TOP

Čo by urobil na mojom mieste Ježiš?

Možno sme nad touto otázkou ešte ani nerozmýšľali. A možno sme ju zachytili len nedávno z úst pápeža Františka. Pritom by mala byť meradlom nášho rozhodovania v každej situácii, zvlášť vtedy, keď nevieme, čo by bolo správne urobiť.
Náročné neznamená neriešiteľné

Situácií, keď sme na vážkach a potrebujeme sa rozhodnúť v duchu viery, nie je málo – sú tu každodenne a často si vyžadujú okamžitú reakciu z našej strany. Pozerať sa na chvíľu pred nami, na argumenty rozhodnutia pre alebo proti znamená viac si uvedomovať, vnímať, nasávať, poznávať to, aký Ježiš bol a je: pretože nielen podľa Druhého vatikánskeho koncilu a jeho konštitúcie o laikoch má byť každý z nás obrazom Krista.

Byť obrazom však znamená vedieť, čo by urobil Ježiš, keby… 


Keď mám vydávať obraz o svojej viere

„A Ježiš chodil po celej Galilei, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu medzi ľudom.“ (Mt 4, 23)

Nežijem v Galilei, možno som nikdy nebol v synagóge. Ale to, že verím svojmu Bohu, má byť zjavné z môjho správania a reči. Moja „Galilea“ je moje pracovisko, moja škola či moja rodina. Hlásať evanjelium znamená v prvom rade žiť ho: láskavosťou a prijatím, ktoré vyvoláva otázky (vyslovené či nevyslovené) – a dáva priestor povedať iba jednoducho: „Toto ma učí môj Ježiš.“

Ľudia chodili za Ježišom preto, lebo kade išiel, dobre robil – čo bol priestor pre to, aby následne mohol viac hovoriť o Bohu. Malo to logické odôvodnenie: ak urobím dobro, otváram srdce a dôveru človeka, ktorý je ochotný prijať ma, počúvať a uvažovať o tom, čo hovorím. A pozor – sledovať ma, či to nebola z mojej strany len „jednorazovka“. U Ježiša nebola a uverili, že ozaj žije z Boha a z toho, čo Boh dáva. U mňa?


Keď ma pokúša sláva, bohatstvo a moc

„Ježiš mu povedal: „Ale je napísané: Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.““ (Mt 4, 7)

Niektoré veci sú pre nás ľudí prílišným lákadlom: a mať popularitu (hoci len v škole), plnú peňaženku či ešte lepšie účet a mať v rukách možnosť rozhodovať by chcelo mnoho z nás. Lenže je pravda, že ak neustojíme čo len jedno z toho (v bežnom ponímaní to môže byť ozaj požehnanie a povolanie od Pána) a nebudeme sa pozerať na svoju slávu, peniaze a moc očami pokory a zodpovednosti pred Bohom, stanú sa pre nás pokušením.

Je veľmi jednoduché uveriť, aký som mačo, keď mám toto… a veľmi rýchlo zabudnem na Boha, lebo sa ním (vďaka „euráčikom“, známosti a pozícii) stanem sám. Dokázať sa postaviť v tejto situácii (alebo jej možnosti, napríklad pred povýšením) pred Boha a pýtať sa ho: „Je toto pre mňa? Chceš ma tam? Som v pokore a vďačnosti? Nestrácam citlivosť a lásku pre to, čo som dostal?“, to je jediná možnosť, ako neprísť do pokušenia byť nevďačný alebo si pýtať ešte viac s drzosťou sebavedomého sluhu.

Keď sa príliš starám len o veci sveta

„Ale Ježiš mu povedal: „Poď za mnou a nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych.““ (Mt 8, 22)

Možno to znie zvláštne, ale Ježiš teraz nemá na mysli, aby sme nepochovávali. Má na mysli fakt, že nemôžem byť striktne upriamený len na veci tohto sveta bez toho, aby sa moje oči nedívali v prvom rade na Boha a nevideli za všetkými časnými vecami, aj za bolesťou, ba aj smrťou blízkeho večnosť.

Ak sú moje oči, moje srdce a moja myseľ zamestnané v prvom rade len tým, čo vyžaduje telo a svet, veľmi rýchlo sa stanem plytkým a zameraným len na seba, maximálne na svoj nevyhnutný okruh ľudí. Ale Ježiš chce, aby nás starosti tohto sveta, čo aj o obživu a všetko s tým spojené, neobrali o schopnosť žiť s Bohom, vidieť svoj domov niekde inde. Otázka znie: Je Boh mojou prioritou?


Keď vidím bedárov svojej doby

„Keď potom Ježiš sedel v dome za stolom, prišli mnohí mýtnici a hriešnici a stolovali s ním a s jeho učeníkmi.“ (Mt 9, 10)

Možno je ich život fakt hrozný: bezdomovci, alkoholici, násilníci, podvodníci, falošní verejní činitelia či nezvládnuteľné povahy. Prirodzenosť ma núti viac ich obchádzať ako strácať s nimi čas či slovo. Takto predsa nemá žiť človek stvorený na Boží obraz!

Hoci je to tak, stretnutie s akoukoľvek biedou, fyzickou či morálnou, pre mňa znamená, že mám byť Božím obväzom na rany tak ako Ježiš. Niekedy stačí pozdrav ufúľanému zametačovi ulíc, ktorý má v sebe očividne už ráno pár pohárikov… a inokedy je to poskytnutie času na rozhovor žene, ktorá žije na scestí, ale zrazu sa chce otvoriť. Ako nakladám s príležitosťami byť chodiacim milosrdenstvom ako Ježiš?


Keď sa mi smejú a ohovárajú ma pre moju vieru

„A pohoršovali sa na ňom…“ (Mt 13, 57)

Nevyhnem sa tomu. Nech budem žiť akokoľvek láskavo, radostne, budem sa darovať a mať správne postoje v Božích očiach, pre mnohých budem vďaka iným postojom a správaniu iba blázon. (A niekedy sú tie vyjadrenia aj tvrdšie.) Rovnako to zažíval Ježiš. No mal istotu v tom, že sa zodpovedá v prvom rade Bohu – pretože čí názor by mal byť pre nás smerodajnejší, pravdivejší, úprimnejší a dôležitejší?

Ak sa v prvom rade volám Božím synom či dcérou, nemôže ma položiť hodnotenie ľudí – a to ani veriacich. Tak ako Ježiš, potrebujem sa postaviť pred tvár svojho Boha a pýtať sa: „Ako ma vidíš ty? Robím to, čo je tvoja vôľa?“


Keď mám všetkého dosť alebo mám pred sebou ťažký čas

Pretlak situácie zažil aj Ježiš – aj vedomie, že je pred ním náročná úloha. Preto sa pravidelne sám alebo s učeníkmi sťahoval do samoty. Nie preto, aby bol len samoúčelne v tichu a v malom kruhu ľudí, ktorí mu najviac rozumeli. Predovšetkým preto, aby sa modlil a hovoril s Bohom o tom, čo ho čaká, aby vkladal do jeho rúk svoje obavy, aby znovu nabral istotu, že Boh je s ním.

Je náročné zvládnuť bez takejto komunikácie zadanie, ktoré má pre nás Boh, pretože určite nechce, aby sme ako jeho deti boli trochári, všední, nevýrazní… Očakáva, že každý z nás vydá zo seba všetko, že bude hrdinom lásky tam, kde je, a že zanechá veľkú stopu. Ako to dám, ak nebudem s ním hovoriť a čerpať silu?

Odpoveď, čo so mnou urobí čas osamote, dáva aj tento verš o Ježišovi, ktorý sa vracal z času modlitby osamote: „… Ježiš sa v sile ducha vrátil do Galilei.“ (Lk 4, 14) Nepotrebujem byť tiež osviežený Duchom?

Keď mám strach, že to nedám

„… nebojte sa!“ (Mt 14, 27)

Toto slovné spojenie je asi najčastejším a najkrajším sprítomnením a povzbudením, ktoré som od Ježiša dostal. (A ako často ho pripomínal Ján Pavol II.!) Fakt je, že strach má veľké oči a že mnohé veci vyzerajú na prvý, niekedy aj druhý a tretí pohľad strašne. Ako často mám pocit, že táto situácia, tento projekt, tento vzťah, táto diagnóza ma presahuje! Ale ak Ježiš stále hovorí: „Nebojte sa!“, znovu mi hovorí, že on je nad všetkým a požehná moju vernosť aj v tejto situácii, ak nevezmem nohy na plecia.

Na druhej strane, je to slovo, ktoré asi najviac potrebujeme rozdávať v tomto čase: možno by nebolo toľko depresií, neuróz, nezodpovednosti, neschopnosti zvládať život, ak by som tým druhým stále dával Ježišovu nádej prostredníctvom blízkosti, povzbudenia, modlitby a žehnania. Robím to?


Keď vidím bolesť

„Ľúto mi je zástupu…“ (Mt 15, 32)

Prejavenie citov a blízkosti ľuďom v akejkoľvek situácii bolo pre Ježiša typickou črtou. Nerozpakoval sa ani pri chorých, ani pri poblúdených, ani pri hladných, ani pri hľadajúcich. Vnímal všetkých okolo seba v prvom rade srdcom, cez to, čo ich bolelo, tešilo, ťažilo či z čoho mali strach. Rovnako neskrýval svoju únavu, hnev, radosť. Žil svoje pocity, no neubližoval nimi – stali sa mostom od neho k iným a prostriedkom, ako im porozumieť.

Stať sa blízkym ľuďom svojou láskavosťou je úloha aj pre mňa: a Ježiš, ktorý prejavoval súcit, nehu a porozumenie aj neznámym ľuďom, volá aj mňa, aby som nebol ignorantom, ale predĺženým láskavým pohladením Boha. A aby som nezabudol, že kresťan nie je človek, ktorý má kamennú masku a nič s ním nepohne.


Keď už nevládzem odpúšťať

„Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem…“ (Mt 18, 22)

Ježiš bol studňou milosrdenstva a novej šance, čo jasne vyplýva aj z odpovede na otázku, koľkokrát treba odpustiť. Sedem ráz bolo vrcholom v ponímaní Židov – to už sa museli fakt premáhať. Ak Ježiš povedal sedemdesiatsedem, vo vnímaní ľudí svojej doby povedal „donekonečna“. Vždy, znovu, s láskou.

Táto úloha sa zdá nad moje sily vždy, keď sa týka nenapraviteľného hriešnika: manžela, ktorý si stále neupratuje veci, môjho dospievajúceho syna, ktorý nerešpektuje dohody, kolegu, ktorý stále mešká s termínmi. Mám chuť definitívne týchto ľudí odpísať a „zjednodušiť“ si život tým, že ich vytlačím zo svojho zorného poľa neodpustením. Nestačilo vari? Ale Ježiš ma znovu učí dať šancu. Možno si vtedy stačí pripomenúť, koľkokrát dnes Boh odpustil mne… či som tu vôbec mohol byť pri svojich omyloch a pádoch…


Keď si iní otierajú o mňa jazyk

„Ale Ježiš poznal ich zlomyseľnosť a povedal: „Čo ma pokúšate, vy pokrytci!““ (Mt 22, 18)

Predstava, že Ježiš bol taký dobráčisko, že si nechával po celý svoj život všetko na seba „nakydať“, je značne naivná: aj Ježiš poznal svoju hodnotu v Božích očiach a nebál sa obhájiť ani pred zákonníkmi, ani pred Pilátom. Robil to pokojne, láskavo, no pravdivo, nebál sa argumentovať. Ale tiež presne vedel, odkiaľ pokiaľ hovoriť a kedy už mlčať – ako to nakoniec urobil pri cudzoložnici, ktorú chceli ukameňovať, a aj pred Pilátom.

Nie som žiadny hulvát, ak pokojne otvorím ústa a obhájim sa, bez urážania, nadávok, hnevu a výbuchu emócií. Aj ja potrebujem stanoviť presnú hranicu tým, ktorí nevedia, čo by ešte „kydli“ na kresťana, a vyžívajú sa v tom. Moje rázne a pravdivé slovo obhajoby im jasne povie, že nemôžu na mňa vylievať stále viac a viac špiny.

Keď vidím, že niekto chybí

„Ježiš naňho pozrel s láskou.“ (Mk 10, 21)

Toto bol najzákladnejší Ježišov postoj voči každému človeku, o to viac voči tomu, ktorý v živote tápal. Bolo jedno, či krátko, alebo dlho, či sa to týka len jeho, alebo aj jeho okolia. Vedel, že často sú títo ľudia vnútri nešťastní a už viac nechcú takto žiť, no nemajú síl.

Odsúdenie, ktorého sa im dostávalo aj v tom čase nemálo, im nepomáhalo k zmene, skôr naopak. Ježiš zvolil presne ten spôsob, aký mám použiť aj ja: vždy pozerať na každého s láskou, jeho očami. Prvá odpoveď na stretnutie s akýmkoľvek človekom musí vyvolať vo mne rozhodnutie: budem sa na neho dívať s láskou ako Ježiš.


Keď niekto hľadá odpovede

„Ježiš sa opýtal: „Čo hľadáte?““ (Jn 1, 38)

Môj učiteľ bol veľmi citlivý na hľadanie ľudí, ktorí potrebovali smerovník do života. Nečakal, kým sa začnú pýtať; akonáhle videl vhodnú situáciu, ponúkol im – často v nerozhodnosti – pomoc. Možno sa mi to nezdá, ale mnohí ľudia okolo mňa, ktorí vedia, že verím v Boha, často potrebujú počuť na svojej ceste životom, pri rozhodovaní sa a smerovaní slovo, ktoré im pomôže viac uvažovať o Bohu.

Byť citlivý na potreby ľudí okolo seba znamená aj jasne vnímať, že Boh teraz odo mňa očakáva, aby som stratil slovko s týmto človekom. Ak je tu, ak vidím, že niečo potrebuje a nevie sa „vyklopiť“, je to jasný signál, že Boh ma posiela jemu na pomoc.


Keď mám oslavovať

„Na svadbu pozvali aj Ježiša a jeho učeníkov.“ (Jn 2, 2)

Predstava, že Ježiš bol len suchár, ktorý sa modlil a občas uzdravil niekoho chorého, je čudná. Ježiš naplno žil s ľuďmi, s ich radosťami a starosťami. Nerobilo mu problém byť na svadbe, aj keď je nepravdepodobné, že by ho pozvali z rodiny, skôr preto, lebo bol známy. Určite nesedel na tej svadbe ako kamenná socha – ale napil sa vína, požartoval, zatancoval si, užíval si spoločnosť. Ani ja nemám žiť odrezaný mimo sveta a života v ňom a mať oči obrátené len k nebu, dvadsaťštyri hodín na kolenách.

Ježiš mi ukazuje, že mám žiť naplno – ale čisto a radostne ako on. Nesmiem však zabudnúť na to, že práve na tejto svadbe urobil Ježiš vďaka svojej láske k ľuďom svoj prvý zázrak – a ja netuším, či práve svojím postojom lásky, čistej radosti a hodnôt nebudem dôvodom na zázrak zmeny v niekom z prítomných, kto zmení svoj život z vody na víno.


Keď je napätá situácia

„Ježiš sa postavil doprostred a povedal im: „Pokoj vám!““ (Jn 20, 19)

Koľkokrát som to už zažil! Spor medzi spolužiakmi, medzi učiteľmi a žiakmi, medzi kolegami a šéfom, medzi mnou a manželkou, medzi mnou a mojím bratom! Niekedy by som najradšej ušiel! Nemám rád takéto situácie a predstava svätého pokoja akoby ma nútila zdupkať. Ale Ježiš očakáva v takejto situácii, aj v situácii obáv, strachu, dezilúzie, depresie, aby som bol nositeľom pokoja. Len vtedy, ak dokážem pokojne uvažovať bez zaťaženia emóciami, viem si dobre uvedomiť, čo treba urobiť.

Prinášať pokoj sa dá láskavým a trpezlivým slovkom a niekedy ho ani netreba veľa – rovnako ako to urobil Ježiš po vzkriesení. Boh ma chce použiť aj na to, aby som bol prostredníkom a mostom k riešeniam – práve tým, že prinesiem pokoj do komunikácie a okamihov.

 

Ešte by bolo veľa momentov, v ktorých sa potrebujem učiť od Ježiša, aby som konal ako on v každej situácii. No možno i tieto pomôžu na začiatok mne aj iným uveriť, že Boh chce pre mňa to najlepšie, ak má byť každá moja otázka v každej situácii presne táto: „Čo by urobil na mojom mieste Ježiš?“



Komentáre