Bála som sa, ako to prežije. A či. Má svoj vek.

Ale hruška zakvitla takým morom kvetov, aké si vôbec nepamätám, odkedy do našej záhrady chodím.

Nasypaná. Nahusto. Obrovské lupene skvostných zamatových kvetov, priam výstavných.

Chodila som sa na ňu dívať a mala som pocit, že som na svadbe. Nevesta sa pripravila. Všetko to čakanie, bolesť, otázniky boli preč v okamihu, keď sa začali otvárať puky.

Do biela, do nádhery. Do žiarenia, do oslepenia.

Toto „áno“ sa nedalo prehliadnuť. „Áno“ pre všetko, čo príde po okamihu svadby.

Tu som. Pripravená. V tvojich rukách, dávam všetko, čo mám a čím som.

Radovala som sa. Ďakovala som Bohu, že jej vrátil život a krásu. A vnímala som, že rovnako sa teší aj stará hruška.

Ale o pár dní ma dostala na kolená. Doslova.

Najprv som sa zľakla, že moji lapaji porozsýpali vo svojej chalanskej kreativite po zemi polystyrén alebo papierové vreckovky. Všeličo už bolo a viem, že od nich ešte aj bude.

Pokopané hriadky pod hruškou boli úplne pokryté bielobou.

Ale inou.

Moja hruška si vyzliekala svadobné šaty a obliekala zásteru. Do služby. Tak ako povedala vo svojom slávnostnom, rozkvitnutom „áno“.

A darovala svoju nádheru tam, kde by nikdy nemohlo prísť k takej kráse.

Lupene pomaly, dôstojne, ticho skĺzavali na zem, slobodné a presvedčené, že toto je najlepšie.

Dnes ráno už bola hruška úplne prepásaná a pripravená prinášať život. Miesto kvetov jej ostali len zvyšky žltozelených piestikov a malé hrčky ešte skrytého požehnania.

Menej krásna? Nie.

Menej pravdivá? Ešte viac ako kedykoľvek predtým.

Menej milujúca?

Ach.

Kráčala som ráno do škôlky s malým všetečníkom, ktorého pusa sa nevie nikdy zastaviť, a cítila som, že musím, mám, potrebujem stále hovoriť „áno“ pre život. Stále sa vydávať.

Každé moje prijatie situácie naplno s láskou („A maminka, tie tepláky som si dal do tašky... ale majú dierku na kolene, nevadí?“) je rovnaké, akoby ma Boh zasypal bieloskvúcimi lupeňovými šatami. Nevesta v rozhodnutí milovať. Tisíckrát povedané svadobné „áno“ za deň.

Som tu, Bože, som tu!

Hovorím „áno“, aj keď ma dusí astma a chce sa mi viac spať ako žiť. „Áno“, aj keď v tomto stave nie je pre mňa jednoduché usmiať sa a skloniť sa k nemu.

Môj úsmev v tejto situácii... nie sú to lupene, ktoré padajú na hlavu môjho synčeka, do jeho srdca, aby ho urobili krásnym?

A ešte, ešte! Do všednosti dní treba veľa bielych lupeňov môjho vydávania sa, môjho darovania sa, aby sme prekryli špinu a všednosť, bolesť a samotu.

Zasypať všetko nehou. Láskou. Prijatím. Odpustením. Trpezlivosťou.

„Už máš papučky?“ Pokoj opadanej hrušky v mojich slovách. Už viem, rozumiem.

V očiach môjho syna sa odrážajú biele lupene.

Zo škôlky už som kráčala ako nevesta po poprávkach, v zástere. Ale stále som sa cítila vznešená, krásna, pripravená pre život.