Tvoja funkcia je „Členka Výboru pre rodovú rovnosť pri Rade vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť“. Prečo bol tento výbor zriadený? Čo by malo byť jeho cieľom?

Výbor pre rodovú rovnosť prechádzal určitým vývojom: najprv v r. 1991 vznikol Vládny výbor pre ženu a rodinu, neskôr fungoval „Koordinačný výbor pre problematiku žien“, bol to poradný, koordinačný a iniciatívny orgán vlády na presadzovanie záujmov a potrieb žien v spoločnosti. V r. 1999 vznikol „Odbor rovnosti príležitostí“ na ministerstve práce a „Parlamentná komisia žien pri Výbore NR SR pre ľudské práva a menšiny“, v r. 2003 bola premenovaná na „Komisiu pre rovnosť príležitostí a problematiku žien pri Výbore pre ľudské práva, menšiny a problematiku žien“. V súčasnosti sa tento odbor na ministerstve práce volá „Odbor rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí a Výbor pre rodovú rovnosť pri Rade vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť“, predsedom výboru je minister práce.

Čo funkcia vo výbore obnáša?

Do Výboru pre rodovú rovnosť som bola nominovaná Fórom kresťanských inštitúcií v r. 2011 a vstupovala som do toho s predstavou, túžbou i zámerom venovať sa ochrane práv žien, hlavne matiek, konkrétnej pomoci ženám a stáť pri konštruktívnych návrhoch týkajúcich sa života žien. Realita je však dnes taká, že výbor sa stále viac venuje rodovej rovnosti – nie rovnosti mužov a žien a pomoci matkám, dokonca aj v štatúte výboru sa uvádza, že výbor dáva rade podnety na zvýšenie úrovne podpory, ochrany a dodržiavania práva na rovnaké zaobchádzanie z dôvodu pohlavia a rodu - všetko sa má diať s ohľadom na rovnaké zaobchádzanie z hľadiska pohlavia a rodu. To teda naznačuje, že výbor sa vzďaľuje od svojho pôvodného poslania – od orientácie na ženy v spoločnosti a venuje sa v podstate dekonštrukcii pohlavnej identity, nakoľko oddeľuje biologické pohlavie od rodu.

Ako vnímaš vzťah vládneho SMERu k problematike rodovej rovnosti? Na jednej strane premiér deklaroval, že takéto témy nie sú prioritou vlády, na druhej strane už prúdia financie na podporu aktivít ohľadom rodového scitlivovania.

Skúsenosť z európskych krajín, ako aj z úrovne Európskej únie nás učí, že tam, kde je vo vláde ľavicová, liberálna alebo zelená strana, má rodová ideológia zelenú. Aj Slovensko je toho dôkazom. Už za predchádzajúcej pravicovej vlády bola zo strany liberálnej SaS snaha zriadiť výbor pre práva lesieb, gejov, bisexuálov, transrodových ľudí a intersexuálov (LGBTI), ale vďaka ministrom za KDH a SDKÚ-DS to vo vláde neprešlo. V marci 2012 sa ujala moci ľavicová vláda a do pár mesiacov bol zriadený Výbor pre práva LGBTI ľudí.

Financovanie v oblasti tzv. rodového scitlivovania je za súčasnej vlády veľmi štedré – len napr. na ministerstve práce na kapitolu, v ktorej sa nachádza dotácia na podporu rodovej rovnosti na rok 2014, bolo vyčlenených  2 709 094 eur, na publicitu a propagáciu problematiky inštitútu rodovej rovnosti 551 947,20 eur, Filmový festival Inakosť je finančne podporený Ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitostí SR a Ministerstvom kultúry SR, Dráma Queer je podporená ministerstvom kultúry, atď. Takže formálne (mediálne) deklarovanie je jedna vec a skutky sú druhá vec. Čo však ovplyvňuje naše životy - formálne postoje alebo zákony a financovanie programov?

Aké zastúpenie majú v tomto výbore zástancovia tradičnej rodiny? Sú vaše názory a pripomienky vypočuté?

Ak by som usudzovala podľa vyjadrení, hlasovaní a podľa organizácií, ktoré členky a členovia zastupujú, tak sme vo výbore 3 zástancovia tradičnej rodiny, tradičných hodnôt a ochrany života (zo 61 členov). Naše názory nikdy nepresadíme, dosiahneme akurát to, že sa dostanú do zápisnice (aj to nie vždy), stáva sa, že nás nechcú ani len vypočuť, odporučia nám len zaslať stanovisko písomne. Napriek tomu si hovorím, že tá práca vo výbore zatiaľ má zmysel. Ak by sa naše postoje (napríklad k potratovej tabletke) dotkli čo i len jedného srdca, malo to zmysel.

Poďme k blížiacemu sa referendu. Prečo je väčšina médií voči nemu negatívne naladená a dokonca vyzývajú k ignorácii referenda?

To je otázka, na ktorú i ja márne hľadám odpoveď. Ale boj, ktorý sa proti referendu vedie, je dôkazom toho, že ide o veľmi dôležitú a dobrú vec. Možno sme ani netušili, aká dôležitá je rodina, keď téma o nej spustila také množstvo filozofických debát, uvedomenia si mnohých problémov rodiny, ako aj množstvo podnetov na ich riešenie. Stále však nerozumiem, čoho sa odporcovia referenda boja, keď odporúčajú nezúčastniť sa ho... Obyčajnej rodiny? Ochrany detí? Ochrany zväzku, v ktorom sú mnohí z nás?

Mal by kresťan v referende zaškrtnúť trikrát ÁNO? Existuje množstvo kresťanov s liberálnymi názormi...

Každý bez ohľadu na to, či je veriaci alebo nie, či je kresťan alebo iného vyznania, ak mu záleží na tom, aby spoločnosť normálne žila a ctila si prirodzené zákony vpísané do ľudských sŕdc, by mal 7. februára zaškrtnúť 3 krát ÁNO. Ak sú kresťania, ktorí váhajú, či to urobiť, tak sú to podľa mňa ľudia, ktorí nevedia, čo sa na nás chystá. Je to prirodzené, človek popri každodenných problémoch nemôže podrobne sledovať dokumenty vlády, resp. robiť vláde „strážneho psa“, to človeka skutočne vyčerpáva a popri bežných povinnostiach na to nemá čas.

Takže čo sa na nás chystá?