V pätnástich rokoch, pri výbere povolania, si naša dospievajúca kládla tú základnú otázku: „Čím chcem byť neskôr?“ Manželstvo aj rehoľný život sa jej zdali ako cesty šťastia. Cítila, že Boh od nej chce, aby mu dala všetko, avšak ešte nevedela ako. „Boh veľmi miluje, no je aj veľmi tajnostkársky,“ dodáva.

Mladá milovníčka pekárskeho remesla si napokon hľadá uplatnenie v tomto odvetví. Keď mala dvadsaťtri rokov, kamarátka sa jej zverila s novinkou, že vstupuje do kláštora. A to bol pre Emilie spúšťač. V slzách si podvedome uvedomuje, že ona ešte nespravila rozhodujúci krok. A tak sa rozhodla povedať Bohu „áno“. Potvrdzuje: „Nikdy som sa necítila taká slobodná ako v deň, keď som Pánovi povedala ,áno‘.“ Odkladanie rozhodnutia ju, paradoxne, mátalo. „Bolo to, akoby som desať rokov čakala na nástupišti, no až teraz nastúpila do vlaku.“

V kontemplácii sa spojila s celým svetom

Od chvíle, čo sa Emilie rozhodla zasvätiť Bohu, snívala o misiách. Ísť do Brazílie by však znamenalo vzdať sa Béninu a keby odletela do Bangladéša, nemohla by ísť na Haiti. Znova sa teda vracala k tej dobre známej otázke. Napokon prišla na to, že „v kontemplácii sa možno spojiť s celým svetom“. Tak sa jej ukázalo, že Boh od nej čaká kontemplatívny život.

Po mnohých strastiach sa táto mladá žena plná entuziazmu konečne dostala k mníšskemu bratstvu Jeruzalem, keď trávila víkend v parížskom Saint-Gervais. „Cítila som sa tam ako ryba vo vode,“ hovorí. Zapôsobil na ňu život v spoločenstve, jednoduchosť a radosť. Jednoduchý život sestier na prvý pohľad nezahŕňa nič nezvyčajné, no ju to zasiahlo rýchlosťou blesku. V práci, ktorú mala veľmi rada, podala výpoveď, lebo ju volalo čosi väčšie.

Účtovníčka a pekárka

Poslaním mníšskeho bratstva Jeruzalem je byť oázou v srdci miesta, uprostred davu, proste tam, kde sa Bohu často ujde len málo miesta. Bratia i sestry žijú v oddelených komunitách, no bohoslužby majú spoločné. Sestra Emilie je teraz spolu s ďalšími šiestimi zasvätenými osobami na misii na Hore svätého Michala. V spoločenstve jej teraz pridelili úlohu účtovníčky. No keď jej srdce rozkáže, tak sa chopí aj pečenia.

Na otázku, ako dokáže vytrvať vo svojom povolaní, odpovedá: „Som tam jednoducho šťastná.“ A vzápätí dodáva: „Žiť s Bohom možno prirovnať k bezodnej studni. Človek z nej troška ochutná, no stále mu ostáva na objavovanie celý oceán.“ Vysvetľuje, že vďaka životu v sesterskom spoločenstve môžu mníšky zakúsiť, ako ich Boh miluje. Je to stelesnená láska. „Sme rôzneho veku, pôvodu, máme rozdielne povahy. Život v spoločenstve neznamená mať ustlané na ružiach, ale spoločne prežívame radosti i starosti. Sme ako jeden balvan, ktorý sa časom obrusuje a pomaly sa stáva okruhliakom.“

Často sa stáva, že práve v kontakte so zasvätenou osobou alebo spoločenstvom sa v druhých prebúdza duchovné povolanie. Pre tých, ktorí sa zaoberajú otázkami takéhoto povolania, môže byť prospešné konfrontovať svoje túžby s realitou a nadviazať kontakt so spoločenstvom, do ktorého ich to ťahá. Niektoré kláštory, napríklad, ponúkajú možnosť stráviť tam niekoľko dní. A tam sa môže začať rozlišovanie. Rovnako vás však môžu viesť aj cenné svedectvá rehoľníkov či zasvätených osôb.

...

Zdroj: https://fr.aleteia.org/2018/04/15/soeur-emilie-quand-jai-dit-oui-au-seigneur-je-ne-me-suis-jamais-sentie-aussi-libre/