Denisa Zlevská: Psychohygiena nie je odmena, ale nutnosť prežitia

O oddychu, psychohygiene i tom, ako byť sám k sebe dobrý a ako si nájsť čas na relax napríklad počas materskej dovolenky sme sa rozprávali so psychologičkou Denisou Zlevskou.

Ako najradšej praktizujete psychohygienu vy?

Mojimi obľúbenými oddychovými aktivitami sú túlanie sa po horách či cestovanie, zo športov mám rada bicyklovanie, plávanie a bedminton. Rada si prečítam dobrú knihu alebo vypočujem zaujímavé podcasty či pracujem v záhrade. Pre moju psychohygienu je veľmi dôležité zotrvávať v samote a dopriať si čas aj byť sama so sebou, ale potrebujem si dopriať aj spoločnosť inšpiratívnych ľudí, ktorí ma motivujú rásť.

 

Máte nejaké tipy a triky na to, ako správne oddychovať?

Najdôležitejším trikom je počúvanie vlastného vnútra a tela, ktoré nám dávajú signály k tomu, čo potrebujú. No a potom už „iba“ dovoliť si mať čas aj na seba a oddych. Často totiž práve ono dovolenie je neuralgický bod, na ktorom nám vlastná psychohygiena zlyháva.

 

 

ZÁKLADOM DOBREJ PSYCHOHYGIENY JE VLASTNÉ SEBAPOZNANIE

Čo by takáto naša vlastná psychohygiena mala obsahovať a ako by mala vyzerať?

Pojem psychohygiena je zložený z dvoch slov – psycho a hygiena – je to teda akási očista duše. Tak ako sa udržujeme fyzicky čistí každý deň, tak je potrebné denne udržovať „čistú“ aj našu dušu a myseľ. Tá je „zanášaná“ náročnými situáciami, ktoré si od nás vyžadujú značnú energiu a silu na ich zvládnutie, ale aj emocionálnou záťažou prameniacou zo sebakontroly či neustálym premýšľaním a hľadaním efektívnych riešení.

Psychohygiena by mala byť praktizovaná v každodennom meradle, ale aj v tom dlhodobom. Denne je užitočné nájsť spôsoby, ktoré nás zrelaxujú a pomôžu ventilovať dennú záťaž, z dlhodobého hľadiska je zase užitočné nabrať novú silu vytrhnutím sa z dennej rutiny a tak obohatiť kolorit života o nové vnemy a zážitky.

 

Čo je vlastne základom efektívnej psychohygieny?

Vlastné sebapoznanie a reflexia emocionálneho prežívania a správania. Ako sme každý iný, tak je iný aj spôsob, frekvencia i intenzita regenerácie. Vnímaním seba samého sa dopátrame k tomu čo, kedy a koľko potrebujeme.

 

Čo je, naopak, najväčším nepriateľom psychohygieny?

Najväčším nepriateľom pravidelnej psychohygieny je jej vnímanie ako odmeny za „dobre vykonanú prácu“. Psychohygiena nie je odmena, ale nutnosť prežitia. Často samých seba pristihneme, ako kričíme na deti či partnera alebo sme nervózni na kolegov či šéfa. Lomcujú s nami všakovaké emócie, za ktoré sa viníme alebo obviňujeme iných. Našou častou reakciou na vnútorný tlak je opätovný tlak na seba k lepšiemu výkonu alebo vznešenejšiemu rodičovstvu či partnerstvu. Obvykle sa však za naším hnevom skrýva naša únava, prepracovanosť, nedostatočná ventilácia emócií a ich reflexia. Existencia nástrojov psychohygieny by bola pritom veľmi nápomocná, vedúca k pokoju a sebasúcitu.

 

 

POTREBUJEME SA BRAŤ VÁŽNE

Je v tomto rýchlom a aktívnom svete vôbec priestor na psychohygienu, oddych, starostlivosť o seba? Ako tento čas nájsť?

Ako máme v kalendároch pracovné stretnutia, návštevu lekára, rodinné oslavy či krúžky detí, tak by sme v ňom mali mať aj čas na seba, na oddych, sebarozvoj, na vzťahy, v ktorých čerpáme a nielen dávame. Kalendár nás v mnohom zachráni a ak ho zdieľame s partnerom či kolegami, učí nás aj iných rešpektovať priestor pre seba ako rovnocenný s inými aktivitami. A o tom to je – vnímať vlastné potreby ako vzácne, hodnotné, pre ich naplnenie. Potrebujeme sa brať vážne. To je základom lásky k sebe samému, o ktorej sa tak často hovorí. Ak svoje potreby dlhodobo ignorujeme, poškodí to napokon naše vzťahy k sebe i k iným. A paradoxne, práve kvôli iným ľuďom a vzťahmi s nimi svoje potreby dávame na vedľajšiu koľaj. Táto stratégia však v dlhodobom horizonte nefunguje.

 

Čo robiť, ak vo svojom živote takúto stratégiu dlhodobo praktizujeme?

Dlhodobé uprednostňovanie iných pred sebou samým nevedie k posilneniu vzťahov. Je to mylná stratégia. Ona nás od druhých skôr vzďaľuje, pretože samých seba strácame v dávaní a obete. Koniec-koncov nás vlastne v blízkych vzťahoch nie je „cítiť“ a iní s naším vnútrom strácajú kontakt. Ukazujeme im len našu silu, ochotu, obetu, no naša slabosť zostáva mimo zorného uhla alebo sa svojou silou prejaví v emocionálnych výbuchoch či symptómoch súvisiacich so syndrómom vyhorenia.

Naopak, zdravé vzťahy vytvárajú priestor pre celistvosť, teda okrem skutkov služby aj pre požiadanie o pomoc, fyzické vyčerpanie, psychickú únavu, potrebu oddychu a regenerácie, koníčky, osobné túžby či napĺňanie iných potrieb. Byť autentickými – teda tými, kým sme, s tým, čo prežívame – je základ pre dlhodobo uspokojivé vzťahy. Tak koniec-koncov vytvárame aj tým druhým priestor pre naše vnímanie, pochopenie, prijatie či pre konkrétne skutky lásky, ktoré nás občerstvia a potešia. Vytvárame tým teda akýsi tok lásky – kolobeh dávania a prijímania.

 

Vedeli by sme to posunúť aj do duchovného rámca, že ako by mal psychohygienu praktizovať veriaci človek?

Dôležitou duchovnou motiváciou v tejto problematike je fakt, že sme boli stvorení pre lásku. Ak sa chceme dotknúť jadra bytia človeka, nemôžeme samých seba ignorovať. Obeta je síce vznešená vec, no bez praktickej lásky k sebe samému sa stáva neznesiteľným utrpením. Reflexia podstaty nášho bytia vo vzťahu k Stvoriteľovi je cenným žriedlom poznania a sily žiť cnosti.

 

 

DETSKÝ SPÁNOK MOŽNO VYUŽIŤ NA PSYCHOHYGIENU

A čo napríklad mamy na materskej dovolenke? Ako zvládnuť kolotoč povinností a nestratiť v tom samu seba?

Materská dovolenka zďaleka nie je dovolenkou, avšak „prvky dovolenkovania“ do nej môžeme predsa len vniesť. Denné maličkosti, radosti, ako napríklad zmrzlina na prechádzke, výlet à la maminkine túžby, zastavenie sa v obľúbenom obchodíku či zavolanie niekomu blízkemu, alebo prečítanie si pár stránok z knihy či zasadenie obľúbeného kvetu a mnohé iné – to všetko si potrebujeme vedome vnášať do rutiny na materskej. Tým si občerstvíme tento čas a nestratíme sa iba v dávaní seba samej.

Režim dieťaťa je skvelou príležitosťou pre to, ako si nájsť osobný čas. Napríklad detský spánok nemusí byť priestorom iba pre upratovanie, varenie či nákupy, ale môžeme ho využiť aj pre svoj oddych a načerpanie. Mnohé mamičky relaxujú tým, že popri domácich prácach či kočíkovaní počúvajú zaujímavé podcasty alebo audioknihy.

Veľmi odporúčam to, aby sme domáce práce nerobili, keď dieťa spí alebo je s niekým vonku, ale spoločne s ním. Učíme ho tým, že aj toto patrí do života a nie vždy je centrom diania a pozornosti maminy iba ono. Zapájajme deti do všetkého, čo sa deje v rodine, a zamedzíme tým pokriveniu obrazu reálneho života. Chápem, že je to spočiatku náročné, no napokon sa deti naučia nechať vám priestor na domáce práce. Druhá vec, ktorú potrebujeme deti učiť – aj ako prevenciu v ich sebastrednosti – je fakt, že aj mamka má svoje rituály oddychu, ako napríklad poobednú kávičku či polhodinku na cvičenie.

 

Čo je najväčším úskalím práve pre mamičky v rámci psychohygieny?

Myslím, že prílišné zameranie sa iba na dieťa a jeho šťastie sa môže stať pascou pre maminu samotnú, ale aj pre manželstvo ako také. Sprvoti je to úplne prirodzený jav, no neskôr potrebujeme hľadať vyváženie osobné i vzťahové. Je užitočné hľadať možnosti pre to, aby sme deti vovádzali aj do širšieho vzťahového kontextu, ktorým sú starí rodičia, širšia rodina, susedia, pestúnka, školské zariadenie, voľnočasové aktivity, náboženská komunita – a tým ho nielen učili vzťahom, ale vytvárali v našom vzťahovom svete opäť priestor aj pre iné dôležité vzťahy života.