TOP

Deti dokážu svätú omšu prežiť hlbšie, ako si myslíme

Deti a svätá omša. Tak ako to je? Brať ich so sebou aj napriek tomu, že to môže byť niekedy náročné? A odnášajú si z nej vôbec niečo? Na tieto, ale aj ďalšie otázky nám ponúkli svoje odpovede Veronika Hradská (31), mama troch dcér, autorka knihy o svätej omši pre deti, a ThDr. Marián Bublinec PhD. (54), riaditeľ katechetického úradu v Banskej Bystrici a farár v Krupine.

Ako podľa vás vnímajú svätú omšu deti? Rozumejú tomu, čo sa tam deje?

Veronika Hradská: Myslím si, že deti sú veľmi vnímavé a často nás svojou pozornosťou až prekvapia. Dokážu veľmi pekne a hlboko prežiť svätú omšu. A veľmi sa teším z toho, že na Slovensku vzniklo v poslednej dobe veľa Átrií Dobrého pastiera, ktoré dokážu vtiahnuť deti do tajomstiev, ktorým často ani dospelí nerozumejú. Myslím si, že jedna z vecí, ktorú ako rodičia môžeme ovplyvniť, je, aby naše deti na omši zažili spoločenstvo. Mojim dcéram veľmi pomáha, že chodíme do kostola, kde stretnú kamarátov. Deti sa tam cítia prijaté, kňazi ich poznajú po mene (a pri tom počte detí to je úctyhodný výkon), babičky sa na nich usmievajú.

Marián Bublinec: Deti vnímajú veci oveľa hlbšie, ako si myslíme a ako sa zdá. Často o niečom rodičia debatujú, dieťa sa hrá v izbe na koberci a zdá sa, že je zaujaté svojou hrou, a na tretí, štvrtý deň povie niečo, čo v tom rozhovore počulo. Jeho srdce je ako špongia, ktorá neustále „nasáva“ dobré i zlé veci. Preto si myslím, že zo svätej omše si môže odniesť veľmi veľa. Či rozumejú – to celkom neviem, ale ruku na srdce: My dospelí, rozumieme? V lepšom prípade niečo tušíme. Je to aj o tajomstvách, pred ktorými stojíme, a ony na nás pôsobia.

 

 

DETI PATRIA DO KOSTOLA UŽ OD POČATIA

Od akého veku je podľa vás vhodné brávať deti do kostola?

Marián Bublinec: Najvhodnejšie je to už vtedy, keď ich mamička nosí pod srdcom. Deti prežívajú spolu s nami – a niekedy i intenzívnejšie ako my – liturgiu, jej krásu, a vedia sa do nej určite nádherným spôsobom zapojiť.

Veronika Hradská: S našimi deťmi sme začali chodiť do kostola pár týždňov po ich narodení.

 

Veronika, vy ste autorkou detskej knihy o svätej omši Miesta zázrakov. Priblížite čitateľom, o čom kniha je?

Veronika Hradská: Kniha je o Deborke, ktorá si chce postaviť bunker a hrať sa v ňom, ale jej rodičia ju chcú zobrať do kostola. Situáciu sa im podarí vyriešiť a všetci spolu idú do kostola, kde spoločne prežívajú všetky časti omše.

 

Aký bol váš najväčší podnet pre napísanie tejto knihy?

Moje dcéry majú veľmi rady príbehy a ja som im chcela pomocou nejakej knižky trochu priblížiť svätú omšu. Hľadala som takú knihu, ale nenašla som ju. Keďže rada píšem, rozhodla som sa, že im ju napíšem. Nemala som ambíciu vydať ju, bola o mojich dcérach a pre ne. Keď som ju dokončila, poslala som ju kamarátke Eve, ktorá ma pred šiestimi rokmi začala povzbudzovať k písaniu, a veci nabrali trochu iný smer. Vydavateľstvo kumran.sk sa rozhodlo vydať môj príbeh a podarilo sa im nájsť šikovného ilustrátora Petra Lička.

 

Ako ešte by mohol rodič priblížiť dieťaťu tajomstvá svätej omše?

Marián Bublinec: V chráme máme vytvárať atmosféru posvätna, bázne, ale tá si neprotirečí s atmosférou pokoja, radosti, pohody. Dieťa to cíti. Rodičia ho berú so sebou a ono ide, keď cíti, že je milované, a postupne chápe, že v chráme je Ktosi, kto je pre rodičov Prameňom lásky. Ono jej dostáva stále viac a teší sa, že môže ísť do chrámu so svojimi rodičmi. 

 

Názory veriacich, ale aj kňazov na prítomnosť detí v kostole bývajú rôzne. Aký je váš názor napríklad na to, či maličké deti, ktoré ešte majú problém obsedieť, možno nechať pohybovať sa po kostole, obzerať sochy a obrazy, alebo nosenie niečoho na „zahryznutie“, aby dieťa obsedelo? 

Marián Bublinec: Som kňaz, a tak sa mi ľahko hovorí o tom, ako to majú rodičia robiť, a možno hovorím aj trošku od veci, ale určite by som nenosil do kostola nič na zahryznutie. Seba samých, ale i deti treba viesť k tomu, aby sme vedeli niečo vydržať. Dá sa to zvládnuť aj bez toho a  zriecť sa niečoho je normálne. V kultúre, kde vládne príjemno, bude dobre, ak naše deti pripravíme na to, že to nemusí byť vždy tak. Čo sa týka chodenia po kostole a obzeranie si vecí – to treba deti nechať. Deti začnú kričať, keď ich naháňame, a to vyrušuje najviac. Je nádherné, ak dieťatko príde aj pred oltár a pokojne si tam obzerá veci. (Keď začne riešiť kvety a podobne, tak samozrejme, treba zakročiť.)  

Veronika Hradská: Ja sama nemám rada, keď omša vyzerá ako detské ihrisko. Zastávam názor, že v kostole má mať rodič dieťa pod kontrolou, nemal by si sadnúť do poslednej lavice a nechať deti, aby išli dopredu a tam vyrušovali. My máme dohodnuté pravidlá, cez omšu sa nevyrušuje, nebehá po kostole a ani neje (okrem bábätiek). S deťmi sa snažíme vždy sedieť vpredu. Je pre mňa dôležité, aby videli, keďže aj pre mňa je ľahšie sústrediť sa, keď vidím, čo sa deje. Keď nejaké z našich detí začne vyrušovať, zoberieme ho do bočnej miestnosti, kde sme však naďalej na omši. Som veľmi rada, že miestnosť vyhradená pre rodiny v našom kostole nie je ako detský kútik s hračkami a sú tam len rodičia s deťmi, ktoré by nevydržali sedieť vpredu.

 

Aký máte názor – vy ako kňaz – na oddelené presklené detské kútiky v kostoloch? Nežijú tam podľa vás deti „svoj svet“ a svätú omšu pritom vôbec nevnímajú?

Neviem, či sa dá jednoznačne odpovedať na túto otázku – áno, alebo nie. Myslím si, že je určité nebezpečenstvo, že deti sa svätú omšu „prehrajú“, na druhej strane si myslím, že to nevadí. Určite ich treba postupne zapájať do liturgie a viesť ich k určitej disciplíne. To by im mohlo veľmi pomôcť aj neskôr v živote.

 

 

 

S KAŽDOU OMŠOU PRICHÁDZA POŽEHNANIE

Aké sú podľa vás dôvody, prečo by to rodičia nemali vzdávať a mali by svoje deti privádzať na svätú omšu, aj keď to pre nich je niekedy naozaj náročné?

Veronika Hradská: Podľa mňa deti patria do kostola, lebo Cirkev bez detí nemá budúcnosť. Bohužiaľ, nie všetci kňazi a ani laici to tak vidia a občas mám pocit, že niektorí by na koniec krstných obradov najradšej pridali vetu: „Vítame vaše dieťa v Cirkvi! Vráťte sa s ním do kostola, až keď z neho vychováte zrelého kresťana!“ Žiaľ, pocit neprijatia prežívajú mnohé rodiny s malými deťmi. Verím však, že s každou omšou prichádza požehnanie.

Marián Bublinec: Rodičia si zaslúžia obdiv, pretože oni sami asi veľa zo svätej omše nemajú, ak majú so sebou deti. Na druhej strane, deťom to môže veľmi pomôcť. Každé dieťa je originál, a preto nemožno dávať všeobecné recepty, ale viesť svoje deti k Pánovi, každé svojou cestou, je veľkou úlohou aj veľkou výsadou všetkých rodičov.

 

Marián Bublinec spomenul, že rodič z omše asi veľa nemá. Dá sa podľa vás prežiť plnohodnotne svätá omša s deťmi? Máte nejaké rady, ako si z nej odniesť aspoň niečo?

Veronika Hradská: Určite sa to dá – v priemere raz za pol roka. (úsmev) Mne pomáha prečítať si čítania ešte pred omšou. Lebo bohoslužba slova je pre mňa pri deťoch najťažšie vnímateľná. Tiež mi pomáha sedieť tak, aby sme videli na oltár. A myslím si, že najlepšia rada, ako prežiť plnohodnotne omšu, je mať pravidelnú osobnú modlitbu. Lebo keď sa človek viac modlí, dokáže vnímať svätú omšu oveľa hlbšie, aj keď je na nej s deťmi.

 

Ako by ste povzbudili rodičov, ktorí to radšej vzdávajú a nechávajú svoje deti doma?

Veronika Hradská: Napriek tomu, že som zástancom toho, aby deti chodili do kostola, rozumiem všetkým, ktorí ich radšej nechajú doma. Veľmi si uvedomujem výhody toho, že žijem vo veľkom meste. Môžem si vybrať kostol, v ktorom sa kňazi aj veriaci tešia z prítomnosti detí. Ak niekto žije vo farnosti, kde je situácia komplikovaná, tak je pochopiteľné, že aj keď túži privádzať dieťa do kostola, rozhodne sa ho radšej nechať doma. Ale Pán Boh pozná ich situáciu a najlepšie jej rozumie. Ak dieťa nechodí do kostola ako malé, je stále veľa iných spôsobov, ako ho viesť k viere aj v útlom veku.

Marián Bublinec: Obdivujem rodičov, ktorí to vedia nádherne zvládnuť. Niekedy sa im ani nečudujem, že deti nechajú doma. Aj oni potrebujú zažiť svätú omšu sami, v pokoji a hĺbke. No je fajn, keď potom zasa prídu spolu ako rodina. To je najnádhernejší obraz v našich chrámoch a po Ježišovi Kristovi najdôležitejší. Rodina, celá rodina v chráme pred Pánom. Nech im aj my kňazi vieme byť oporou a povzbudením v každej chvíli. 

 



Komentáre