kedy ste sa rozhodli dávať desiatky?

Bea: O desiatkoch som sa prvýkrát dozvedela, keď som študovala Katolícku teológiu na Spiši . Boli to pre mňa vzácne informácie, prišlo to postupne, keď som si uvedomila podstatu desiatkov a keď som si to osvojila. Martin s tým nemal problém.

Martin: U nás, doma sme tomu nehovorili desiatky. Moji rodičia veľa pomáhali finančne alebo materiálne, tiež fyzicky. Už keď sme chodili s Bejkou, obaja sme vedeli o desiatkoch z Písma, no v praxi sme to neriešili.

Čo sú vlastne desiatky?

Bea: Desiatok- to je dať Bohu to, čo mu patrí. Vnímame, že všetko, čo získavame, nie je samozrejmosť, ale je to Božie požehnanie. Preto Bohu z lásky a vďačnosti vraciame - minimálne desať percent z toho, čo nám on požehnáva. A nerobíme to zo strachu, robí nám to radosť. Som presvedčená o tom, že dávanie desiatku zo strachu, neprináša ovocie.

Čo znamená dávať ho zo strachu?

Martin: Je to vtedy, ak sa bojím Boha a mám strach, že ak desiatok nedám, tak ma potrestá. Poznáme ľudí, ktorí tomu takto neslobodne rozumejú. Pre nás: desiatok, ktorý odovzdáme je postojom lásky a radosti.

Prežívate pri tom teda radosť?

Bea: Áno, keď som napríklad raz ráno kopala o pol šiestej v záhrade, pokiaľ ešte deti spali, šepotala som si so svojim Bohom a pýtala som sa ho: Môj Pane, na konci týždňa príde Martin s výplatou, kde chceš, kde je potreba, aby sme požehnali svojim desiatkom? Na koho nám tento krát ukážeš? Veľkú radosť a pokoj srdca mi priniesol už len takto vzbudený úmysel.

 

ZÁZRAKY SA DEJÚ AJ U INÝCH, NIE SME ŠPECIÁLNI

Ako hľadáte tipy, ako dať desiatok?

Bea: Nehľadáme, iba sa modlíme. Desiatok je záležitosť srdca. Je to o postoji: Pane, chválim ťa za dobrodenie, ktoré mi dávaš a chcem ti dať z vďačnosti to, čo ti patrí. A niekedy to nie je len desiatok, ale i viac, ba dokonca sme už dali aj všetko, čo sme mali. Bolo to o dôvere, Boh bol Ten, ktorý nám dal poznanie, aby sme darovali všetko..

Martin: Znie to možno zvláštne, ale mali sme z toho veľkú radosť . Desiatok je o slobode, človek sa musí rozhodnúť slobodne darovať.

Z toho hneď vystáva otázka: Ako ste fungovali ďalej, bez peňazí?

Martin: Zázrak je to, že keď my takto v dôvere aspoň desiatok podarujeme, tak nám to Pán Boh až niekoľkonásobne viac vráti.

Bea: Vráti nám to nielen vo financiách. Väčšinou sa to deje vtedy, keď to najmenej čakáme... Vtedy si s Martinom mĺkvo sedíme pri zažatej svieci a nie sme o tom schopní ani hovoriť. Spomínala som napríklad, že som sa modlila v záhrade a pýtala som sa Boha, kde môžeme požehnať svojim desiatkom. Vtedy som rozmýšľala aj nad tým, že sa blížia za tri mesiace prázdniny a naše deti túžia ísť do tábora. Tábor bola posledná vec, na ktorú sme vtedy mohli dať peniaze, pretože sme ešte stále splácali pôžičku za auto. Ani nie za 20 minút mi volal jeden blízky priateľ, kňaz: Beji, máš čas? Napísal som projekt pre viac rodín, a zahrnul som do toho projektu aj vašu rodinu.  Schválili mi ho, týka sa toho, aby i vaše deti mohli ísť počas letných prázdnin do tábora, prijali by ste to?

Keby ste ma videli, ako som v to ráno plakala od prekvapenia, úžasu i dojatia v našej záhrade. Len som si vzbudila úmysel: požehnať niekomu desiatkom, ani sme ho nestihli odovzdať a Boh už mnohonásobné viac odpovedal. Taký je náš Boh! Keď vidí, že ho milujeme, aj čas utrpenia, choroby, či čas krízy premení na dobré.

Aké najväčšie huncútstvo vám vyviedol?

Obaja: (smiech).

Martin: Je toho veľmi veľa. Ja to vnímam tak, že Boh má akoby potrubie a cez to potrubie nám vylieva svoje požehnanie a zahŕňa nás dobrodeniami. S Ním je krásny život, v radostiach i v ťažkostiach sa nám zjavuje ako Boh dobra, Boh útechy, Boh rady, Boh dobrodružstva,...

Napadlo mi napríklad priateľstvo s jedným kňazom-jezuitom, ktorý je Afričan. Toto mi príde ako beťárstvo od Boha. Kto kedy vedel, že my budeme mať priateľa Afričana - kňaza, že my za ním nebudeme môcť chodiť, ale on bude chodiť za nami. Je to nádherné priateľstvo, veľa krásneho spolu prežívame..

Bea: Epiphanovi, tak sa volá tento náš priateľ – kňaz, Boh vložil do srdca túžbu po dcére. Nie po žene, ale po dcére. Nikdy tomu nerozumel, ako by sa to mohlo stať, veď prirodzene to predsa možné nie je. Boh mu dal prisľúbenie a poznanie, že mu na túto túžbu odpovie. Odpoveď prišla v čase, keď Epiphane prišiel v lete k nám a naše dieťatko sa pýtalo na svet.  Spolu s Martinom ma o polnoci viezol do pôrodnice, premodlieval celý pôrod a naša novonarodená dcérka Stella Antónia sa od prvej chvíle stala i jeho dcérkou. Tak je to veru, ak žijeme s Bohom a máme s Ním osobný vzťah, Boh nám odpovie v čase, kedy je to pre nás dobré. Aj Epiphane, ktorý sa za to modlil veľa rokov je toho dôkazom.

Iný náš kňaz Martin mal zasa túžbu ísť do Kanady. No nevedel si nikdy predstaviť, akoby tam mohol ísť. Žil a žije si jednoducho a skromne, veľa slúži. Ak niečo má, všetko rozdá. A predstavte si, on v tej Kanade – v slovenskej komunite tri mesiace bol.

Toto sú pre nás svedectvá, cez ktoré vnímame, že Boh mocne koná a zažívať to môže úplne každý, kto si s Bohom žije. Dôležité je povedať, že Boh nám takéto dobrá dá preto, že robíme, čo vládzeme, robíme to s láskou a najväčšou zodpovednosťou. My si nevieme iný život, - život bez Boha predstaviť.

 

SME VĎAČNÍ, ŽE AJ NAŠE DETI SÚ CITLIVÉ NA POTREBY INÝCH

Desiatok - to nie je iba finančná, či materiálna pomoc pre druhých, ale aj pomoc, či čas, ktorý tým druhým dáme. O vás sme počuli, že aj ako rodina ste zapojení do mnohých aktivít. Je dôležité sa zapojiť aj takto?

Bea: Áno, prináša nám to radosť, je to forma nášho apoštolátu. Napríklad sa celá rodina podieľame na príprave i realizácii plesu rodín, či oslavy Dňa rodiny. Je to náročné v tom, že sú tam rodičia aj deti, program musí byť pre všetkých. Vyžaduje si to mnoho prípravy, na konci plesu zistíme, že sme si nestihli ani spolu zatancovať. Martin, koľko razy sme si spolu zatancovali?

Martin: Jedno kolo?

Obaja: (Smiech).

Martin: Je krásne, že aj naše deti sa zapoja, kde sami vidia, pomôžu, hm... ešte sme nepočuli od nich žiadne výčitky. Iste je to tým, že vyrastajú v našom dome, kde sa stretá rôzna konzistencia a množstvo ľudí, vidia a zažívajú naše vzťahy, rozhovory, spoločné modlitby, ...

Zapájate aj detí do dávania desiatkov?

Bea: Vedia o tom a veľmi citlivo vnímajú čo sa deje.

Martin: Akurát nedávno sa nám Simeon priznal, ako nad tým uvažoval, že ako môžeme dávať, keď sami nemáme. No keď bol svedkom toho, ako sme boli obdarovaní, pochopil to. Deti takto vnímajú dobrotu Boha. Sme vďační, že nám Simeon vypovedal, ako premýšľa, nevedeli by sme inak o tom. Hovoril: žijeme skromne, nemôžeme mať napríklad každý deň jogurty na stole, aby sme mali - sami si chováme zvieratká - kačky, morky, prasiatka, barančeky, a i tak z mnohého mäsa ešte rozdáme. Naše deti samé prídu a navrhnú: Ocko, tam a tam pomôžeme a dáme? Bohu vďaka, že sú takí citliví na potreby iných.

 

ĽUĎIA CHCÚ DAROVAŤ, NO BOJA SA, ŽE TO NIEKTO ZNEUŽIJE

Mávate strach z toho, ako to dopadne, keď darujete peniaze alebo veci, ktoré vy sami nutne potrebujete?

Bea: Nie, nebojíme sa. My veríme prisľúbeniu, že bez Neho sa nám ani vlas na hlave neskriví. Boh nám už toľko dal... Ja sa každý deň znova a znova teším na to, aké dobrodružstvo nás s Ním čaká... My nemáme všetko, po čom by sme túžili, ale nechýba nám nič z toho, čo skutočne potrebujeme. Boh napĺňa naše potreby práve cez ľudí, ktorí sú rovnako ako my vnímaví na Jeho hlas, oni tiež odovzdávajú desiatok, ba i viac, aj im to prináša radosť...Hoc sme im to sľúbili, ťažké nám je, viac im neďakovať. Zvolávame na nich požehnanie a vyprosujeme pre nich plnosť tam, kde potrebujú...

Akým spôsobom obdarúvate?

Martin: Rôzne. Väčšinou však anonymne, nepotrebujeme a nechceme, aby o nás vedeli tí, ktorých sme obdarovali. Nám stačí, že je to medzi nami a našim Bohom. 

Bea: Boli však aj situácie, kedy dáme hneď v tej chvíli, ako sme sa práve s niekým stretli a videli sme potrebu dať. Spomínam si na to, ako k nám prišla priateľka Evka, nemala prácu a v rodine to mali veľmi ťažké. Počas toho stretnutia s Evkou mi Boh šeptal, aby som jej dala, čo máme. A tak som na konci nášho stretnutia priamo pred ňou vysypala našu pokladničku a podarovala som jej všetko, čo z nej vypadlo. Veľmi som sa tomu tešila, že som jej mala čo podarovať. Tri razy mi potom Evka šťastná volala, že si kúpila šaty na ples, po ktorých túžila, urobila viackrát veľký nákup potravín a ešte jej aj zostalo...

Viete o ľuďoch, ktorým dávate desiatok viac alebo ich ani nepoznáte?

Bea: Niekedy poznáme, niekedy nepoznáme. Teraz sme napríklad odovzdali desiatok rodinám, o ktorých sme vôbec nevedeli, ako sa majú. Asi dva týždne ma viedol Boh k tomu, aby som o týchto rodinách povedala Martinovi. Hoc ich nepoznal, súhlasil. Pridali sa k nám ešte ďalšie dve rodiny, ktoré som oslovila. Už predtým mi povedali, žeby chceli darovať, ale nevedia kde. Prinieslo to obrovské Božie požehnanie. Keď nám dodatočne vypovedali svoje svedectvo, v akom čase a za akých okolností boli obdarovaní, len sme nemo sedeli. A poznáme i ľudí, ktorí chcú veľmi darovať, no boja sa, že to môže niekto zneužiť. 

 

ODVTEDY UŽ NEMÁM STRACH

Vy ste sa už stretli s tým, že to niekto zneužil?

Bea: My sme sa s ničím negatívnym nestretli. Poznáme takých, o ktorých si myslíme, že to nie je celkom kóšer, veľa sa pred druhými sťažujú s očakávaním, že im ľudia dajú. Bez súdnictva, my všetci, ktorí sme im naokolo vieme, že tam chýba trochu viac ich zodpovednosti.

Bea, dáva tipy na desiatky aj tvoj manžel?

Bea: Áno.

Martin: Nie až tak často. Bejka je na to trošku viac citlivejšia.

Bea: Ale aj Martin, keď príde napríklad z duchovnej obnovy a povie, že v rámci desiatku by chcel na tú ďalšiu obnovu pozvať svojho kamaráta, ktorý by tam kvôli financiám nešiel. Je to taký proces, naučiť sa byť v tomto slobodnými.

Ako dlho to trvalo vám?

Bea: Pamätám si, keď sme boli s Martinom zasnúbení, ako som išla zo školy zo skúšky a mala som pri sebe peniaze, ktoré neboli moje, vyzbierala som ich za predaj kníh. Bola som veľmi vyčerpaná, zaspala som v autobuse a niekto mi ukradol peňaženku.

Povedala som si: Pane, Bože, čo teraz? Ja nemám šancu to vrátiť. Zarábala som vtedy na terajšie peniaze 100€ a len 150€ som mala v tej peňaženke z predaja kníh. Tá modlitba s plačom po chvíli prešla do postoja žehnania a ja som Bohu povedala: Pane, nech tie peniaze prinesú požehnanie tomu, kto mi ich vzal. Verím, že je to niekto, kto ich potreboval. Ty vieš, že ja som ich neukradla, ani nespreneverila. Prosím, požehnaj mi spôsob, ako by som to mohla vrátiť.

Po víkende som prišla do práce a zastavil ma pán riaditeľ. Doniesol mi papier na podpis. Pýtam sa ho: Čo mám podpísať? Odpovedal mi: Pán Boh nám požehnal, máme odmeny...

Martin: Veľmi sa mi páči takýto život s Bohom. Povedať, že je dobrodružný, je slabé slovo. Je to život plný prekvapení a radosti. Aj my máme problémy a starosti, no je tu Boh, ktorý vždy príde so svojou milosťou a pomôže nám...

Ako sa na neho obraciate o pomoc?

Bea: Hovorím svojmu Bohu všetko, čím si žijem.. Nehľadám slová... Nezaobaľujem... Odprosujem, chválim, prosím... za čokoľvek a kohokoľvek. Počas choroby som zistila, že sa dokážem pomodliť všetky štyri ružence za jeden deň. Táto túžba vo mne ostala a praktizujem si to takto i dnes.  

Každý deň začínam s radostným ružencom. "Ktorého si z Ducha Svätého počala, ... ktorého si v živote nosila..." Nosím vo svojom srdci naše deti počas celého dňa. Myslím tu na výchovu našich detí, prosím si o múdrosť, ako ich vychovávať. "Ktorého si porodila". Počas tehotenstva som sa modlila za pôrody, teraz za ne Boha chválim a tiež zvolávam požehnanie na pôrodníkov alebo sa modlím za všetky "tehuľky", ktoré poznám. Vždy doobeda stihnem bolestný ruženec. Jeho desiatky obetujem za akokoľvek trpiacich...  Ďalší  ruženec sa podvečer modlíme celá rodinka a pred spaním stihnem i ten posledný.

Boh je dobrý... On dáva len dobré dary! Jemu vďaka i chvála za všetko! Buďte požehnaní, priatelia! Buďte požehnaním! A i vy majte všetko to, čo skutočne potrebujete! :)

 

Fotografie: Mária Jakušová