TOP

Dirigentka Barbora Brosová Lipková: Dirigovanie prinieslo do môjho života veľa slobody

V určitom veku každý z nás premýšľa nad svojím životným smerovaním či povolaním. Jeho nájdenie býva častokrát veľmi komplikované. Barbora Brosová Lipková zo Žiliny mala veľkú túžbu stať sa dirigentkou. Nikdy tomu však nevenovala pozornosť. K hudbe sa priblížila cez mamine piesne. Vtedy ešte netušila, že hudba bude až takou veľkou súčasťou jej života. So svojím manželom Radkom má tri malé deti, ktorým sa naplno venuje. Či popri všetkých svojich povinnostiach a aktivitách spoznala pocit vyhorenia nám povedala v rozhovore.

Barborka, poďme od začiatku tvojho hudobného príbehu. Aká je tvoja úplne prvá spomienka v spojení s hudbou?

Prvé spomienky v súvislosti s hudbou sú pesničky mojej maminky. Vždy nám veľa spievala a spieva doteraz.

 

Rozhodla si sa venovať hudbe. Čo ťa k tomu najviac ťahalo?

Popravde, ani neviem. Po tom, čo som začala chodiť na klavír mi hovorili, že mám talent. Asi v tretej triede som bola na svojej prvej súťaži a vyhrala som prvé miesto. Súťaží začalo pribúdať, bolo ich niekoľko každý rok. Väčšinou som si z nich odniesla nejaké ocenenie. Nepamätám si už, či ma to vtedy až tak bavilo. Boli to však pre mňa zábavné výlety, kde sme sa viacerí stretli a boli sme dobrá partia.

 

Kedy prišiel moment, keď si už vedela, že hudba bude hlavnou súčasťou tvojho života?

V piatej triede ma prijali do triedy mimoriadnych žiakov na Konzervatóriu v Žiline. Vtedy už bolo jasné, že sa hudbe budem venovať. Ale netušila som, čo z toho naozaj vzíde.

 

 

NETUŠILA SOM, ŽE DIRIGOVANIE BUDE SÚČASŤOU MOJEJ BUDÚCNOSTI

Po doštudovaní konzervatória si išla na vysokú školu. Dokonca ich máš dve. Ktoré to sú a ktoré odbory si na nich vyštudovala?

Najskôr som sa pokúšala urobiť prijímačky na štúdium klavíra na vysokej škole, ale nikde ma neprijali. Bola som z toho vtedy veľmi sklamaná, no dnes to vidím ako Boží zámer. Začala som študovať v Banskej Bystrici na Pedagogickej fakulte, Učiteľstvo hudobnej výchovy v kombinácii s odborom Hudobné súbory. Stretla som sa tam s profesorom Štefanom Sedlickým, ArtD., ktorý tam učil základy dirigovania a neskôr sa stal aj mojím pedagógom. V treťom ročníku ma prijali na Akadémiu umení, kde som nakoniec v jeho triede vyštudovala Dirigovanie zboru.

 

Uvažovala si niekedy nad tým, že by si chcela študovať dirigovanie a neskôr byť aktívnou v tomto povolaní?

Pravdupovediac som nikdy nerozmýšľala o tom, že by som to mohla niekedy robiť. Nenapadlo mi, že by to mohla byť moja cesta. Verím tomu, že ma k tomu doviedol Pán, pretože sama by som ani nevedela ako. Preto spätne hodnotím neprijatie na štúdium klavíra ako Božie riadenie. Keby som šla na klavír, zrejme by som nedirigovala, a dnes vidím, že je to pre mňa požehnaním.

 

 

TÚŽBE BYŤ DIRIGENTKOU SOM NIKDY NEVENOVALA POZORNOSŤ

Kedy sa u teba zrodila túžba stať sa dirigentkou?

Dlho som si myslela, že je to absolútne nereálne. Ako napríklad aj to, že by som niekedy vyšla na Gerlachovský štít. Tento sen sa mi splnil, keď som stretla svojho budúceho manžela. Pre neho nebol problém ma tam zobrať, keďže sa v tom čase veľmi aktívne venoval horolezectvu (smiech).

Naozaj som si myslela, že naplnenie mojej túžby po dirigentskom povolaní nie je možné. Dnes viem, že je to všetko inak. Táto túžba sa vo mne prebudila niekedy v čase, keď som bola členkou v Detskom orchestri u saleziánov v Žiline. Tam som sa s dirigentom ako osobou stretla prvýkrát a okúzlilo ma to. Fascinovalo ma hrať podľa dirigenta, ale premýšľala som aj nad tým, že by som to chcela niekedy vyskúšať – ale to som si spomenula až neskôr, keď som sa nad svojou cestou zamýšľala spätne.

 

Aké to pre teba bolo, keď sa tvoj malý sen stával skutočnosťou?

Určite mi to prinieslo do môjho života veľa slobody. Pre mňa je dosť bežné, že sa púšťam do vecí, ktoré sa mi na začiatku zdajú nemožné. Avšak keď viem, že ma do nich nebeský Ocko volá, tak do nich idem s dôverou. Vždy to dopadne dobre, lebo on sa o všetko postará.

 

Čo je na práci dirigenta najťažšie?

Pre každého dirigenta to môže byť niečo iné. Pre mňa sú to manažérske činnosti okolo toho. Nie, že by ma to nebavilo, ale radšej by som energiu viac investovala do hudobnej stránky veci.

 

 

Aké zbory v súčasnosti vedieš?

V súčasnosti vediem chrámový spevácky zbor La Famiglia a detský zbor u saleziánov v Žiline.

 

Koľko času ti zaberie celkový nácvik, napríklad aj v súvislosti s veľkonočnými sviatkami? 

To je veľmi špecifické – v závislosti od dramaturgie. Niekedy sme sa pripravovali na Veľkú noc aj dva mesiace a v rámci toho bolo aj intenzívne víkendové sústredenie. Tento rok sme programu Veľkej noci (na štvrtok a piatok) venovali tri skúšky, lebo sme iba opakovali program, ktorý sme už spievali.

 

Posledné dva roky sme prežívali veľkonočné sviatky z pohodlia domova. Ako si tieto sviatky vnímala ty? 

Keďže som od malička zvyknutá na Veľkú noc spievať, hrať alebo dirigovať, bolo to počas lockdownu úplne iné. Jasné, že mi to všetko chýbalo. Pre mňa to vlastne boli tri roky bez týchto sviatkov v kostole, pretože sa nám tesne pred Veľkou nocou narodil náš najmladší syn, Šimonko. Takže neprichádzalo vôbec do úvahy, že by som sa do prípravy veľkonočnej liturgie mohla zapojiť.

Na druhej strane to hodnotím pozitívne. Mohla som tento čas prežiť viac s rodinou, venovať sa manželovi a našim trom malým deťom.

 

Ako vznikol nápad, že nahráte s chrámovým zborom La Famiglia, ktorého si dirigentkou, Veľkonočné pašie podľa Jána od hudobného skladateľa Pavla Kršku?

Zbor La Famiglia od začiatku svojho pôsobenia (1997) úzko spolupracoval s Pavlom Krškom. Aj tieto Pašie napísal priamo pre nich a v roku 1998 prvýkrát zazneli počas Veľkej noci. Odvtedy sa spievali každý rok.

Keď som začala premýšľať o nahrávaní CD, prirodzene mi z toho vyšlo, že to bude práve toto dielo. Okrem Jánových Pašií sme nahrali všetky liturgické spevy na Zelený štvrtok a Veľký piatok, ktoré Pavol Krška pre nás pred rokmi napísal. Myslím, že to bolo dobré rozhodnutie.

Naša CD nahrávka sa odvtedy hrá v rádiu Lumen, ale aj v mnohých domácnostiach každý Zelený štvrtok a Veľký piatok. Dokonca v niektorých farnostiach si púšťali túto nahrávku počas veľkonočných obradov, v období, keď boli kostoly zatvorené. Verím, že táto hudba je požehnaním pre všetkých, čo ju môžu počuť.

 

 

NAHRÁVANIE HYMNY BOLO OHROZENÉ PRE NEDOSTATOK FINANCIÍ

Nedávno ťa oslovili na vytvorenie slovenskej verzie hymny Svetového stretnutia rodín v Ríme. Ako celá príprava tohto diela prebiehala?

Oslovenie prišlo z Rady KBS pre rodinu, ktorá zastrešuje tieto stretnutia na Slovensku. Na začiatku som sa rozhodla osloviť Andreu Heglasovú, aby text hymny prebásnila do slovenčiny a spoločne sme pracovali na tom, aby hudba a text spolu ladili. Ja som potom vytvorila aj aranžmány pre zbor a  hudobné nástroje. Keďže som chcela, aby mal zbor väčší počet spevákov, oslovila som rodiny z našej farnosti. Podarilo sa mi postaviť 55-členný zbor a k tomu 15-členný inštrumentálny ansámbel.

 

Ako to pokračovalo ďalej?

Boli sme časovo obmedzení, keďže sme chceli, aby nahrávka vyšla von čím skôr po Veľkej noci. Potrebovala som teda čo najskôr nachystať noty, a to mi popri troch deťoch trvalo dlhšie, ako by som chcela (smiech). Taktiež nájsť spoločné termíny pre tak veľa ľudí nebolo jednoduché. Preto som sa potom rozhodla pre sústredenie. Predchádzala tomu jedna skúška, kde sme si celú skladbu predstavili.

Každý si odnášal noty a dostal aj nahrávku svojho hlasu, aby si to doma nacvičil. Na sústredení sme tomu dávali tvar a zhrávali sme zbor s hudobnými nástrojmi. O dva týždne neskôr sme potom nahrávali zvuk a video súčasne.

 

Bolo pre teba niečo negatívne alebo zarážajúce, čo ťa zastavilo v príprave tohto diela?

Nastal moment, kedy bola otázka nahrávky, ale aj videa, ohrozená kvôli nedostatku financií. Rozhodla som sa aj napriek komplikáciám do toho ísť a neľutujem to. Bol to pre mňa krásny projekt. Pán sa opäť postaral o všetko, čo bolo treba.

 

Chýbalo ti hudobné pôsobenie počas pandémie koronavírusu?

Covid prišiel v období, keď som nebola príliš aktívna. Na začiatku mi taká situácia vlastne aj vyhovovala. Mohla som sa sústrediť na rodinu a aspoň ma nelákalo stále vymýšľať hudobné aktivity. Neskôr, keď už som chcela trochu začať opäť aktívne „hudobne“ žiť, tak ma viackrát zastavili pandemické obmedzenia.

Musela som prerušiť niektoré plánované projekty. Napríklad, keď sme zakladali spomínaný detský zbor, tak sme ho rozbiehali na trikrát. Taktiež Vianoce neboli podľa môjho hudobného plánu, avšak podaril sa iný projekt, aj keď v obmedzenom režime.

 

 

STÁLE JE ČAS BYŤ HLAVNE MAMOU A MANŽELKOU

Ako zvládaš všetky svoje aktivity, aby si nevyhorela?

Vyhorenie alebo nejakú nechuť v hudobnej oblasti som ešte nezažila, aj keď som mala v minulosti niektoré naozaj „preexponované“ obdobia. Samozrejme, snažím sa do programu zaradiť aj oddych.

 

Spolu s manželom máš tri malé deti. Ako sa dá spojiť rodinný život s tvojou profesiou?

Počas toho, ako som bola na rodičovskej dovolenke, som svoju činnosť samozrejme obmedzila. Trvalo to šesť rokov a touto Veľkou nocou sa mi aj skončila. La Famiglia bol vlastne jediný zbor, ktorého som sa nevzdala po celý tento čas. Veľmi mi pomáhal manžel. Počas nácvikov a aj iných spievaní bol s deťmi. Teraz sa pomaly začínam opäť rozbiehať, ale opatrne, lebo stále je čas byť hlavne mamou a manželkou.

 

Akým spôsobom manažuješ svoj čas, aby si sa stihla učiť so svojou dcérkou, hrať sa s deťmi, venovať sa práci, byť s manželom a popritom si nájsť aj čas na seba?

Je to, samozrejme, veľká výzva (smiech). Často to vôbec nie je ružové. Zvlášť v poslednom období, keď sa stále niečo menilo. Raz krúžky boli, potom neboli, keď sa opäť otvorili, prišla nejaká choroba. Ťažko sa v takomto „režime“ dá niečo naplánovať. Ale Pán sa stará. Takže aj keď niekedy prechádzame ťažšími obdobiami, na konci vyjde slnko. Dôležité je však povedať, že v tom nie som sama. Veľkou oporou je mi môj manžel Radko a veľmi nám pomáhajú aj moji rodičia.

 

Čo považuješ na svojej práci za najkrajšie? 

Veľmi ma teší, keď môžem niekomu pomôcť hudobne rásť. Keď vidím, ako niekto veľmi chce a že ho to so mnou aj baví, to je pre mňa najväčšia motivácia. Milujem zimomriavky, ktoré mám, keď speváci pochopia, čo od nich chcem a podarí sa mi z nich dostať ten správny charakter a emóciu, ktorú má konkrétna skladba mať.

Teším sa vždy, keď sa stretne dobrá partia ľudí a vznikajú nové a aj dlhodobé vzťahy, to je pre mňa veľmi vzácne a som za to veľmi vďačná. Krásna je aj spolupatričnosť a radosť po tom, ako sa niečo spoločné podarí, niečo, na čom sme veľa pracovali. A nakoniec aj spoločné zájazdy, výlety a sústredenia, ktorých v poslednom čase nebolo veľa, ale dúfam, že teraz začnú bývať častejšie.

 

 

Komentáre