Presviedčala som samu seba, že sa môžem hanbiť, že sa takto chovám. A tak Ti chcem napísať, ako som sa vlastne cítila. Nie si totiž v poslednej dobe jediná a ja tiež nie som jediná – len asi stojíme každá na inej strane...

A aby sme sa lepšie poznali – aj ja som mama, len moje deti sú už staršie ako to Tvoje... Keďže môj mladší syn má pätnásť rokov, je od Tvojho starší asi tak o desať rokov.

Prečo Ti píšem? Rozhodla si sa vychovávať svoje dieťa tým moderným štýlom, ktorý hovorí o tom, že dieťa nemáme napomínať, okrikovať a zväzovať pravidlami a príkazmi. Že dieťa má odkukávať vzory chovania od svojich rodičov. To znamená, že ak sa ja ako rodič budem chovať slušne, moje dieťa to preberie a aj ono bude také. A netreba ho stresovať výchovou. Toto všetko je na rozhodnutí vás rodičov. Je to vaša vec, vaša výchova.

Ale, prosím, vedz, milá mamička, ktorá si stála na nedeľnej omši za mnou, že my ostatní, čo tvoríme vaše okolie, sme tu tiež. A aj my máme svoje potreby. Jednou z nich je, že chcem prežívať svätú omšu do hĺbky a dokonca chcem počúvať. Napríklad jednotlivé čítania. Napríklad kázeň. Napríklad sa vhĺbiť do premenenia.

Ale Ty s Tvojím dieťaťom mi to neumožňujete. Dalo by sa vydržať hrmotanie autíčka na dlažbe a na najbližšom bočnom oltári, ide o dieťa, to nevydrží hodinu stáť a počúvať. Dokonca by si mohlo aj v tichosti pochodiť po kostole. Nevidím na tom nič zlé. Naozaj.

Ale prečo sa s ním, milá mamička, bavíš a rozprávaš? Prečo mu dovolíš pospevovať si? Prečo mu dovolíš každú chvíľu Ti niečo rozprávať? A Ty mu trpezlivo odpovedáš a vysvetľuješ (aj keď, za Tvoju trpezlivosť klobúk dolu).

A je to tu. Môj kameň úrazu. Vlastne netolerancie. Hlasné zvuky Tvojho dieťaťa ma vyrušujú. Nedajú mi premýšľať. Nedajú mi sústrediť sa. A keď je to počas celej omše, nečuduj sa, prosím, že zazerám... Ja už nemám malé deti, vtedy som sa vedela vypnúť, no ja už mám čo robiť, aby som sa sústredila... Ale to sa mi naozaj nedá, keď Tvoje dieťa vyrušuje. A ver mi, nie je to príjemné ani kňazovi, ktorý slúži svätú omšu. Keďže stojíme blízko oltára, kňaz to vníma...

Viem, že sa to ťažko prijíma, ale Tvoj syn na svätej omši naozaj vyrušuje. Moja staršia dcéra bola veľmi živé dieťa. Veľmi. Dokonca bola doba, keď sme na omšu nechodili s manželom spolu, pretože jeden z nás ju vždy varoval. Nechceli sme, aby rušila ostatných. Časom sme začali chodiť do bočnej lode kostola. Postupne sme ju naučili, že omša je niečo výnimočné, že musí rešpektovať ticho a nerušiť. Vo veku Tvojho syna už na svätej omši vydržala a nevyrušovala. Pretože vedela, že ak by vyrušovala, vezmeme ju von.

Milá mamička, ktorá si stála na nedeľnej omši za mnou, nie si jediná mamička s vyrušujúcim dieťaťom a ja nie som jediná, ktorej to prekáža. Viem to, pretože vnímam pohľady ostatných. Nebola som jediná, ktorá sa k Tebe otočila, len Ty si sa tvárila, že nás nevidíš. Je to prirodzené, svoje dieťa pokladáš za najlepšie na svete. A vieš, že tých s tými najlepšími deťmi na svete tam stálo mnoho?

Prosím, rešpektuj ma, tak ako sa snažím rešpektovať ja Teba. Som obyčajná žena s chybami, z ktorých si niektoré uvedomujem, niektoré nie. Bojujem s nimi. Aspoň sa snažím. Tvoj syn je veľmi zlatý a rada by som sa naňho usmiala. Ale nemôžem. Ruší ma, pretože neustále rozpráva a Ty mu ani raz nepovieš: „Nevyrušuj, synček, nie sme tu sami...“ Nemôžem sa naňho usmiať, pretože som naštvaná... viac na Teba ako na neho...

Milá mamička, ktorá si stála na nedeľnej omši za mnou, možno pochopíš, čo som sa Ti práve snažila povedať. Rešpektuj okolie a okolnosti. Ak sa o to aspoň trochu posnažíš, budem Ti vďačná. A ja Ti môžem sľúbiť, že budem pracovať na sebe, aby som bola tolerantnejšia. A bude sa nám spolu príjemnejšie stáť...

Milá mamička, ktorá si stála na nedeľnej omši za mnou, stačí trochu snahy nás oboch a ja Ti budem môcť napísať:

Milá mamička, ktorá si stála na nedeľnej omši za mnou, som rada, že si tam bola Ty aj Tvoje dieťa...

...

Snímka: pexels.com