Priznám sa, v aute ju nemám rada. Vždy mi robí problém dostať ju „mimo prevádzky“: drží ako kôň a ani sa nehne a moje materské bicepsy vytrénované siedmimi deťmi a prevádzkou okolo nich majú čo robiť.

A tak ju používam len nevyhnutne, v prípadoch, keď to ozaj inak nejde a bezpečnosť vozidla a nás všetkých je prvoradá – lebo ide o život (a existenciu vozidla, samozrejme).

„Najkrajšie“ je, keď tú ručnú zatiahne môj drahý – a ja si ju nevšimnem na prvý raz. Prísť na to, prečo ju zaradil a či to ešte treba (niekedy na to aj tak neprídem), a hlavne ju zrušiť býva náročný záťah hlavy, trpezlivosti, dôvery, láskavosti aj sily.

Viem však, že vždy nejaký ten dôvod na zatiahnutie bol.

Tá dôvera tam musí ostať, aj keď každý z nás šoféruje a vníma nebezpečenstvo pre auto a posádku inak. Niekedy je pre mňa banalitou to, čo je pre môjho drahého vážna vec. Ja by som nezatiahla, on áno. A opačne.

Najlepšie je, keď mi tú ručnú brzdu zatiahne niekto iný.

Tak ako tento týždeň.

Môj rozbehaný, „nasekaný“ program, keď som chcela „pohasiť“ milión vecí a nestíhala som si ani predstaviť, kedy a ako, sa zrazu núdzovo zastavil. Neplánovala som to. Na svojej ceste som nič nevyviedla ani neurobila žiadny karambol vo vzťahoch či práci.

Boh sa rozhodol, že mi zatiahne ručnú, a použil na to – z môjho pohľadu – banalitu.

To, o čom som si ja myslela, že bude dvojhodinovou záležitosťou u lekára (hlúpe pribrzdenie, ale čo už, prežijem), sa skončilo v posteli, s príkazom nehýbať sa, dávať obklady, jesť lieky.

Nehýbať sa!

Ja! Ja! Ja?

Boh zatiahol ručnú na mojom živote riadne, nešlo s ňou pre zdravotnú banalitu pohnúť. Právo na zmenu (životného či denného) programu je u Boha vždy vyhradené, aj keby šlo o šnúrku na topánke – aj cez ňu dokáže veci zmeniť.

Dať mu teraz dôveru, že je to O. K., že verím a rozumiem, že chráni môj život a sily... to chce vieru, ktorou by som mohla už aj hory prenášať.

Uveriť znamená ostať v tomto stave (nehýbať sa!!!) v pokoji. S úsmevom. Bez obáv, kto všetko operie, zariadi, vybaví, ako to prežijú tí okolo mňa.

Byť chvíľu ako mŕtvy chrobák, pokiaľ ide o telo, a nechať žiť iba dušu, srdce a rozum.

A nechať plynúť čas, keď je ručná zatiahnutá... s vychutnávaním toho, čo mi vždy aj tak utekalo.

Deti sediace okolo mňa na posteli. (Nehybná mama, teda taká, čo furt neuteká od roboty k robote, je tá najlepšia mama. Počúva. Sústredene.)

Telefonát s kmotrou, ktorej sa chystám volať už rok. (Há, aj ona je PN!)

Čas na spánok cez deň, luxus. (Snívala som a... trošku nedúfala.)

Písanie toho, čo som mala dávno v pláne a čo som nevedela, kedy dám. (A zúfalo som túžila, aby sa mi myšlienky prenášali rovno z hlavy do počítača, aby som o ne neprišla.)

Sadnutie si k šitiu. (Vášeň, škoda reči... doping.)

Čítanie knižky s najmenším, pre absenciu čoho som si vždy búchala hlavu o stenu. (Všetkým si čítala, jemu nie?)

Dlhokánske zdieľanie a chechtanie ráno aj večer s tým, ktorý je mi najdrahší. (Musím ísť do práce?)

Čas na toho, ktorý mi zatiahol ručnú. Taký iný, špeciálny, tichý, hlboký, nerušený.

Vychutnávanie ticha. Ticha!

Och, tuším, že mi nebude stačiť papier. Tuším, že mi nebudú stačiť slová.

Ďakujem, ďakujem!

Som sama sebou, aj keď mám oficiálne zdravotný defekt.

Taký pokoj, po akom som túžila.

Ručná je dobrá, Bože!

 

...

Snímka: pixabay.com