Závidia mi ich. Každý pohľad znamená, minimálne u ženskej časti môjho okolia, hlasné „ach“.

To máš svoje? Aké sú nádherné! Tá farba! Fakt nechodíš ku kaderníčke na trvalú?

Mať také vlasy, to je môj sen. Dokonca aj naša dcéra, ktorá vôbec nezdedila ani jednu brčku, dlhý čas mrnčala o takú hrivu – zdalo sa jej nespravodlivé, že jej dvaja bratia majú také háro a načo?

Áno, mám vlastné kučeravé vlasy. Po otcovi. Ešte stále mi nejako nedochádza, čo vlastne mám, keď sa nemusím ráno priveľmi trápiť čo s hlavou a vyjdem bez rozpakov von aj strapatá. Vždy to vyzerá dobre.

Hej, sú také, ako mal Dávid. Už nie celkom prirodzene v mojom veku, ale sú ryšavé. Nejako tak vyzerali, kým som chodila do prvej triedy.

A predsa, keď počujem vzdychanie a obdiv nad mojimi vlasmi, neprivádza ma to do pýchy ani prílišného sebavedomia.

Pretože moje vlasy sú len Božou prikrývkou, Božím požehnaním niečoho ľudsky ťažkého, rovnako, ako u Dávida jeho nádherné ryšavé vlasy prekryli prvý dojem z toho, že je... malý.

Malý Žid! Malý rovnalo sa malý chlap, ktorý nemôže ísť do boja. Brnenie by ho privalilo. Meč pripučil. Spoločensky nanič. Aj keď mal príjemnú, peknú tvár a srdce citlivé na Boha.

Dostala som to isté znamenie pokory a zároveň Božieho vyznamenania.

Moje vlasy prekrývajú to, čo je na mne ťažké. Čo ťažko prijímam. Čo sa ťažko nesie. Čo nie je jednoduché. A Boh vo svojej láskavosti nechcel, aby to bolo také okaté, očividné, aby to iných privádzalo do rozpakov.

Som mu za to vďačná. Aj za to, že moja choroba kože je len na hlave, kde ju všade zakryjú divoké vlny vlasov.

A viem: Boh to vždy takto robí. Dopustí, a zároveň aj požehná. To vtedy, keď dáva dary, ktoré chce použiť nie pre mňa, ale pre druhých. Aby som neupadla do pýchy. Aby som si nepripadala ako macher.

Keď ráno vstávam a pozerám do zrkadla (ak stihnem), vidím to isté: moje vlasy sú dar a zároveň brnknutie Božím prstom po nose. Mária, nebuď namyslená. Zakryl som tvoju biedu práve takto, ale ty vieš prečo.

A ja to beriem. Celé.

 

 

...

Snímka: pixabay.com