TOP

Čo by sa stalo, ak by sme sa skutočne obrátili?

… alebo – musí byť text nižšie skutočne iba fikcia?

Čau, Mixo,

viem, je nezvyčajné, že Ti píšem takto mail, ale nejako som z toho sám v sebe mimo a asi by som nemal dosť slov a odvahy všetko povedať, ako dlho to v sebe riešim .

Fakt som premýšľal, že pôjdem s Tebou na pivo a dáme o tom reč, ale mal som obavy, že ma označíš za emočne labilného. Naživo by som asi také označenie nezvládol. Toto je bezpečná zóna, z ktorej Ti môžem ako starému spoľahlivému kamošovi povedať, čo je vo veci. (Ak sa budeš rehotať, tak aspoň to nebudem počuť.)

Ty by si už búchal o stôl, nech sa vyklopím. Poďme na to: mám blízko zvláštneho človeka. Už Ťa vidím, ako dvíhaš obrvy, čo to je za týpek, keď rozhádzal mňa. Musím Ťa ubezpečiť, že to nie je prípad z našej partie, práve naopak. Ale fakt je, že čím dlhšie ho pozorujem vedľa seba a denne zažívam – sedíme oproti sebe v jednom kancli – tým viac sa vo mne množia otázniky o mne samom a mojom spôsobe života.

Totiž – on je svätec. Vážne. A to hovorím napriek všetkým mojim Tebe známym výhradám voči rozprávkam Cirkvi.

 

Nepochopiteľný pokoj

Prvé, čo si uvedomujem už x rokov na jednom pľaci, je neskutočný pokoj, ktorý z neho ide. Ale! To nie je nevšímavý pokoj tých s prekríženými nohami…, ba ani studený pokoj tých, čo sa o druhých nestarajú a žijú si len svoje… nie je to dokonca ani ten alkoholový či závislácky pokoj ľudí mimo reality. Toto je prudko nákazlivé, zvláštne láskavé a hej, budeš sa smiať, hrejivé. Každé ráno sa teším na jeho príchod. Ten jeho pokoj je istota pevná ako naša stará dobrá Harleyka, s ktorou brázdime cesty. Normálne máš chuť sa stále ním napĺňať. Logicky totiž z toho pokoja plynie, že všetko bude dobré! Čokoľvek tento môj kolega urobí, povie, premyslí…, alebo dokonca aj keď obeduje či rieši kiks v práci… nič ho nedokáže rozhádzať a vziať mu ten jeho pokoj. Skúšal som to! Tajne som mu vyrábal maléry, ale namiesto toho, aby ho to vytočilo, jedného dňa sa len pekne na mňa usmial a položil mi ruku na plece: „ Ešte nie si z vyrábania problémov unavený, Tom?“

 

Milosrdenstvo

Heglo vo mne a čakal som, že mi to pekne spočíta. Mal by na to plné právo, bol vďaka mojim pokusom zdiskreditovať ho na pokraji výpovede od šéfa. Ale keďže sa vždy z toho perfektne dostal a ešte aj získal pre firmu dobré meno, čo už? Namiesto toho som si na druhý deň našiel na stole nový katalóg súčiastok na moju Harleyku. Vedel, čo neúspešne zháňam. Tá súčiastka bola zakrúžkovaná jeho značkovačom a napísané: „Koľko kusov?“ Aby som bol presný, nebolo to prvý raz, čo takto zareagoval a nielen voči mne. Vždy síce presne pomenoval situáciu, ba aj zodpovednosť a dôsledky, ktoré by z toho pravdivo mali plynúť…, ale namiesto hnevu a odpílenia človeka prišlo pozvanie na pivo a parádny rozhovor. Čo nepochopím: pomohol vtedy, keď to človek nečakal, keď neprosil, ale potreboval to. Keď som šiel z toho pivka, normálne ma škrelo, že som sa k nemu správal ako hnus… Nevyčistil mi žalúdok: pýtal sa, ako sa mám, čím si žijem, a tak… dlho som sa necítil taký dôležitý a ehm, moja hovorí, že prijatý, ako pri ňom. Stále mal o mňa záujem, bol vtipný a pohotový, celkom fajn sa vyznal v motorkách a aj v iných veciach, teda mal prehľad! A: vedel si zo seba vystreliť a nesypal z rukáva sväté poučky o hriechu a pekle. Skrátka som mal pocit, že mi absolútne rozumie a poznáme sa sto rokov.

 

Jasné postoje

Teda, priznávam, nikdy som ho nešetril, keď sme sa v práci bavili o živote, politike či aj o sexe. Vedel som, že verí v Boha, a že ho berie vážne. Ale ešte aj keď sa postil (a to nielen od mäsa, on sa vzdal aj kávičky, čo bol jeho rituál ráno ju mať), bol cool a tuším ešte zaujímavejší a príjemnejší. Hodil som návnadu, ako sa na chlapa patrí: „Kúpil som si gumu, večer bude u nás doma veselo!“ A on mi na to: „ A kúpil si si aj gumovú pannu?“ Stvrdol som. Že či si myslím o svojej, že je len vec. Ešte aj pri odchode z roboty sme točili o tom, prečo on tú „latexovú gumu“ nepotrebuje a prečo ja ju uznávam. Nedal som sa, ale mám teda riadneho chrobáka v hlave. Rovnako, ako keď sme sa bavili o „troške“ papierov domov, či o „požičaní“ si niektorých vecí z firmy navždy. Alebo keď sme sa bavili o politike, o počte detí ani nehovoriac. V tom som bol pri ňom mimo a padala mi sánka, ako sa na deti pozeral. Hovoril: „To je požehnanie a investícia. Po smrti nič tebe a po tebe neostane a nebudú si ťa pár rokov „po“ pamätať. Tvoju slávu a meno ponesú Tvoje deti, ktoré dobre vychováš. Preto je to dar.“ Jednoducho, čokoľvek zahlásil, vrátane motanice LGBTI, malo to hlavu a pätu, logiku, jasný uzáver a víziu dobra. A to mi neobúchaval Bibliu o hlavu, keď argumentoval! Čo ma bralo a fascinovalo až doteraz, je odvaha a jeho pokoj, s akým sa nebál postaviť proti čomukoľvek a komukoľvek. Nefrflal iba za rohom, ako my ostatní. A keď povedal priamo, neublížil a neponížil, vždy zachoval úctu a rešpekt. To isté sa vracalo aj jemu. Inak, počuť ho, ako telefonuje so svojou ženou… dostávalo ma to do zvláštnej mäkkosti a romantiky, akú som nezažil od čias, kedy mi čítavala babi rozprávky o Mahuliene zlatej panne… No čo Ti poviem…

 

Kúzlo?

Vieš, že som človek pragmatický a na nejaké zázračnosti typu Panenky Márie, uzdravení z ťažkých diagnóz a náhlych zvratov zlých situácií neverím. No sú veci, ktoré si nijako neviem vysvetliť. A s týmto kolegom sa mi a nám stávali. Teda presnejšie, po jeho komunikácii s Pánbožkom bradatým. Pýtal som sa ho, čo to má za mágiu a on povedal, že to je iba pevná viera v Toho, ktorý môže všetko a je podľa neho neskutočne dobrý. Že ak ju mám, tú pevnú vieru… prenesiem Mount Everest na Filipíny. Z tohto som ešte celkom mimo, ale priznávam, že som to už potichu, sám, skúšal. A som zmätený ešte viac.

No isté je, že keď sa pozerám na seba do čias, kedy som tohto kolegu nemal, bol som dobré prasa. Veľa som si „požičiaval“ z práce navždy bez mihnutia oka. Vrieskal som a neodpúšťal, skôr skúšal pravidelné podpásovky „za odmenu“. A som akýsi pokojnejší aj ja. Dívam sa na ľudí okolo láskavejšie a nemám problém pomôcť komukoľvek, čo teda vieš, že nebývalo. A to tiché kecanie s „bradatým na nebi“ trvá. Minimálne keď som v garáži. Jednoducho, nejako sa pri ňom mením na lepšieho človeka.

A okrem iného, na posledný víkend júla si nič neplánuj. Po 15 rokoch hromádka stačila. Žením sa. Žena, s ktorou som, si zaslúži istotu a moju vernosť. Bez gumy. Nepýtaj sa, ako som k tomu prišiel.

Frko



Komentáre