TOP

Človek je tvor zábudlivý a nevďačný

Hovorím, prosím pekne, o sebe. Akosi veľmi rýchlo sa mi vytrácajú z pamäti krásne spomienky a zážitky s Bohom. A to mi dal ozaj zažiť veľké veci.

Pred dvadsiatimi piatimi rokmi som mu uverila natoľko, že som mu zverila celý život do rúk, bez kladenia podmienok, s dôverou študentky, ktorá vedela, že raz bude aj dospelá, pracujúca, sklamaná nanovo… Symbolicky som podpísala prázdny papier a dovolila Pánovi pánov, Kráľovi kráľov písať naň môj – náš spoločný osobný príbeh vzťahu a dobrodružstva.

Boli to skutočne nádherné roky objavovania múdrosti z jeho Slova, v kruhu spoločenstva rovnako zmýšľajúcich a veriacich priateľov, keď ku mne jasne hovoril, ukazoval mi cestu k zamestnaniu, k partnerovi, posilňoval moje zdravie, dával mi úspech, viedol ma v tvorivosti, v službe, pri ktorej ma sýtilo nadšenie a viditeľné ovocie v životoch iných. Roky však pribúdajú a ja som sa zrazu ocitla v akejsi kríze stredného veku.

V srdci zrazu badám guče zatrpknutosti, v ústach mám prúdy tvrdosti, v mysli sebaľútosť, v nohách balvany vážiace tony, k manželovi som odmeraná, k deťom vyčítavá, kričím, hádam sa, zúrim, strácam pokoj, túžim po kontrole nad všetkým a nad každým… Čítam však – v rámci mojej práce – hodnotné knihy, vyučovania, ktoré ma vyrušujú a rozrušujú, lebo sú pravdivé, tnú do mňa a Boh sa ma cez ne pokúša vrátiť späť, odkiaľ som sa vzdialila.

 

Prečo, pýtam sa, kde som spravila chybu? Podobám sa na tie starozákonné rozpukané cisterny, z ktorých voda vytečie. A Pán odpovedá: my potrebujeme každý deň čerstvú vodu, t. j. čerstvé Božie slovo, nový nádych. No, nebudem viac poetická, treba zostať jasne v praxi, mám byť praktická!

 

Teda preformulujem to: nie nádych, ale modlitbu potrebujem – pravidelnú, živú, nie iba „kecať“ smerom k Bohu počas šoférovania či umývania dlážky, ale aj sedieť a počúvať a potom to počuté plniť. Musíme žiť z nových zážitkov, z nových stretnutí s Bohom, nie zo spomienok. Spomienky sú skvelé na písanie memoárov, ale pre dnešný deň plný výziev (pracovných i rodinných) i kvôli mne samej potrebujem nové rande s Kristom – jedinečné, pripravené len pre tu a teraz. Ja a On sám.

 

Pochopme – nie ja + mobil, PC, kniha, mop, panvica, múka, hrozno… Len ty a Boh. My ženy sa dôverne poznáme – nestačí nám vyznanie lásky vtedy dávno raz… On vie, že milujem ťa potrebujeme počuť každý deň  nanovo. Úžasné, povedal mi to… a ešte čosi – nevytkol mi, že som zábudlivá a nevďačná, to ja si sebe hovorím, On nie. On len, že ma miluje. Až taký veľký je v láske.

Alena Ješková

manželka, mama dvoch adoptovaných chlapcov, učiteľka NJ a SJ pre cudzincov, jazyková korektorka

Komentáre