Už to nemôžem ani vidieť. Nieto ešte dať do úst, do rúk, vnímať. Každý rok sa to opakuje a nielen teraz, keď sedíme doma všetci pohromade.

Veľa papierov, ligotavých a šušťavých.

Veľa stúh a špagátikov.

Veľa koláčikov. Kokosový, orechový, čokoládový, kávový. Suché aj mokré. Tvrdé aj mäkké. Ale: veľa! Veľa!

Veľa oplátok. Viac, než dokážeme zjesť. Veľa trubičiek. A ešte viac omrviniek. Beznádejne sa sypú po obruse, po zemi, lepia sa na chodidlá.

Pozerám na to a táto plnosť sa mi už bridí. Plnosť jedla? Plnosť v izbách a v daroch? Niečo tu nehrá, niečo nesedí. Už tri dni nik nechce jesť sladké. „Mama, daj chlieb s maslom.“

A nielen telo pýta iné, jednoduché, čisté a prosté. Aj duša zúfalo kvíli, zničená z toho všetkého hmotného, čoho je tak veľa a veľa a veľa. Akoby tá ľudská miera štedrosti zahádzala a zatlačila dušu kamsi na spodok ľudského smetného koša, do špín a zvyškov.

Nechutí to.

Veci ostávajú odkopnuté rovnako ako prázdne krabice a potrhané ozdobné papiere. Nuda. Hlucho. Prepchatí tým, čo vie človek dať, a predsa úplne vyprázdnení.

Túžim najesť sa iných omrviniek a jesť z iného stola, aby ma nedesil tento chlad a apatia. Snívam o dare, ktorý neomrzí a ku ktorému sa budem stále rada vracať, ba bežať za ním, aby mi neunikla ani minúta s ním.

Niečo, čo sa nedá len tak kúpiť. Niečo, čo neurobím sama valčekom, varechou, šijacím strojom, na čo sa nedajú použiť ruky a ani „najmacherskejšie“ schopnosti. Niečo vzácne. Niečo, bez čoho sa nedá žiť a byť, niečo, čo očistí, upokojí a nasýti to moje malé, hladné, nespokojné ja darované Bohom.

Túžim mať toho lieku veľa, tohto áno. Bez konca, aj za cenu, že nebudem mať závideniahodné, rekordné množstvo druhov koláčikov ako v iné roky. Ba aj za tú cenu, že nebudú – žiadne.

Veľa, veľa! Ale iného, inak.

Veľa objatí. Veľa teplých slov. Veľa prijatia. Veľa času. Veľa pokoja. Veľa lásky. Túžim po volajúcom náručí, kam nebudem mať obavy hodiť sa a nechať sa láskať. Po mieste, ktoré ma tak naplní, že budem z prekypujúceho dávať ako z tej čarovnej soli v rozprávke a nebude ubúdať.

Teraz, hneď, prosím, prosím!

Mocem sa po dome, intuitívne ma kamsi ťahá, no logika ma nepustí: Je to malé, ako môže dať veľa? Ako ťa môže objať?

Rozum a srdce. Každý chce to veľa inak a inde. Z toho rozumového je mi ťažko na žalúdku.

Obraciam tvár k oknu, hrkne ma, ako blízko je presne to miesto – bližšie, ako som si myslela. Uprostred šera nevnímam nič iné, len to jedno, len to moje vysnívané veľa: zo starého šúpoľového Betlehemu sa vystiera ku mne náruč dokorán.

Detská náruč. Zrazu mi nepríde primalá.

Viem, komu patrí.

...

Skôr než zadupú nohy mojich detí dolu schodmi, som v nej.

Mám nie veľa, mám najviac.

Mám, pretekám, môžem dávať.

Všetko.

 

 

...

Snímka: unsplash.com