Ten pocit sa vracia čím ďalej, tým častejšie. A viem, od koho prichádza a kam to smeruje. Naučila som sa vždy v tejto situácii povedať „fiat“, ale to moje srdce...

Cítim sa ako vyhodená do vzduchu. Nič nie je isté.

Vzbura pubertiakov, ktorých je plný dom. Cítim sa ako neschopná matka, vychovať altruistické, láskavé, obetavé deti. Som ponížená až po korienky vlasov.

Pár riadkov mailu od človeka, ktorý je mi viac ako šéf, a ja mám zrazu v sebe plno otáznikov. Ako to dáme? Čo bude potom, až...?

Ťažká hodina vždy v utorok medzi 13.30 a 14.10, keď ma dostávajú na lopatky, hoci vydávam zo seba všetko, hádam aj dušu.

A do toho stačí, aby mi moje štyri tancujúce platničky pripomenuli, že ony sa operovať nedajú a že miesto svojej zdedenej Jahody značky Citroën môžem „šoférovať“ iné „vozidlo“. Stačí polhodinu liezť dolu schodmi po zadku, lebo jedna noha si to odniesla. Tŕpne. Dokedy – nepovedala.

Popritom stačí pohľad na výpis účtu. Plus na nezaplatené účty.

A som vo vzduchu.

Ale v tomto bode môj Boh nekončí s výzvami: miesto toho, aby ma utešil, že všetko bude O. K. a prvý mi príde oznámiť spôsob a termín riešenia vecí, mlčí a čaká na môj krok viery.

Kým lapám po dychu a Duchu... z posledných gramov viery hovorím znovu „fiat“, „staň sa“... Verím, aj keď neviem, z čoho tú vieru škrabem!

Rozum odchádza, úplne ma odpísal. Srdce stŕpnuté, len duša ševelí: Fiat. Fiat!

Čakám na teba, môj Boh... na tvoju slávu! Na to, aby si sa ty zjavil v tomto mojom stave.

V našej výchove. V našom čase. V našich financiách. V našich plánoch. V našej službe. V našom zdraví. Vo všetkom, čo ma a nás presahuje.

Toto je tvoj čas, nie môj. Vzdávam sa do toho vzduchu, v ktorom som a ktorý môj rozum nenávidí.

Dovoľ mi mať stále na mysli, že toto nie je vzduchoprázdno. Že toto nie je NIČ. To je iba ľudský pohľad, ktorý nedovidí za tvoj roh. Ten pohľad, ktorý robí otázniky, obavy, strach a pocit, že nič nie je v mojich rukách.

Pripomínaj mi, prosím, že toto, čo cítim, je nežné páperie tvojich rúk, tvojej lásky, nie vzduchoprázdno. Tá mäkkosť, ktorá ma objíma, je tvoja náruč, tvoje ruky. Že to nie je NIČ.

Nie som NIKDE, som NIEKDE.

Som u teba.

Znovu mi pripomínaj, že ma nesieš a chceš, aby som si práve TERAZ vydýchla a spočinula. V tebe.

Že ty sa staráš.

Nepotrebujem vedieť nič viac, nepotrebujem uveriť ničomu viac ako tomu, že som pri tebe v bezpečí.

 

 

...

Snímka: unsplash.com