MARKO TROCHAN

Pôsobí ako rímskokatolícky kňaz v špeciálnej pastorácii – ako vojenský duchovný.

 

EVANJELIUM

Jn 10, 11 – 18

Ježiš povedal: „Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce. Nájomník a ten, čo nie je pastierom a ovce nie sú jeho, opúšťa ovce a uteká, keď vidí prichádzať vlka, a vlk ich trhá a rozháňa. Veď je nádenník a nezáleží mu na ovciach. Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Aj svoj život položím za ovce. Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas; a bude jedno stádo a jeden pastier. Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký príkaz som dostal od môjho Otca.“

 

Kto je ten dobrý pastier?

Pastierik, ovečky, spiežovce, Dunčo, lúky, výbežok lesa, žblnkot potôčika. Nad tým krúžiaci orol. Krása a pokoj. Príbeh o Dobrom pastierovi však nie je pokusom o bukolickú lyriku v evanjeliu. A Ježiš, rozprávajúc tento príbeh, očividne nemienil byť básnikom bok po boku s „bukolikom“ Teokritom, Vergiliom či Boccacciom. A tiež nie som si istý, či Ježiš chce byť namaľovaný pastelovo sladkými farbami s ovečkou okolo krku...

S Dobrým pastierom sa ja ako kňaz, súc si vedomý a verný svojej povinnosti, stretávam profesionálne, pravidelne každý rok na 4. veľkonočnú nedeľu – Nedeľu Dobrého pastiera. Je to milé stretnutie. Viem dopredu, o čom bude evanjelium, túžim po pastierskom liste od otcov biskupov, aby som nemusel pripravovať homíliu, vždy je v spoločných modlitbách prosba za kňazské a rehoľné povolania a na konci zbierka na seminár.

A potom? Pri všetkej zbožnosti, s pocitom dobre vykonanej práce mám od Dobrého pastiera na jeden celý rok pokoj. A moji verní veriaci? Tiež. Súc si vedomí svojej náboženskej povinnosti profesionálne absolvujú presne to iste, len v opačnom poradí. Vedia, že majú pokoj na jeden celý rok (a niektorí, ako bonus, aj pocit vlastnej nábožnosti), ak prispeli do zbierky na seminár a ne/počúvajúc síce presne, o čom je reč, odpovedali v správnom rytme: „Prosíme ťa, vyslyš nás.“

To všetko po sebazápore, s ktorým prečkali moju homíliu alebo pastiersky list o Dobrom pastierovi, alebo nedobrých duchovných pastieroch, alebo nevydarených ovečkách. Tesne po tom, čo sme zaspievali „Pán je môj pastier, nič mi nechýba“ ideme domov, zisťujúc, že nám vlastne – až tak veľmi – nič nechýba. A už vôbec nie Dobrý pastier, ani jeho pastva. A tak sme (v mnohom) nádenníci a vedú nás (často) nádenníci.

Rozdiel medzi pastierom a nádenníkom nie je viditeľný. Rozdiel je vo vzťahu. A vzťah je v srdci. Aj láska. Pastier sa s láskou stará o ovce. Nádenník ma len lásku k zisku. Prepáčte, odklonil som sa od témy. Mal som písať o Dobrom pastierovi, jeho ovečkách a sebe. Píšem o nádenníkovi a ovciach stratených, ktoré nepoznajú, ako chutia Pánove ústa, a tak nemôžu poznať jeho hlas, lebo sa ústami nedotýkajú jeho tela v chlebe, na ktorý sa obetovaný Baránok premieňa, v ktorom on sám osobne – Dobrý pastier sýti svoje ovce pastvou najlepšou – láskou. Lebo láska to je sýtiť druhého sebou samým.

Poznámka č. 1: Biblické slovo, ktoré my prekladáme „ten, ktorý pasie“, možno preložiť aj ako „ten, ktorý kŕmi, sýti“. Poznámka č. 2: „Nájomník“ – špeciálny druh stratenej ovce.