Ján Pavol II., človek ktorého ste osobne veľmi dobre poznali, je svätý. Aký je to pocit?

Svätý Otec Ján Pavol II. je v nebi a nezáleží mu na tom, aby sa stal svätým. Nie je svätý, pretože ho svätorečili, ale on je svätý a tak ho Cirkev musela svätorečiť. Som presvedčená o tom, že je svätý od 60 rokov minulého storočia, keď som sa s ním prvý krát stretla ako s kňazom Karolom Wojtylom.

Stretávame sa v Národnej Svätyni v Šaštíne. Je to Vaša prvá návšteva tohto chrámu?

Som tu prvýkrát, ale vašu Baziliku poznám z literatúry. Viem o tom, že tu Ján Pavol II. bol, pretože mi o tom osobne rozprával. Neraz sme hovorili o Slovensku. Počas komunizmu som bola akousi "poštárkou", vozila som listy zo Slovenska do Vatikánu. Mala som tu veľmi veľa priateľov, ale pretože mám už mnoho rokov, moji priatelia pomaly vymierajú. Prišla som priamo z Krakova. Jána Pavla II. som poznala 60 rokov - odvtedy čo bol kňaz, biskup, kardinál a pápež.

Veľmi bolestivým obdobím vo vašom živote bol pobyt v koncentračnom tábore, ktorý bol tiež impulzom k tomu, aby ste sa stretli s kňazom Karolom Wojtylom. Ako si spomínate na tieto okamihy?

Som z rovnakej generácie,  možno trochu mladšia, ako Ján Pavol II. Je to generácia druhej svetovej vojny. Keď vypukla táto vojna, mali sme 17-18 rokov a od samých začiatkov sa poľská mládež zúčastňovala konšpiračných aktivít voči okupantom. Ja som bola v skautskom hnutí (v Poľsku sa volá "harcerstvo"), stala som sa náčelníčkou jednej takejto skupiny.

Už v novembri 1939 vznikla konšpiračná organizácia Zväz ozbrojeného boja. Už vtedy sme s kamarátkami prisahali, že sme pripravené odovzdať život za vlasť. Celý rok som pracovala v tomto hnutí ako kuriérka, až prišli v decembri 1940 prvé zatýkania, pretože bol medzi nami niekto, kto nás zradil. A tak som bola 17. februára 1941 zatknutá.

Čo sa dialo ďalej?

Okrem mňa zatkli aj iné skautky a celá táto skupina dostala trest smrti. Stalo sa to v Lubline, zatklo nás gestapo, no tento trest nevykonali hneď. Umiestnili nás načas do lublinského zámku a 22. septembra transportovali 120 dievčat a žien do Nemecka do koncentračného tábora Ravensbrűck.  V tejto skupine uväznených žien boli aj ženy z Československa. Mala som tam veľmi dobrú priateľku Češku, ktorá bola nadriadená v našom bloku, tzv. bloková. Už dávno nežije.

Trest smrti nebol vykonaný okamžite, určili poradie. A 18. apríla 1942 bola veľká skupina väzenkýň popravených, 13 skautiek zastrelili. Boli to také dievčatá, taká generácia, ešte keď išli na popravu a prichádzali na tú plochu, tak spievali poľskú hymnu "Jeszcze Polska nie umarła..."

 

PROTESTOVALA SOM, ŽE NIE SOM KRÁLIK, ALE ČLOVEK

Aký to bol koncentračný tábor?

Boli sme v tábore, ktorý mal výnimočné postavenie medzi ostatnými koncentračnými tábormi v Nemecku. Neboli tam obyčajné ženy, ktoré chytili na ulici. Išlo o vybrané ženy, ktoré sa angažovali v boji proti fašizmu. Boli tam Poľky, dievčatá z Československa, Ruska, Francúzska i z ostatných štátov Európy. Spolu 8000 žien, z toho polovica Poľky.

Pobyt v koncentračnom tábore vás poznačil aj zdravotne.

Blízko nášho koncentračného tábora bola ortopedická nemocnica, ktorej šéfoval osobný lekár Himmlera, ktorý sa vola Karol Gepfert. Himmler mu osobne odovzdal dievčatá z Lublinu, ktoré dostali trest smrti, aby mohol na nich experimentovať s medicínskymi pokusmi. A 6. augusta sa začali  prvé experimentálne operácie na prvej skupine, bola som medzi nimi. Nevedela som, že budem operovaná, bola som presvedčená o tom, že idem na popravu. Z tábora nás vzali šesť a zaviezli nás do tejto nemocnice. Vtedy som prvýkrát protestovala. Neprotestovala som, keď nás zatkli v Lubline.  Mali na to právo, lebo bola vojna. Ale nemali právo experimentovať na mojom tele.

Keď nás viedli na operačnú sálu, začala som sa skutočne báť a tak som sa spýtala sestričky, prečo tam ideme a ona mi povedala, že budeme operované. Pýtala som sa: "Prečo? Veď sme zdravé!" Povedala som aj chirurgovi: "Nie som králik, ale som človek." Odvtedy nás všetci nazývali králici. Operovaných bolo 73 poľských dievčat, niektoré zomreli počas operácie, iné boli popravené, dnes žijeme iba ôsme, aj so mnou.  No žiadna z nich neopúšťa svoj dom. Iba ja krúžim, cestujem, navštevujem ich.

Tento lekár, sa na procese v Norimbergu bránil tým, že sme vďaka týmto operáciám prežili, čo samozrejme nie je pravda, je to lož. Profesor Gepfert dostal v Norimbergu trest smrti.

Ale počúvajte: Následky z 2. svetovej vojny sú viditeľné a cítime ich aj tieto dni. Dnes Európsky parlament súhlasí s experimentmi na ľuďoch.  Preto moja generácia, Karol Wojtyla a ja, sme celé roky trpeli kvôli tomu, čo sa deje teraz okolo nás. On nebol zatknutý, zachránili ho pred zatknutím, preto bol presvedčený, že ľudia, ktorí sedeli v koncentračných táboroch, to odtrpeli aj za neho.

 

PRACOVAL S LEKÁRMI, TAK SME SA SPOZNALI

Kde ste sa spoznali s Karolom Wojtylom?