TOP

Danica Paprnáková: Kým bol Jakubko s nami, odložili sme všetko ostatné

So svojím synčekom Jakubkom strávili sedem mesiacov. Je to príliš málo? Ako sa dá nájsť zmysel aj v utrpení a kde hľadať útechu v ťažkom osude? O čase, ktorý ich mnohému naučil a o živote, ktorý sa môže naplniť aj za niekoľko mesiacov, sme sa rozprávali s Danicou Paprnákovou (46), mamou Jakubka, ktorý sa narodil s chromozómovou odchýlkou nezlučiteľnou so životom.

Detský hospic – služba, ktorá vás oslovila ešte skôr, ako ste mohli tušiť, že ju raz budete potrebovať. Čo vás na činnosti detského hospicu oslovovalo?

Áno, je to tak. O Plamienku som počula krátko na to, ako vznikol. Spomínam si, že samotný termín „detský hospic“ ma akosi vyrušil zo života. Registrovala som, že sú rodiny s chorými deťmi, ale smrť dieťaťa bola téma, ktorá sa mi spájala s veľkou beznádejou a bezútešnosťou. Zároveň ma na tom fascinovalo to, že za jeho zrodom stála mladá lekárka, moja rovesníčka, ktorá sa profesijne rozhodla venovať práve tejto oblasti. Vzhliadala som k nej a k jej tímu s veľkým obdivom a rešpektom.

Po čase som sa stretla s riaditeľkou hospicu osobne. Pomohla som im s jedným malým prekladom a ona ma na oplátku pozvala do ich nových priestorov na návštevu, uvarila čaj a dve hodiny svojho voľného času mi rozprávala o vízii hospicu, o sile umierajúcich detí, rôzne čriepky zo života rodín, až po praktické záležitosti s tým spojené. Vtedy som do ich práce viac nahliadla a domov som si odnášala niekoľko brožúrok o paliatívnej starostlivosti.

 

Myslíte si, že možno aj toto bola jedna z vecí, ktorou vás Boh pripravoval na to, čo vás čaká?

Zrejme áno. Asi všetko v našom živote spolu súvisí. Udalosti sa reťazia a často až s odstupom času sa dokážeme vrátiť a zhodnotiť, čo a kto v nás akú stopu zanechal. Presne ako sa pýtate – hodnotím to tak, že som na to bola istým spôsobom pripravená, alebo povedané opačne, nebola som úplne nepripravená. Brožúrky som si vtedy so záujmom prečítala, odložila, ale táto téma už u mňa natrvalo zakotvila.

 

 

SO ŽIVOTOM NEZĽUČITEĽNÁ CHROMOZÓMOVÁ ODCHÝLKA

Priblížite nám príbeh o vašom synovi Jakubkovi?

S Jakubkom sme sa lúčili od prvého ultrazvuku. Akcia srdca naskočila, ale srdiečko bilo pomaly. Vyvíjal sa a rástol, ale s retardáciou. Krvné testy ukazovali riziko Downovho a Edwardsovho syndrómu jedna k trom. To je vysoké riziko, ale je to vždy len štatistika. Pred narodením dcéry sme stratili spolu tri deti, podľa všetkého zdravé, v polovici tehotenstva, kvôli inému tehotenskému problému. Pri dcére sa predčasnému pôrodu podarilo zabrániť a prirodzene som čakala, že sa tento problém zopakuje aj v tomto tehotenstve. O to skôr, že pri chromozómových odchýlkach bábätka sú spontánne potraty častý dôsledok. A tak som sa od začiatku mentálne pripravovala na spontánny potrat a začínali sme sa zmierovať s tým, že dieťa, ktoré čakáme, opäť stratíme. Že dieťatko oplačem, poľutujem sa a snáď sa znovu nadýchnem k ďalšiemu tehotenstvu.

 

Ako to bolo ďalej?

Keď som sa blížila k rizikovým týždňom, zo srandy som hovorila manželovi: uvidíš, tentokrát bude všetko v poriadku. A tak aj bolo. Všetky tehotenské parametre výborné, postavenie dieťatka, placenta, ja zdravá ako ryba, spontánny potrat nehrozí, len Jakubko naďalej neistý, stále hraničný. Po polovici tehotenstva sme absolvovali podrobný morfologický ultrazvuk. Sľubovali sme si od toho, že sa konečne zodpovie naša otázka, či Jakubko má šancu na život alebo nie. Ale paradoxne, okrem retardácie v raste, malej srdcovej vady, pomerne bežnej, a dvoch hraničných markerov naznačujúcich Edwardsov syndróm, sa Jakubko javil ako zdravé dieťa.

Odišli sme odtiaľ euforickí, ale na druhý deň sme vytriezveli. Downov syndróm nepadol ani raz, markery síce boli uvedené ako na hranici hodnôt, ale boli, retardácia bola neustála. Do vyhľadávača sme si zadali „Edwardsov syndróm“ a vyvalil sa na nás termín „so životom nezlučiteľná chromozómová odchýlka“. Opäť hrôza a panika: takže ja to dieťatko porodím, ale nebude tu dlho. Ako dlho, to nevie nik. A naozaj nám to nikto nevedel povedať. Mnohí lekári sa s týmto syndrómom v živote nestretli, ani pôrodníci nemajú skúsenosti. A takto to bolo celé tehotenstvo. Neustále sme sa mali čím zaoberať, až do úplného pôrodu.

 

Koľko vám Boh doprial byť s Jakubkom a starať sa oňho?

Jakubko tu bol nakoniec s nami takmer sedem mesiacov. Tí, ktorí presiahnu rok života, sú už veľkou výnimkou.

 

Aký bol tento čas?

Povedala by som, že veľmi intenzívne prežívaný. Delím svoje spomienky na obdobie pred Jakubkom a po Jakubkovi… A tiež veľmi koncentrovaný na Jakubka, odložili sme všetko ostatné. Bude to znieť čudne, ale pre mňa to bol polrok veľkej vnútornej slobody – bola som odbremenená o dennodenné rozhodovanie čo robiť, kam ísť, čo s víkendom, koho navštíviť, koho pozvať na návštevu, ako zladiť to i ono… Bol tu Jakubko, bola tu Terezka; vedeli sme, že Jakubko tu s nami nebude vždy, že všetko ostatné nás počká.

 

Čo bolo vtedy pre vás najťažšie?

Únava. Únava z nevyspatosti a neustálej neistoty. Noci boli náročné kvôli pravidelnému kŕmeniu, dve hodiny spánku, za tým hodina, hodina a pol kŕmenie, odstriekavanie mlieka… Tieto detičky sa dojčiť nevedia.

No a neistota a strach pri akejkoľvek malej zmene. Prílišná únava sa vie veľmi rýchlo preklopiť do pocitu úplnej bezútešnosti, stratíte kontúry, život vnímate ako v neurčitej hmle, veľa zmyslu vám to nedáva. Aj také dni a hlavne večery boli. Ale zato moje dvadsaťminútové zdriemnutia neboli nikdy také sladké, ako v tom čase – ak sa to podarilo. (úsmev)

 

 

ČO SOM SA NAUČILA V NEMOCNICI, DOMA ZRAZU NESTAČILO

Ako vyzerala starostlivosť o Jakubka?

Ako o hociktoré iné novorodeniatko, akurát sme mali doma všetko potrebné, aby sme jeho prípadné zhoršenia vedeli zvládnuť doma a nemuseli hneď bežať do nemocnice. Ale nebolo to tak od začiatku. Jakubko sa narodil veľmi malý. Po troch dňoch sa mu upravila vada na srdiečku a vyhli sme sa operácii. To bola veľká vec. Jakubko toleroval mlieko, priberal, dostával kyslíkovú terapiu, ktorú mu znižovali, až ho nakoniec úplne odpojili a išli sme po dvoch týždňoch domov. Pri odchode nám v nemocnici vtisli do ruky letáčik Plamienka – detského hospicu – ak by sme ho v neskoršom štádiu potrebovali. Vôbec som sa tam nechystala volať. Prišli sme však domov a veci, ktoré ma naučili v nemocnici, zrazu doma nestačili; chýbal mu kyslík, premodrával, nedokázali sme ho niekoľkokrát po sebe nakŕmiť.

 

Kto vám podal pomocnú ruku?

V nemocnici na oddelení som v ten deň nezastihla nikoho, kto by Jakubka poznal, alebo bol ochotný po telefóne čokoľvek radiť, a tak sme zavolali do hospicu o radu. Spadla mi sánka, keď mi povedali: máme teraz voľné miesto, dieťatká s touto diagnózou si berieme. Ak ustojíte noc, ráno sme u vás. Toto je dosť kľúčový moment nášho príbehu. Až po mojej vlastnej skúsenosti s domácim hospicom som vlastne pochopila, čo to pre rodičov chorých detí znamená nemať túto možnosť. Zrejme by sme boli šesť mesiacov pendlovali medzi domovom a nemocnicou, odlúčení od manžela a dcéry, podráždení a vystresovaní z nemocničného prostredia. Zažívajú to mnohí rodičia. Vtedy je to odprevádzanie dieťatka hrozne ťažké a nápor na rodinu a rodinné vzťahy enormný.

Keď ľudia z Plamienka odišli z prvej návštevy, v obývačke zostala hromada vecí, kyslíkový prístroj, odsávačka, krabica so zdravotníckym materiálom, krabica s liekmi, lieky v chladničke – všetko „pre prípad“. Po ich návšteve však v našej rodine nastala prvá veľká úľava od Jakubkovho pôrodu. A potom už nasledovala rutinná starostlivosť, Jakubka nakŕmiť, prebaliť, okúpať, ako každé iné novorodeniatko. Väčšinu dňa prespal, rástol pomaly, vlastným tempom; základom bolo, aby kontinuálne priberal a naberal silu.

 

Ako to vnímalo vaše okolie a rodina?

Vo všeobecnosti som vnímala veľkú podporu od ľudí. Bola som veľmi vďačná svojmu gynekológovi, ktorý so mnou jednal s rešpektom a úctou, ako aj vždy predtým. Viem, že nie vždy sa tak deje. Priatelia a známi držali palce, modlili sa, želali veľa zdravia a síl – zažila som v tom čase veľa prajnosti.

Pokiaľ ide o rodičov a príbuzných, tí už poznali naše minulé tehotenstvá a skôr im bolo asi ľúto, že sa opäť niečo komplikuje. Báli sa spolu s nami. Ale rešpektovali nás, veď sami nevedeli, čo majú čakať, či teda Jakubko vydrží do konca tehotenstva, či sa narodí, či prežije pôrod, ako dlho tu bude po pôrode… Keď sa narodil, samozrejme, tá optika sa mení u všetkých. V rukách vám leží dvojkilové vtáčatko…

 

 

 

BÁBÄTKO AKO KAŽDÉ INÉ – „BRÁŠKO“

Aké spomienky vám na tento čas ostali?

Pekné. Ako spomienky na novorodeniatko. Ako ho Terezka chcela kŕmiť a prebaľovať, ako sa smial a akú rozkoš mu robilo, keď sme mu roztvorili pršteky a fúkli do dlaní. Ako si užíval a vynucoval hladkanie po chrbátiku, ako ho fascinovali čiernobiele geometrické obrazce a mihotanie tieňov na stene… Ako reagoval a otáčal hlávku za Terezkou, keď ju zaregistroval v blízkosti… Pokroky boli pomalé, ale my sme ich videli.

 

Ako to celé vnímala Terezka?

Mala tri roky a do značnej miery to celé odľahčila. Štebotala okolo neho, po dvoch dňoch si zvykla na sondu, z roztopaše vykrikovala – maminka Jakubko zmodráva, zapnem mu kyslík – ja pribehnem, Jakubko ružovučký, spokojný – ona len chcela stláčať to zázračné tlačidlo… Je veľmi príjemné sledovať, ako deti vnímajú toho svojho „inakého“ súrodenca – mňa to veľmi oslobodzovalo, keď som videla, že ona nič nerieši. Bábätko ako každé iné, jej „bráško“.

 

Viem, že ste si z tohto obdobia robili zápisky… podelili by ste sa s niečím, čo ste si vtedy zapísali?

Zápisky vznikli skôr po jeho odchode. Veľmi fotograficky som si na mnohé momenty spomínala a chcela som si to uchovať. V tom čase som čítala Štyri kvartety od T. S. Eliota a jeho slová pre mňa vtedy absolútne vystihli tú Jakubkovu stratu a stali sa mottom k zápiskom:

Co mohlo být, i to co bylo,

směřuje nakonec vždy k přítomnosti.

Ozvěny kroků znějí v paměti

chodbami, po kterých jsme nikdy nešli

ke dveřím, které jsme nikdy neotevřeli

do růžové zahrady. 

 

 

MÁME SCHOPNOSŤ HĽADAŤ ZMYSEL V KAŽDEJ OKOLNOSTI

Vidieť utrpenie vlastného dieťatka… to určite dá človeku zabrať. Dokázali ste sa s tým vyrovnať?

Každému sa neľahko pozerá na choré dieťa, aj keď je inak úplne zdravé a postihne ho bežná detská choroba. Uistili ma v tom lekári z Plamienka – a potvrdila to aj naša skúsenosť s Jakubkom, že medicína vie v súčasnosti fyzickú bolesť takmer eliminovať. Medicína však nevie suplovať vzťahy a bytostný zážitok trpiaceho, chorého, či umierajúceho človeka s láskou a blízkosťou. Jakubkovi sme darovali blízkosť, zahŕňali sme ho nehou, opaterou… to je moje jediné zadosťučinenie, že duševne snáď nestrádal.  Ostatné zostáva medzi nebom a zemou…

 

Naučila vás táto skúsenosť niečo nové o utrpení?

To neviem. Nechcem povedať, že nič. Ale neviem, či to viem nejako zmysluplne sformulovať. Sama na sebe som však pozorovala „vôľu ku zmyslu“, ako o nej píše Viktor Emanuel Frankl. Naša psychika je neuveriteľne plastická a schopná hľadať zmysel za akýchkoľvek okolností. Najprv nechcete, aby sa vám postihnuté dieťa narodilo, potom nechcete, aby umrelo, a keď začína priberať a pribúdajú stabilné dni, tak začnete rojčiť o spoločných dovolenkách a výletoch, ako to celé vymyslieť, lebo máte pocit, že to vaše dieťa bude isto výnimkou a dožije sa oveľa viac… A vy máte zrazu odhodlanie prežiť s ním celý život. Je to, samozrejme, zjednodušené, ale túto zmenu svojho pohľadu som si uvedomovala počas celého tehotenstva, i po Jakubkovom narodení.

 

Ako ste sa pripravovali na čas Jakubkovho odchodu, ak sa to vôbec dá?

Pamätám si na jedno vážne zhoršenie, niekedy po troch mesiacoch. Vtedy sme si neboli istí my ani lekári z hospicu, či sa z neho ešte dostane alebo nie. A tak dozrel čas na otvorenú debatu. Mali sme veľa otázok, o ktorých sme sa s manželom prirodzene ani nechceli debatovať, veď keď je dieťatko spokojné, psychika vám nedovoľuje riešiť otázky jeho odchodu. Na druhej strane, chcete byť pripravení, chcete to zvládnuť čo najlepšie, preto sú tie rozhovory dôležité. Plamienok nám aj v tomto neuveriteľne pomohol. Dodal nám istotu aj odvahu, že všetko bude tak, ako má byť, respektíve, že keď budeme pripravení, bez ohľadu na to, aký scenár bude Jakubkov odchod mať, vždy sa v ňom dá nájsť niečo dobré, čo nás ponesie, podrží v budúcnosti. To nás upokojilo.

 

Keď nastal čas Jakubkovho odchodu, čo alebo kto bol pre vás najväčšou útechou?

Po celý čas som cítila oporu a súznenie s mojím mužom, s mojimi najbližšími  priateľmi, ale aj vzdialenú podporu širšieho okruhu ľudí, ktorí na nás mysleli. Potom veľkú praktickú pomoc od mojej mamy. Istotu v neistote nám zas poskytoval Plamienok. Takže keď sa Jakubkovi zhoršil stav, čo bolo de facto tri dni pred jeho smrťou, celé to akoby kontinuálne pokračovalo ďalej.

Ono, neznamená to, že sme nemali strach, že som neronila podchvíľou slzy po kútoch, že to bolo bez emócií a nervozity. Ale po celý čas som vnímala, že v tom nie som sama. Keď takéto niečo zažívate v ľudskom osamotení, a stáva sa to, vtedy je z toho dosť traumatizujúci zážitok.

 

Ako vnímate jeho odchod? Dalo by sa povedať, že bol napriek všetkému pokojný?

Áno, určite pokojný. Kto má skúsenosť s odchodom človeka v rodine, bolo to podobné. Deň pred svojím odchodom prestal prijímať potravu, bol slabučký, väčšinu času spal. Tie posledné dni s ním manžel na hrudi presedel hodiny v kresle, máme pár pekných fotiek…

Viete, že sa niečo deje a ste neistí. Pri jeho odchode sme boli všetci, ja, manžel, moja mama, zobudila sa Terezka, nádherné zimné slnečné ráno… Svetlo sa lialo do izby a mne to vtedy prišlo veľmi symbolické a krásne. A v niečom veľmi prirodzené.

 

Rozprávali ste sa s dcérkou o smrti? Rozumela tomu, že bračeka už neuvidí?

Rozprávali sme sa. Rozlúčila sa s Jakubkom odvážnymi slovami „maj sa dobre Jakubko a poslúchaj“. Vohnalo mi to slzy do očí, aj som sa rozosmiala… aj som ju tuho objala. Bolo to dojemné. Je ťažké posúdiť, do akej miery a čo chápala, a akým spôsobom to u nej prebiehalo, ale snažili sme sa jej veci hovoriť pravdivo, hoci primerane veku. V posledné dni isto vnímala, že sa u nás niečo deje, počula naše rozhovory, videla, že plačem po kútoch, že ocko je vážny… Ona bola a aj je zvlášť veľký pozorovateľ, a od mala veľmi vnímavá, takže s tézou, že ona je malá a ešte tomu nerozumie, som sa nemohla stotožniť. Jednoducho sme jej povedali, že Jakubko umrel a že ho neuvidíme. Hovorili sme jej, že sa bude na nás pozerať z nebíčka. Ale treba tiež povedať, že bola vo veku, kedy deti odchod súrodenca dokážu veľmi dobre zvládnuť a myslím, že aj jej sa to podarilo.

 

 

ŽIVOT NAŠICH DETÍ NÁM CELKOM NEPATRÍ

Ako ste prežívali tie náročné chvíle po Jakubkovom odchode?

Možno to bude znieť dosť prekvapujúco, ale po Jakubkovom odchode nás zaliala veľká, priam euforická vďačnosť. Aj keď odprevadíte starého človeka, ktorému sa naplnil život, v podstate si vydýchnete. Dni náročnej starostlivosti, to vypätie, tá nervozita odrazu opadne, a pokiaľ v tom nie je veľká tragédia a vzťahy sú dobré, tak nastane úľav a, obrazne povedané, už na kare hrá dychovka… Tak to bolo aj u nás.

Jakubkov odchod sme čakali, jeho život sa naplnil. My sme sa zrazu vyspali a začali sme si pripomínať všetky tie malé zázraky z toho obdobia, že v koľkých momentoch to mohlo byť inak a horšie… Boli sme vďační, že sme to ako rodina ustáli a vnímala som, že nás niesli modlitby a dobrosrdečné priania všetkých tých našich blízkych či vzdialenejších ľudí…

 

Dokázali ste si byť ako manželia oporou alebo tento ťažký čas ovplyvnil aj váš vzťah?

Boli sme si veľmi blízki, sústredili sme sa na jeden cieľ, nebolo sa o čom hádať. Môj muž vstával rovnako každú noc, striedali sme sa na kŕmenia, cez deň bol v práci. Boli sme unavení obaja. Naša komunikácia počas niektorých dní bola zúžená na otázky typu „Kedy jedol naposledy? O tretej kŕmiš ty či ja?“ No požívala som v tom období veľkú úctu od svojho manžela, a on odo mňa tiež. Dúfam, že to vie. (úsmev) Keď sa na staré kolená nebudeme môcť vystáť, budem sa cielene vracať k tomuto obdobiu.

 

Nemali ste chuť vyčítať Bohu, prečo práve váš syn musel odísť?

Samozrejme, poplakala som si, poľutovala sa, i to je určitý druh výčitky smerom k Bohu. Doteraz nevidím nejaký konkrétny zmysel v tom, prečo sme toľko detí museli stratiť. Boli by sme radi, keby sme mali viac detí. Ale zároveň verím, že Božia láska je maximálna, absolútna, že majú viac, ako by mali tu s nami, aj keby sme ich neviem ako milovali. Deti vždy umierali, v histórii to bola skúsenosť takmer každej rodiny, ale v dnešnej dobe sme si už odvykli.

 

Potešoval vás nejako Boh aj v tomto období?

„Viem o nich všetkých.“ To mi napísala kamarátka do esemesky, že takto nejako jej to vždy zaznieva od Boha, keď píše svojmu vzdialenému bratovi – kňazovi úmysly svätých omší za svojich známych. Boli to výstižné slová. Viem o vás, nebojte sa. Opakovala som si ich.

 

Určite vás vaša strata ovplyvnila. Ako to vnímate s odstupom času, v čom vás to zmenilo?

Cítim sa s tými stratami vyrovnaná, ale trochu tej životnej ľahkosti mi to určite vzalo. Chcela by som sa menej báť o svoje deti. Ale neviem, či to celkom súvisí s odchodom Jakubka. Nikdy som úplne ľahkovážna nebola, takú mám povahu. A s vekom sa to len zhoršuje. (úsmev)

 

Čo je najťažšie na tom, keď rodič prežije svoje dieťa?

To je asi veľmi rôzne a individuálne. Veľa závisí od toho, kedy a za akých okolností dieťa stratíte. Vo všeobecnosti ťažko prijímame skutočnosť, že nám život vlastných detí tak celkom nepatrí. Že sú to hostia (ako hovorí Jiřina Prekopová). Aj to vieme, aj to tak nechceme. Mňa na Jakubkov odchod rozhodne postupne pripravovali predchádzajúce straty. Ale samozrejme mi je ľúto, že som s ním „neotvorila dvere do ružovej záhrady“, ak si parafrázujem T. S. Eliota.

 

Spomínate na Jakubka často?

Spomíname ho tak prirodzene, ako príde. Sú to už štyri roky, už aj mladšieho syna Michala učíme, že to bábätko na fotke s Terezkou je Jakubko, aj keď pre neho to už bude do istej miery neuchopiteľné. Občas na nás vykukne nejaká fotka, pustíme si videá, na ktorých sa smeje… Snažíme sa oživiť si spomienky, pripomenúť si to obdobie.

 

Po Jakubkovi sa vaša rodina rozrástla o ďalšieho synčeka. Nemali ste počas tehotenstva obavy o zdravie dieťatka? Ako sa vám darilo nájsť aj napriek predošlým náročným skúsenostiam pokoj?

Michal bude mať tri roky. Váhali sme, samozrejme, kvôli tým skúsenostiam sme váhali. Ja osobne som však nebola vyrovnaná s tým, aby dcéra bola bez súrodenca. Bolo za tým naším tehotenstvom veľa zvažovania, sme jednoducho obaja tak založení, a sme radi, že sa naša štipka odhodlania stretla s Božím „odobrením“, keď to tak poviem. To tehotenstvo nebolo bez stresu, ale ja osobne som sa ani tak nebála o zdravie dieťatka, ako skôr o to, že opäť môžem prísť o nedonosené dieťa. Už som si len hovorila, Pane Bože, ja si myslím, že Terezke by sa ten súrodenec hodil, ak to vidíš tak ako ja, daj, nech sa nám aj narodí…

 

Ako by ste povzbudili ženy, ktoré už počas tehotenstva musia zápasiť s obavami o zdravie svojho nenarodeného dieťatka?

Je to veľmi veľká životná výzva. Rada by som tie ženy nejako povzbudila, ale neviem, či som toho schopná. Najväčším povzbudením pre ženu podľa mňa nie sú rady zvonku, ale vedomie, že jej partner, otec dieťaťa, stojí pri nej. Pomôže, ak sa tá životná výzva rozdelí na štyri plecia, alebo viac. Povzbudiť netreba len ženy, ale aj ich mužov a širšiu rodinu.

Jedna z vecí, ktorá podľa mňa pomôže, je hľadať informácie, kontaktovať odborníkov na viacerých frontoch, hľadať pomoc už vopred. Na Slovensku je práve toto asi najťažší oriešok – nájsť niekoho, kto má čas, vedomosti, skúsenosti, ochotu sa s vami rozprávať a vie vás skontaktovať s ďalšími. Niekto možno nie je tak racionálne založený ako ja, ale myslím si, že prísun informácií jednoducho nikdy nie je na škodu a pomôže obom partnerom i celej rodine v prijatí situácie, aká je. A potom to vedomie, že dobrý Boh o mne vie. To vedomie sa doluje v takých situáciách ťažko, viem…

 

Čo vám prináša teraz najviac radosti a pokoja?

Takého vnútorného pokoja by som si priala niekedy aj viac… Akosi veľmi násilne bojujem s časom, rýchlo mi uteká, a náš svet sa dosť radikálne mení. Niekedy ma prepadne strach, že mu jedného dňa už vôbec nebudem rozumieť. Radostné impulzy prichádzajú hlavne od detí, keďže momentálne som na rodičovskej dovolenke a väčšinu času doma. Teším sa, že sa majú radi, vedia sa výborne zahrať, obaja chcú ešte s nami zaspávať. A ja som s nimi doma rada v podstate tiež.



Komentáre