Na čo chcú misie v prvom rade upozorniť?

Chcú pripomenúť ľuďom, že podstatný je osobný vzťah s Bohom a my tu na Slovensku sme často tradiční veriaci. To znamená, že ľudia ešte idú do toho kostola a „akože“ veria v Boha, ale často tam chýba osobný vzťah, radosť z toho, že Boh je môj priateľ, a neočakávajú, že sa mi môže prihovoriť alebo dotknúť môjho srdca. Na to chceme cez misie poukazovať.

Chceme tiež ľuďom povedať, že sa ich Boh pýta: „Chcete to?“ Alebo nám stačí tradičný život,  keď prídeme do kostola a niečo si vypočujeme? Ľuďom tiež ukazujeme, ako ich chce Boh chce vtiahnuť do svojho plánu, že vysníval určitý plán a dobrodružstvo pre život každého z nás, do ktorého nás chce pozvať a je na ľuďoch, či to chcú, alebo či chcú byť len divákmi, ktorí sledujú, čo sa odohráva, no nechcú s tým mať nič spoločné.

Cez misie sa snažíme poukázať na to, že Boh chce mať s každým osobný milujúci vzťah, vzťah, ktorý napĺňa život človeka a tiež chce každému z nás dať nejakú misiu, poslanie, konkrétnu úlohu v tomto jeho pláne. Je to ako v hre, kde má každý svoju úlohu a niektoré postavy sú dobré a niektoré zlé. Boh chce, aby sme boli dobrými postavami. Chceme tiež v ľuďoch vyprovokovať otázky a zamyslenia: „Kde som? Kde sa nachádzam? Čo s tým životom robím? Je to naozaj autentické, čo žijem v rámci kresťanstva?“

V dnešnom svete sú ľudia ovplyvňovaní médiami. Majú vôbec čas chodiť do kostola a myslieť na duchovné veci?

Podľa mňa určite majú. Je to otázka priorít. Keď sa tak zamyslím, čomu všetkému ľudia venujú čas, mladí aj starí, tak zisťujem, že často venujú čas nepodstatným veciam, ktoré vôbec nie sú potrebné k životu. Keď hovoríme o médiách, koľko dokážu byť mladí ľudia na sociálnych sieťach? Niekedy 2 – 3 hodiny... Je to potrebné? Je to naozaj nevyhnutné pre život stráviť tam 2 – 3 hodiny denne? Teraz si zoberte: čo keby z toho každý odkrojil len tých 15 minút, keby sa 15 minút každý modlil doma... Určite by sa ten čas našiel.

Je to otázka môjho rozhodnutia, či sa chcem pýtať, hľadať Božiu tvár, hľadať Boha v hĺbke môjho srdca alebo nie. Na všetko treba čas, aj modlitba chce čas. Učím sa, hľadám, lebo bez hľadania to nejde, je to putovanie. Niekedy ma udivuje, že ľudia ako keby chceli, aby ten vzťah s Bohom naskočil za jednu hodinu v nedeľu v kostole. Ak by chcel  mať niekto výborný vzťah s druhým, neviem, či by mu stačila hodina týždenne. Keď niekto niekoho má rád, tak chce s ním byť čo najviac.

Niekedy tak trochu v dobrom provokujem ľudí,  že ak majú radi Boha a chcú s ním „chodiť“ a často tráviť čas, stačí im hodina? Je to vlastne iba 45 minút na nedeľnej omši, aj to sa už ponáhľame a  sme rozptýlení.

Otázka teda znela, či majú ľudia čas na duchovné veci. Samozrejme, že majú. Len to, ako ten svoj čas vypĺňajú, je na zamyslenie. Či je to plnohodnotné vypĺňanie času. Mne sa zdá, že robíme v našom živote veľa nepodstatných vecí.

Sú misie potrebné aj v takej katolíckej krajine, akou je Slovensko?

Po referende sme zistili, že Slovensko nie je až také katolícke, ako sa zdalo a prognózy, ktoré sme mali odvahu vysloviť, boli pravdivé. Slovensko je vo vážnom stave v otázke viery v Boha a nie je tu toľko aktívnych, úprimne zmýšľajúcich katolíkov, ako sa zdalo. Mnohí sú pasívni, nežijú svoju vieru autenticky. Viem, že sú to odo mňa odvážne tvrdenia, ale ja som presvedčený, že je to tak.

Slovensko už dávno nie je dominantne katolíckou krajinou. To je môj názor. Tvrdiť opak je skôr zbožné prianie. Nie je to tak, ako pred 50 rokmi... Pri poslednom sčítaní ľudu sme zistili, že na Slovensku je 70% kresťanov. Desať rokov predtým to bolo 80%. Za 10 rokov ubudlo 10%, je to na zamyslenie. Komunizmus určite zohral svoju úlohu v demoralizácii ľudí, ale nie je to jediný dôvod.

Myslím, že aj my, ktorí už 25 rokov žijeme v slobode po páde komunizmu, si musíme vstúpiť do svojho svedomia. Čo sme s tou slobodou za 25 rokov urobili? Kam vlastne kráčame? Využívame slobodu na dobro alebo sa len tak vezieme v kresťanstve? Ľudia si hovoria, že do toho kostolíka idem, však nič zlé nerobím... Ale to nie je kresťanstvo.

Človek, ktorý žije s Kristom, by sa mal snažiť o niečo viac. Mal by mať radosť z viery, a tá by ho mala podnecovať k niečomu väčšiemu. Otázka teda je, koľko veriacich ľudí žije uvedomelo, zodpovedne, autenticky a mám obavu, že to číslo nie je veľké. Takže výsledky referenda napovedajú, že Slovensko je v takom stave, kedy veľmi potrebuje misie. Lebo dnes sú mnohí pasívni veriaci a „vezú sa“, sú tradiční v zmysle, že idú do kostola a to je všetko... a žijú rovnako ako neveriaci ľudia a v niektorých prípadoch dokonca ešte horšie. Teda kresťanstvo nežijú autenticky.

Berú ľudia misie ako zblíženie sa s Bohom alebo je to pre nich niečo vzdialené? Väčšinou si ľudia pod misionármi predstavia tých, ktorí chodia do menej rozvinutých krajín a starajú sa o chudobných.

Názov misie, ktoré my voláme ľudové, je pre mnohých vzdialený alebo vzbudzuje otázku potrebnosti. Veď my sme kresťanská krajina a viac-menej tu už misionári boli, napríklad Cyril a Metod, ktorí tu už nejakú brázdu vyorali.

Ale tú brázdu treba orať neustále, v každej generácii. To nie je tak, že sa môžeme spoliehať na slávne dedičstvo a odkaz Veľkej Moravy. Nie, nemôžeme sa spoliehať na slávnu minulosť. Lebo to, či bude aj slávna budúcnosť, je na mojom každodennom rozhodnutí, či budem Ježišovým učeníkom a odovzdám to ďalšej generácii.

Cyril a Metod to neurobia. Je to na mne. A či sa to my, naša generácia rozhodneme žiť a odovzdať, ovplyvní ďalšiu generáciu. Keď budem pasívny, plytký, ďalšia generácia už nemusí byť vôbec kresťanská. Takže na Slovensku je z môjho pohľadu akútne potrebná evanjelizácia. Skutoční veriaci potrebujú povzbudiť a vytrvať. Takže pre nich je to impulz, aby vydržali. Lebo Pán si váži, že za ním idú. Pre váhavých je to posilnenie vo viere a pre tých, čo sú ďaleko, je to pozvánka, aby sa nebáli a prišli bližšie k Ježišovi. Európa sa bojí Krista – je tu európska christofóbia. Nemáme sa však čoho báť.

Kristus nás nechce okradnúť, On je ten, ktorý prináša život. Svet nám hovorí, že kresťanstvo ťa okradne o radosť, kresťanstvo má prikázania, ktoré ťa obmedzia a dajú ťa do väzenia. Ale Ježiš priniesol slobodu. A keď nám dáva prikázania, je to preto, aby sme boli slobodní, nie, aby sme boli otroci. Myslím, že misie sú pre rôzne kategórie veriacich – skutoční, váhaví alebo tí na pokraji, ktorí chcú ostať či odísť, alebo vzdialení. Pre každého z nich tam niečo môže byť.

Spolupracujete aj s ostatnými rehoľami, ktoré na Slovensku vykonávajú misie?

Áno, spolupracujeme, napr. pri celomestských misiách. V Bratislave boli v roku 2010 celomestské misie naraz v 24 kostoloch. Neviem, či si to viete predstaviť. Celé mesto rozprávalo o misiách. Na námestí boli evanjelizačné programy, v rôznych kaviarňach boli programy, v električkách boli vylepené plagáty. Tam to robilo tuším 12 reholí, naša rehoľa to koordinovala. Aj v Prešove, či v Košiciach boli také misie, ktoré by naša rehoľa nevykryla. Preto prišli pomôcť jezuiti, kapucíni...

V čom sú misie redemtoristov jedinečné? V čom sa líšia od iných reholí?

Ohlasujeme súcit, lásku a milosrdenstvo Krista. Snažíme sa hľadať stratených. Hovoríme ľuďom, že keď poznajú nejakých ľudí, ktorí neboli dlho v kostole alebo sú zmätení a chcú sa porozprávať, nech ich pozvú. Alebo my k nim prídeme. Aj neveriaci, keď sa chce porozprávať, máme na neho čas. Snažíme sa vychádzať von, nielen čakať v kostole. Takže to je jedno špecifikum, a to druhé je spolupráca s laikmi. To je vzor aj pre iné rehole, ako by mohli spolupracovať. Lebo nie všetky rehole tak výrazne spolupracujú s laikmi. My chceme byť ako partneri. Laici dokážu urobiť úžasné veci, napr. cez niečo umelecké – scénku, hudbu, klip. Ja dokážem povedať posolstvo a oni ho vedia zatancovať, zaspievať, a tak povedia svedectvo o svojom živote – ako žijú v rodinách, ako vychovávajú svoje deti...

S akými ohlasmi ste sa stretli po skončení misií?

Drvivá väčšina ohlasov je pozitívna. Nie sú to masy, keď 1000 ľudí príde poďakovať, čo mohutné sa stalo v ich živote. Nie je to masívne, že nám chodia maily alebo nám ľudia gratulujú. My vieme o tých ľuďoch, keď ich spovedáme. Voláme to „zázraky milosti“. Zázraky, ktoré urobí Boh v srdciach tých ľudí. Zázraky, ktoré vedú k obráteniu, zmene života alebo k novému potešeniu vo viere, že človek vníma, že Boh je ďaleko a zrazu je blízko, že sa o mňa zaujíma, venuje mi pozornosť. Takže to je to hlavné.

Majú teda ľudové misie veľký význam v súčasnosti?

Áno, lebo sú to také duchovné cvičenia pre celú farnosť. Ľudia počujú to isté, ale nanovo. A druhá vec je, že vždy, keď niekam ideme, tak je veľa ľudí, ktorí sa za tú farnosť modlia. Zdá sa mi, že aj to má veľký vplyv. To nie je o tom, že prídu super kazatelia a zrazu všetci uveria. My hovoríme také isté veci ako kňazi vo farnostiach, lebo evanjelium je jedno. Ale práve v tom to je, že Boh dal našej reholi charizmu pre misie a jednak je to aj sila modlitby, že sa veľa ľudí modlí v čase misií.