Šéfujete Centru pre rodinu, ktoré pokrýva územie Bratislavy. Práve tu sú rodiny a manželstvá najohrozenejšie. Máte to ťažšie ako iní na Slovensku?

Hľadáme spôsoby, ako sa priblížiť a vniknúť do tejto situácie. Aby sme jej porozumeli a mohli sme pomáhať ešte viac. Keď som túto službu prijal, mal som určitú predstavu podľa dokumentu pápeža Jána Pavla II. Familiaris consortio, ktorý hovorí o rodine v dnešnom svete. Boli sme však trošku zabrzdení tým, že nemáme priestory. Sú síce k dispozícii, treba ich však zrekonštruovať podľa usmernenia pamiatkarov. Dúfam, že sa to rozbehne rezkejšie. Je to náš sen, aby sme mali budovu. Nie, aby sme niečo vlastnili, ale aby sme mohli viac slúžiť rodinám v celej arcidiecéze.

Čo je možné robiť v týchto podmienkach?

Snažíme sa v prvom rade dostať na rekolekcie kňazov a cez kňazov k rodinám, lebo rodiny sú základom vo farnostiach. V ponuke sú rôzne formy pastorácie rodín, ktoré poznáme a chceme ich sprostredkovať. Tiež máme skúsenosti z iných diecéz.

Ako vyzerá situácia s "vašimi" rodinami?

Určite je to v Bratislave ťažšie, máme tu aj najviac rozvedených. Tiež veľmi veľa tých, ktorí si ani neuvedomujú, že žijú nesprávne. Žijú nadivoko a zatiaľ sa nechystajú do manželstva.  Práve ich by bolo dobré zasiahnuť, no máme malú šancu im vysvetliť, že žijú krivdu voči sebe a svojim deťom, ako to pomenúva Wanda Półtawska. Stretneme ich, iba ak prídu s nejakým problémom alebo s tým, že sa chcú zosobášiť. Ich priatelia im síce povedia, že to, čo žijú, nie je správne, ale oni si to nemyslia. Sú to však prvé chvíle, kedy si začnú uvedomovať, že niečo nie je v poriadku.

Existujú štatistiky, ako to vyzerá v Bratislave?

Štatistiky sú, aj nie sú. Niektoré sú nepresné, iné sa dajú získať napríklad zo Štatistického úradu. My však nepotrebujeme štatistiky, ale potrebujeme hľadať možnosti a ponúkať ich. Vychádzam z toho, čo naznačil pápež Benedikt XVI. minulý rok v Miláne, keď povedal, že prevenciou pred rozvodmi je poriadna príprava do manželstva a sprevádzanie rodín.

Ďalšia vec, ktorá ma fascinuje a ktorú pápež zdôraznil pár dní po tomto stretnutí je, že tam zažil epifániu rodiny. Vidím to i na našom saleziánskom stredisku na Mamateyovej. Je tu veľa animátorov, ktorí sú už zosobášení a prichádzajú sem so svojimi deťmi. Takto vydávajú svedectvo deťom z rozbitých rodín, že je možné žiť aj inak. A oni sú tými, ktorí robia epifániu rodiny. Ich svedectvo sa s deťmi nespočítava, ale násobí. Tiež nežijú bez problémov, tiež sa musia finančne zabezpečiť, a keď pribúdajú deti, nestačia im jednoizbové byty. No vedia sa obracať, hľadajú, stretávajú sa a navzájom si pomáhajú.

Má každá diecéza na Slovensku Centrum pre rodinu?

Nemá. Takéto centrum je zatiaľ v Banskej Bystrici, v Žiline je známe pod názvom Rodinkovo. V Košiciach je vyčlenený kňaz, ktorý má pastoráciu rodín, je tam tiež veľmi aktívne miestne Centrum pre rodinu, ktoré vedie p. Rimarčíková. Podobné miestne centrá sú v Bratislave, Trnave, Nitre a inde. Sú to regionálne skupinky laikov alebo skupinky pri hnutiach, niektoré s podporu kňazov a farností.

Nie je problémom vášho centra to, že okrem Bratislavy pokrýva aj juh Slovenska a Záhorie, čo sú rozdielne svety?

Bratislava je určite svet sám o sebe. Veľa ľudí však sem dochádza za prácou práve z týchto oblastí. Nevidím tu problém, žeby sa to nedalo prepojiť. Rozdiel je v tom, že ľudia na vidieku sú zamestnaní inými problémami ako v mestách, majú mnoho práce okolo pozemkov a domov. V Bratislave zasa pracujú od rána do večera v kanceláriách. Ak majú deti, musia odbiehať z práce, aby previezli deti z jedného krúžku na druhý a potom utekajú znova do roboty. Existuje tu veľa aktivít, ktoré však súvisia s časom.

KEDYSI BOLO V RODINÁCH VIAC ROZPRÁVANIA A PRÁCE

Správne postoje pre zdravú rodinu sa formujú už v detstve, vo vlastnej rodine. Ako si spomínate na vaše detstvo?

Bol som najmladší a vyrastali sme v rodinnom dome. Súrodencov som veľmi nezažil, lebo prvá sestra je o 19 rokov staršia. Najčastejšie som bol so sestrou, ktorá sa narodila predo mnou. Mali sme záhradu, na ktorej sa veľa robilo, chodieval som do školy do Galanty a záležitosťou každého dňa bol futbal. Pán Boh mi prihral to, že brat bol organista a ja som chcel tiež hrávať na organe a to ma formovalo. Od 12 rokov som sa musel naučiť rozkázať si. O siedmej bola svätá omša, počas ktorej by sme ešte hrali futbal. Musel som sa vzdialiť, chalani mi nadávali, prečo ruším hru a robím problémy. Naučilo ma to však hovoriť nie.

Vnímate, že dnešných rodinách chýba disciplína?

Istotne. Je náročne si povedať nie. Guy Gilbert spomína, že mladí, ktorí mu pomáhali, sa mu priznali, že hoci robili všetko preto, aby im ich rodičia povedali na ich nápady áno, v skutočnosti túžili, aby povedali nie. Rodičia im však všetko vynahradili peniazmi a preto skončili na ulici a na okraji spoločnosti s veľkými problémami, ktoré musel pomáhať riešiť Guy.

My sme to mali trochu ľahšie, z mediálneho prostredia máme dnes veľa ponúk a to nás ovplyvňuje. Doma sme mali iba rozhlas a čítal som ešte noviny. Najmä šport, o ktorom sme sa rozprávali s otcom, i keď ho až toľko nezaujímal ako mňa s bratom. Futbal, či hokej, sme počúvali v rozhlase alebo sme pozerali iné športy u susedov, ktorí mali televízor. Dnes to majú mladí i dospelí ťažšie. Potrebujú si vedieť rozkázať, povedať nie, aby všetko kriticky nehltali.

Aký je rozdiel medzi rodinami vtedy a dnes?

V rodinách sa kedysi veľa rozprávalo. Existovalo mnoho spoločných podujatí, ktoré rodinu spájali alebo spájali viacero rodín. Napríklad páranie peria, mali sme husi a raz za rok, dva až tri dni, prišli známi z okolia a páralo sa a rozprávalo.

Tiež sa s nami otec dokázal hrať. Keď som ostal doma sám, bez súrodencov, bolo to síce zložitejšie, no prichádzali vnuci a rodičia sa starali o nich. V rodine sa vždy viedla komunikácia a vždy sa nejakým spôsobom viedlo k práci. A nedeľa bola celá vyhradená rodine. Chodili sme na návštevy, či už k starým rodičom, alebo niekomu inému.

MANŽELIA SA NEPOZNAJÚ, V RODINE CHÝBA KOMUNIKÁCIA

 

Čím trpia dnešné manželstvá?

Mladí sú prekvapení z toho, koho si vzali. Myslia si, že sa poznajú, no pri vstupe do manželstva sa začnú ukazovať všetky slabosti. Ak na to nie je mladý človek pripravený, zostane sklamaný, pretože sa nenaplnili očakávania a nespomenulo sa to počas prípravy do manželstva.  Vznikajú prvé krízy.