Čo s Pensylvániou?

Report o zneužívaní detí katolíckymi kňazmi v šiestich diecézach amerického štátu Pensylvánia pôsobí ako klinec do rakvy dôveryhodnosti. Je jedným slovom katastrofálny. Vyše 800 strán pokrýva obdobie siedmich desaťročí a opisuje prípady viac než tristo previnilcov a tisíc obetí. Hneď na úvod konštatuje: „Dialo sa to všade.“ Stačí prečítať zopár strán a človeka premkne pocit zúfalstva. Nečudujem sa americkým katolíkom pracujúcim v oblasti cirkevnej komunikácie, že zápasia s pokušením rezignovať. Mnohí nevedia, ako ďalej. Ak sa po prevalení prvej vlny škandálov zhlboka nadýchli a zapojili do reformy na báze nulovej tolerancie, teraz znovu zostali s vyrazeným dychom. Áno, reforma priniesla drastické zníženie počtu zneužití. Na zdokumentovaný rozsah minulých zlyhaní a spôsoby ich dlhodobého zametania pod koberec však komunikátori pripravení neboli. Aj Svätý Otec v liste publikovanom v tejto súvislosti len namáhavo hľadá slová. Veď čo sa dá na to vôbec povedať? A ešte naliehavejšie: aké sú príčiny a spôsoby možného riešenia? Práve na týchto otázkach je jednota americkej cirkvi naštrbená. Všetky médiá v USA sú plné danej témy. Tie cirkevné si všímajú aj rôznosť jej vnímania medzi samými biskupmi a rozdelené tábory veriacich, ktorí si nevedia prísť na meno. Palcové titulky vyvolali vyjadrenia niekoľkých cirkevných predstaviteľov, ktorí krízu pripisujú na vrub homosexuálnej subkultúre medzi klerikmi – a za efektívny spôsob riešenia pokladajú jej radikálne vykorenenie. Väčšina obetí boli totiž chlapci. Druhí zas argumentujú, že to je príliš zjednodušené videnie a problém má oveľa hlbšie a komplexnejšie príčiny: predovšetkým klerikalizmus, zneužívanie cirkevnej moci a rozšírenú mravnú skazenosť – nielen v sexuálnej oblasti. Nie teda samotnú hriešnosť, ale priamo korupciu svedomia, ktoré si na hriech zvyklo, prispôsobilo sa mu a prestalo ho nazývať pravým menom. Rozdielne sú aj názory na to, ako sa z krízy dostať. Jedni opakujú potrebu pomoci laikov, zintenzívnenie transparentnosti, kontroly dodržiavania predpisov a zavedenie ešte prísnejších opatrení. Druhí namietajú, že „anglosaské“ metódy riešenia nie sú pre situáciu Cirkvi dostatočné a tlačia ju do pozície komerčnej firmy. Tvrdia, že zmena je nevyhnutná skôr zvnútra, že vonkajšie kontroly možno vždy obísť, a potrebné je sústrediť sa viac na zmenu zmýšľania. Ako duchovný prostriedok, v zhode s pápežom, navrhujú skutky prísneho pokánia, pôsty, modlitby, adorácie… Z celej atmosféry je zároveň cítiť napätie medzi zástancami a oponentmi súčasného pontifikátu. To celej veci ani trochu neprospieva. Jedno je však isté. Kríza zneužívania v USA sa neskončila. Ak sa aj podarí nájsť spôsob jej uzavretia, ešte dlho bude doznievať. Pre Európu je dôležité nepodceniť, že sem zatiaľ v plnej sile nedorazila. Vatikánski experti sú však presvedčení, že to môže byť len otázkou času.

Martin Kramara, hovorca KBS