TOP

Dobrovoľnícka skúsenosť na nezaplatenie

Oli, Tvoj takmer 9-mesačný dobrovoľnícky pobyt v Ugande sa ukončil doslova zo dňa na deň. Radi by sme sa dozvedeli viac o tom, ako si tento pomerne dlhý čas prežila.

Mohla by si sa nám v krátkosti predstaviť? Odkiaľ pochádzaš, kde si pracovala pred tým, ako si odcestovala do Ugandy?

Ahoj(te). Volám sa Oľga (no kamaráti ma volajú Oli alebo Omnia), mám 33 rokov, pochádzam z Nemšovej na Považí a pred odchodom do Ugandy som pracovala ako učiteľka a vychovávateľka na našej katolíckej základnej škole.

 

Pre mnohých je možnosť vycestovať do Afriky a pomôcť svojimi talentami detským snom. Ako to bolo u Teba? Aj Ty si o takejto možnosti dlho snívala?

Pokiaľ si dobre pamätám o dobrovoľníctve v Afrike som nesnívala od malička ako niektorí iní dobrovoľníci. Prišlo to tak postupne, časom – dlhé roky som pôsobila ako dobrovoľníčka v projekte Katarínka. Slúžila som vo farnosti pri práci s deťmi a mladými. Najmä počas roka (2013/2014), ktorý som strávila ako au-pair v Anglicku, sa vo mne vytvorila túžba ísť dobrovoľníčiť niekam do zahraničia. Dať niečo zo svojich talentov aj inde, nie iba v domovine. Ani neviem prečo, ale mojou prvou vysnívanou krajinou bolo Estónsko a potom Vietnam. Hľadala som projekty a organizácie, ktoré ponúkali túto možnosť. Popri zvažovaní o výbere krajiny a projektu som však brala do úvahy aj možnosti a podmienky evanjelizácie a katolíckeho prostredia, pretože od detstva som bola vedená rodinou vo viere. Preto som napokon tieto dve krajiny pri rozhodovaní zavrhla. Medzitým som slúžila a pomáhala naplno kňazom vo farnosti, najmä s detskými omšami a rôznymi súťažami pre deti, pracovala som ako učiteľka a začala si dorábať ďalšie pedagogické vzdelanie ako učiteľka v materskej škole, čo sa mi veľmi hodilo pri mojej dobrovoľníckej činnosti. Pravdu povedať, vždy ma to viac ťahalo do Latinskej Ameriky (či už Južnej, alebo Strednej), nie do Afriky.

// Čítajte celý text //



Komentáre