Čo s ľuďmi, pred ktorými klopíme zrak…?
Čo chcete, aby ľudia robili Vám, robte aj vy im…
Autor: Martina Tesáková
Isto sme danú vetu počuli nespočetne veľakrát. Ako chceš, aby sa ľudia k tebe správali, podobne sa správaj aj ty k nim. Nič nové. A predsa. Predsa je to pre nás ťažké, ak je v našom okolí zopár „problémových“ ľudí.
Jedno ráno, keď som šla do práce, tak mi napadol práve tento verš z Písma. Opakovala som si ho párkrát – a pritom som sa modlila: „Bože, čo mi chceš týmto povedať? Robím snáď niečo zlé? Ako som na tom ja so vzťahom k mojim blízkym či kolegom?“
Túžila som, aby Boh ku mne viac hovoril v to ráno, ale táto veta z Písma odštartovala všetku moju premenu a začala sa moja osobná skúsenosť s tým, čo je naozaj dôležité.
Často sa pokladáme za ľudí, ktorí nemajú žiadne problémy a už vôbec nemáme problémy s inými. Nepripúšťame si to a radšej tomu nevenujeme veľkú pozornosť. Veď sú iné, dôležitejšie veci.
Deje sa ale niečo úplne iné v našom vnútri. Začnú sa tvoriť múry, ktoré tam predtým neboli. Úprimný pohľad na človeka sa zmení na „sklopenie očí“, len aby sme sa nestretli. Každodenná komunikácia sa zmení na obyčajné „ahoj“ a „maj sa“. Záujem o druhého sa zmení na ohováranie na pracovisku – typu: o ňom, bez neho. Je nám to trochu povedomé? Sú to bežné veci, ktorými si každý prešiel a nie raz. Vždy sa nájde niekto, kto nám je niečím nesympatický. Zo začiatku to vyzerá, že je celkom fajn človek, ale potom sa akoby spoločné cesty začali vytrácať. Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, čím to je spôsobené? Vieme si priznať, že v tom, možno, máme aj my istý podiel viny, ak si s niekým už nerozumieme? Alebo vinu zhadzujeme na druhých?
Kedy naposledy sme si urobili osobnú revíziu v našich životoch a uvedomili si, že máme zrejme problém a že do tohto problému potrebujeme pozvať Boha, že potrebujeme niektorým ľuďom odpustiť, že potrebujeme zmeniť náš postoj a správanie, že by sme si mali dávať pozor na to, čo počas dňa vychádza z našich úst – že to môže niekoho naozaj zraniť a podobne?
Možno to znie ako príkaz – čo máme a nemáme robiť, ale Ježiš presne vedel, čím všetkým si môžeme vo svojich životoch prejsť. Sám si prešiel všetkým, a preto nám môže pomáhať…
„Potom zavolal k sebe zástup a povedal im: „Počúvajte a pochopte: Človeka nepoškvrňuje to, čo vchádza do úst, ale čo vychádza z úst, to poškvrňuje človeka.” Tu pristúpili učeníci a povedali mu: „Vieš, že sa farizeji pohoršili, keď počuli, čo si povedal?” On im odpovedal: „Každú rastlinu, ktorú nezasadil môj nebeský Otec, vytrhnú aj s koreňom. Nechajte ich. Sú slepými vodcami slepých. A keď slepý vedie slepého, obaja padnú do jamy.” Peter mu na to povedal: „Vysvetli nám toto podobenstvo.” On odvetil: „Ešte ani vy nechápete? Nerozumiete, že všetko, čo vchádza do úst, ide do brucha a vylučuje sa do stoky? Ale to, čo vychádza z úst, pochádza zo srdca a poškvrňuje človeka. Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie. Toto poškvrňuje človeka; ale jesť neumytými rukami, to človeka nepoškvrňuje”“ (Mt 15, 11–20) .
Po mojej osobnej revízii, keď som dovolila Bohu, aby ma menil a menil zároveň aj moje vzťahy na pracovisku, začala som vidieť svojich kolegov v úplne inom svetle. Nie v tom svetle, aké ponúka tento svet. Ale vo svetle lásky a prijatia. Tiež som pochopila, že som urobila zásadnú chybu. Dala som na reči iných, a preto som sa niektorých kolegov stránila. Áno, aj ja som si prešla obdobím „sklopených očí“, nezáujmom či iba pozdravom. A viete, čo mi dali moji kolegovia? Iba to, čo som im dala ja… Je to veľmi jednoduchý vzorec. Ak dáš nezáujem, dostaneš nezáujem, ak ale dáš lásku, vráti sa ti to.
Čo dávaš, čo zasievaš, to máš! Preto je dobré si urobiť aspoň raz revíziu svojho života, správania, vzťahov, aby si zistil, čo dávaš, čo ponúkaš iným. Vždy môžeme dať viac ako vieme… Vieme to ale v sebe aktivovať?