V sobotu, 14. apríla, zaútočili armády USA, Francúzska a Veľkej Británie na Sýriu. Budeme si tento dátum pamätať ako začiatok novej svetovej vojny, alebo to bombardovanie bolo iba akýmsi neškodným jednorazovým ukázaním svalov západných mocností, ako to uvádzajú niektorí politickí analytici?

Z tohto ešte nová svetová vojna nebude. Ale netreba to ani podceňovať. Bol to iba malý krôčik ku konfliktu medzi veľmocami, ale takých malých krôčikov bolo v Sýrii i mimo nej za posledné roky veľa. Terajší útok na Sýriu bol zo strany USA a ich spojencov prejavom „dosomethingizmu“, to je z anglického „do something“, čiže „niečo urobiť“.

V minulosti vlády týchto troch krajín tvrdili, že použitie chemických zbraní bude pre ne prekročením červenej čiary, za ktorým bude nasledovať odveta. Keďže došlo k použitiu chemických zbraní, tak boli pod tlakom „niečo urobiť“. To, čo urobili, bolo veľmi ohraničené a bolo zrejmé, že to neovplyvní priebeh občianskej vojny v Sýrii, v ktorej víťazí Asadova vláda nad vzbúrencami, ktorí sú poväčšine sunnitskými islamistami.

Akcia západných mocností vychádzala na strane jednej z morálnych argumentov, keďže použitie chemických zbraní je skutočne odporné. Na strane druhej však USA dávno prispeli k utrpeniu a smrti mnohonásobne väčšieho množstva Sýrčanov, ako bol počet mŕtvych z chemického útoku v Dúmá. Vo vojne v Sýrii sa počet mŕtvych blíži k pol miliónu. Samozrejme, spôsobilo to mnoho medzinárodných faktorov. Amerika však tvrdohlavou nerozumnou podporou protiasadovských vzbúrencov nedosiahla svoj cieľ, ktorým bolo zvrhnutie Asada, pričom iba zbytočne vojnu predlžovala.

Postup Ameriky okrem toho už dlhé roky ničí niekdajšie chápanie otázok vojny a mieru. Už sme sa úplne prestali pozastavovať nad tým, že americkí vojaci bojujú na území Sýrie proti vôli Asadovej vlády, ktorú Trump označil pred rokom za legitímnu. Američania bojujú v Sýrii proti Islamskému štátu a niekedy proti samotnému Asadovi. Vojny sa už dnes oficiálne nevyhlasujú, jednoducho sa začne bombardovať. Ani sa neprizná, že je to začatie vojny. Ak by sa to priznalo, otvorila by sa otázka, prečo to americká vláda robí bez súhlasu Kongresu.

Približne v podobnom čase, na jar roku 2003, zaútočili Spojené štáty na Irak. Oficiálnym dôvodom boli vymyslené správy britských špiónov o existencii zbraní hromadného ničenia. Vy ste boli v tom čase ministrom slovenskej vlády. S útokom ste nesúhlasili. Vidíte nejakú podobnosť s dnešným napadnutím Sýrie?

Okrem argumentácie o zbraniach hromadného ničenia, ktoré mali ohrozovať samotný Západ, sa tvrdilo ešte, že Saddám Husajn bol v spojení s teroristami z Al-Káidy, ktorí spáchali útoky z 11. septembra 2001. To bol tiež výmysel. Pripravovanú vojnu v Iraku som označil za chybu v jednom článku už na jeseň 2002 a podľa toho som vo vláde začiatkom roku 2003, ešte pred inváziou, hlasoval proti tomu, aby sa Slovensko pripojilo k invázii vyslaním vojenskej jednotky. Invázia Irak zničila, lebo okamžite odštartovala veľké násilie medzi odnožami islamu.

So Sýriou to má veľa spoločného, ale sú tam i rozdiely. Dnes už je jasné, že invázia v plnom rozsahu (teda okrem bombardovania aj pozemný útok plus zmena politického režimu) motivuje islamistické skupiny k okamžitému vojenskému odporu proti okupantom zo Západu. Inváziou nastolená vláda obvykle nie je schopná zvládnuť tento islamistický odpor. Toto ukázal Irak.

Utopické predstavy, že moslimské obyvateľstvo vďačne uvíta oslobodenie od diktátora a začne budovať parlamentnú demokraciu, boli naozaj iba utopické. V Sýrii teda Amerika stavila na to, že vojnu proti Asadovi vybojujú domáci Asadovi odporcovia s americkou podporou a výzbrojou. Ale ani to nevyšlo.

Súvislosť s Irakom je i v tom, že po invázii do Iraku sa voľbami dostala k moci šiitská väčšina (šiitov je v Iraku šesťdesiat percent) a sunniti stratili vplyv z čias Saddáma Husajna. Preto sa sunnitský odpor proti Američanmi nastolenej šiitskej vláde sústredil do provincie Anbar na západe Iraku, teda v susedstve Sýrie. Z tohto odporu vznikol po pár rokoch Islamský štát, ktorý sa potom rozšíril do východnej Sýrie. Islamský štát, ktorý šarapatil v Sýrii i v Iraku, je teda dôsledkom invázie do Iraku.

Má biskup Aleppa Antoine Audo pravdu, keď hovorí, že tento útok „zakrýva mocenské ambície Západu živené obchodovaním so zbraňami“? Podobne v týchto dňoch reagoval aj maronitský patriarcha Libanonu, kardinál Bechara Raï, ktorý pripomenul slová pápeža Františka, že v Sýrii ide aj o obchod so zbraňami...

Na obchodovanie so zbraňami nie som odborník, preto sa k tomu nevyjadrujem. Je dostatok aj iných faktorov, ktoré vedú Ameriku k aktivitám na Blízkom východe. Napríklad neustála obava amerických prezidentov, že budú vnímaní ako slabí. Predpokladám, že George W. Bush si po útokoch z 11. septembra neustále kládol otázku, či urobil pre bezpečnosť Američanov dosť. Či stačila invázia do Afganistanu, či netreba ísť aj do Iraku. A rozhodol sa ísť tam, čo bola fatálna chyba.

Potom už spomínaná utopická vízia amerických neokonzervatívcov, že Blízky východ možno demokratizovať trebárs aj inváziami a násilnými zmenami režimov. Napriek krachu tejto politiky v Iraku sa americkí „neokoni“ zdajú nezničiteľní. Jeden z architektov invázie do Iraku, John Bolton, sa stal pred pár dňami poradcom pre národnú bezpečnosť, čo je dôležitá funkcia v americkej vláde.

Invázia do Iraku nesmierne zvýšila vplyv Iránu. Keďže znamenala príchod šiitskej väčšiny k moci, šiitský Irán sa stal okamžite spojencom Iraku. To znamenalo znepokojenie Izraela, ktorý má s Iránom zlé vzťahy. Pre Ameriku je spojenectvo s Izraelom politickou konštantou, preto Amerika ide proti Iránu (ktorého vplyv sama zvýšila) a preto ide aj proti spojencom Iránu, ku ktorým patrí aj Asadov režim. Asadova rodina sú alaviti, čo je odnož šiitizmu.

No a napokon, faktorom je aj najväčšia konštanta americkej politiky po páde komunizmu, a tou je tlak proti Rusku. Rusko je spojencom Sýrie, spojenectvo sa datuje desaťročia do minulosti, ešte počas trvania Sovietskeho zväzu. A ísť proti Asadovi znamená ísť aj proti Rusku. Toto možno Trump robí nerád a zrejme to chcel zmeniť. Nie je mu to dovolené – tlak médií, Demokratov a štátneho aparátu naňho je obrovský.

Už druhý rok FBI vyšetruje takzvané ruské zasahovanie do amerických prezidentských volieb. Americké médiá neustále rozohrávajú tému, že Putin manipuloval americké voľby v prospech Trumpa, že Trump je vydieraný Rusmi a podobne. Toto Trumpa tlačí do protiruskej polohy, aby dokázal opak toho, z čoho ho obviňujú. Preto po chemickom útoku v Dúmá útočil na Rusko ešte viac ako na Asada.

Ako si vysvetľujete, že takmer nikto z kresťanských hodnostárov v Sýrii nehovorí o sýrskom konflikte tak, ako sa o ňom píše v našich médiách?

K menám, ktoré ste už uviedli, by som dodal ešte apoštolského nuncia v Sýrii, kardinála Maria Zenariho, ktorý sa tiež vyjadril k bombardovaniu Sýrie kriticky. Predstavitelia cirkví zrejme vedia, že Asadov režim zďaleka nie je ideálny. Určite sa dopustil počas vojny zločinov. Podporovanie islamistov však nie je riešením. Je to Asadov režim, ktorý zabezpečoval, že sunniti, šiiti i kresťania žili v Sýrii v mieri. Všetky vzbury proti režimom, ako je Asadov, prinášajú okamžite prenasledovanie kresťanov, ale i iných náboženských menšín, ich likvidáciu a vyhnanstvo. Tak to bolo v Iraku, tak je to v Sýrii.

Toto však nie je pre americkú politiku, americké médiá, ale ani naše liberálne médiá žiadna téma. Neustále sme spracovávaní tak, aby sme vnímali iba jeden typ obetí. Napríklad obete chemických útokov. Nevieme, ako to bolo teraz v Dúmá, ale pravdepodobne sa dopúšťajú útokov tohto typu v Sýrii aj asadovci, aj islamistickí rebeli. Obete týchto útokov sa dohromady počítajú na stovky. Lenže obetí použitia konvenčných zbraní sú státisíce.

Tiež sme svedkami, aké sú emotívne mediálne masáže výberové. Ak životy civilov pri obliehaní mesta ničia Asadove sily, podporované Rusmi, sú toho plné správy CNN. Tak to bolo pri obliehaní Aleppa. Ak mesto dobýjajú iracké sily, podporované Američanmi, o civilných obetiach sa nehovorí. Tak to bolo pri dobýjaní Mosulu od Islamského štátu. Musíme si byť vedomí toho, ako sa nás snažia rozcítiť na povel. Snažme sa udržať si solidaritu so všetkými nevinnými obeťami. Dnes je najdôležitejšie konečne nastoliť v Sýrii mier.

Ako by malo Slovensko reagovať alebo aké stanovisko by malo zaujať pri medzinárodných konfliktoch, ako je vojna v Sýrii alebo otrávenie agenta Škripaľa? Najmä ak sami nemáme dostatok možností, ako sa dopátrať pravdy. Stačí sa spoľahnúť na slabé argumenty spojencov? Alebo by sme mali v niektorých prípadoch postupovať samostatne?

Asi by sme si mali byť vedomí toho, že sa nemôžeme oprieť o nejakého jednoznačného supermorálneho rytiera bez bázne a hany, ktorý by si zaslúžil našu úplnú dôveru. Sme súčasťou veľkého spoločenstva Západu, sme v EÚ a NATO. Potrebujeme s inými krajinami týchto zoskupení vychádzať. Ale nikdy by sme nemali zabudnúť, že máme vlastný rozum, vlastný úsudok. Mocní vodcovia západného sveta nám už hovorili kadečo a nebola to pravda.

Tiež si treba uvedomiť, či už je to v kauze Skripaľovcov, alebo chemických zbraní, že sa nachádzame v situácii, keď sa nedostatok dôkazov nahrádza ideologickým balastom. Nerobím si ilúzie ani o Asadovi, ani o Rusku. Preto pripúšťam i tú možnosť, že Asad použil teraz chemické zbrane, a pripúšťam i to, že za kauzou Skripaľovcov stojí Rusko. Ale platí i zásada „v pochybnostiach nekonaj“.

Naša vláda i ministerstvo zahraničných vecí rozhodovali pred pár dňami, či sa Slovensko pripojí k vyhosťovaniu ruských diplomatov. Slovensko sa napokon rozhodlo iba pre predvolanie si ruského veľvyslanca. Liberálne médiá i prezident Kiska za to vládu kritizovali. Vraj bolo treba aj vyhosťovať. Vraj to znamená, že nás vláda ťahá k Rusku a že nie sme solidárni s Britániou. To je nezmysel.

Predvolanie veľvyslanca je tiež diplomatický prostriedok vyjadrenia protestu či znepokojenia. A bola to Británia, ktorá popri USA najviac tlačila na inváziu do Iraku, ktorej sa Slovensko na základe západnej argumentácie zúčastnilo, pričom v Iraku potom zahynuli aj slovenskí vojaci.

Okrem toho, netreba vždy používať najsilnejšie prostriedky. Rusko podniklo mnohé kroky hodné kritiky, ale eskalácia napätia s Ruskom je neúnosná a nebola historickou nevyhnutnosťou. Treba sa pozrieť konečne na nerozumnosť snáh o rozšírenie NATO o Ukrajinu. Medzi občanmi Ukrajiny nebol o vstup do NATO pred desiatimi rokmi žiadny záujem.

Napriek tomu Západ túto politickú hru rozohral. Dnes už niektorí ruskí predstavitelia, zatiaľ nie tí najvýznamnejší, hovoria, že Rusko bude zostreľovať americké rakety vypálené na ich sýrskeho spojenca. V tejto atmosfére by sa Slovensko nemalo predbiehať v súťaži o najradikálnejšie vyjadrenie.

...

Foto: archív autora