TOP

Dotkol sa ma…

Všimli ste si, že obrátení ľudia sú akísi iní? Niečo z nich žiari. Akoby sa to, čo prijali do svojho srdca, dralo z nich von na povrch. Čo to je? Čo z nich vyžaruje?

Titulná fotka: Matúš Hasil

Deje sa to vraj rôzne. U každého odlišne. Každý to totiž prežíva celkom osobne. Nedá sa inak. Nik to nemôže urobiť za vás. No na každého to má rovnaké účinky. Obrátenie. Čo to vlastne je? A načo? Ak som od narodenia pokrstený a verím, načo by som mal prežiť nejaké obrátenie? Aj ja som si myslela, že ho nepotrebujem, až raz…

Zlomená

Bola som na konci so silami. Skúškové obdobie spojené s dokončovaním záverečnej práce mi dalo zabrať. Unavilo ma. Totálne vyčerpalo. Kráčala som mestom z poslednej skúšky a ani neviem ako, ocitla som sa v kostole. Miesto, kde to dobre poznám. Tu som už neraz hľadala útechu. Sadla som si do prázdnej lavice. Takto napoludnie je tu iba pár ľudí. Ticho. „Bože, si tu?! Ja… nevládzem. Je toho na mňa akosi príliš. Už nemám silu. Nemám chuť tú školu dokončiť. Ja…“ Zamotávam sa vo svojich myšlienkach beznádeje. V hlave mi začnú znieť slová piesne Zlož svoju starosť na Pána… No jasné, a on sa postará. Detská odrhovačka. Ako to však vyzerá v realite? Dokáže sa Boh o nás skutočne postarať? Premýšľam, čo všetko ma čaká a že na to vôbec, ale vôbec nemám silu. Neskúsim si dať odklad? Lenže, to by prinieslo ďalšie problémy. „Pane, ja mám strach. Bojím sa svojej budúcnosti. Mám strach, že zlyhám, že to nezvládnem. Bojím sa tak, že mám chuť zutekať. Utiecť a zaliezť niekam, kde ma nikto nenájde.“ Po lícach mi stekajú slzy. „Vzdávam sa. Vieš čo? Ja na to jednoducho nemám. Končím. Hovoríš, že máme na teba zložiť svoje starosti. Tak tu ich máš. Sú tvoje! Dávam ti ich. Vezmi si ich. A vlastne… zober si všetko, aj mňa. Dávam ti celý svoj nanič život!“ A vtedy sa niečo fakt stalo.

Odovzdaná

Hovorili mi o tom raz aj kamošky. Vtedy sa mi to zdalo divné. V lete boli na nejakom kresťanskom festivale, kde boli vyzvané odovzdať svoj život Ježišovi. Ľudia sa tam za nich modlili. A ony ani netušili, ako ich to jedno rozhodnutie – povedať Bohu áno – môže zmeniť. Ale zmenilo! A prišlo to len tak… Žiadne zázračné svetlo ani hlas z neba. Iba chuť prijať Ježiša za svojho Pána a Spasiteľa. Iba moje zlyhanie a rozhodnutie pozvať do toho Boha. Tak a teraz už aj ja viem, o čom mi to vtedy vraveli. Už to cítim. Čo vlastne cítim?

 

…cítim pokoj

Ešte pred chvíľou som sa topila v zmesi nepríjemných pocitov. Premáhal ma strach, smútok, beznádej… a zrazu cítim neopísateľný pokoj. Skutočný pokoj. Nie ľahostajnosť. Ani žiadnu opitosť. Rovnako ako predtým, aj teraz si naplno uvedomujem, čo všetko ma čaká. Lenže teraz už z toho nemám strach. Cítim, že niekto mocný je pri mne a že ma v tom samu nenechá . Bude v tom všetkom so mnou. Podrží ma a nedovolí mi padnúť. To vedomie jeho blízkosti ma upokojuje. Uisťuje, že všetko sa dá zvládnuť, ak sme do toho pozvali Ježiša.

 

…cítim radosť

Od toho okamihu v kostole ubehlo už niekoľko dní a ja mám pocit, že moja tvár sa odvtedy stále usmieva. Keď kráčam po ulici, hypnotizujem okoloidúcich svojou radosťou. Vtáci štebocú a ja mám chuť pridať sa k nim a rozhlásiť všetkým, že Boh je dobrý, že nás miluje! Mám chuť sa smiať, vtipkovať s druhými, robiť veci len preto, aby som niekoho rozosmiala. Moje dni sú prežiarené lúčmi slnka. Vyhnali každú pochmúrnu myšlienku.

 

…cítim slobodu

Bola som zviazaná svojimi pocitmi, povinnosťami, tým, čo si o mne myslia druhí a tým, aká neistá je moja budúcnosť. Ale teraz som slobodná. A viete, z čoho najviac pramení môj pocit slobody? Z vedomia, že je jedno, aká som, čo robím alebo nerobím… Boh ma miluje! Miluje ma nie preto, čo pre neho robím alebo nerobím. Miluje ma preto, lebo som. Stačí to, že existujem. A on ma miluje. To je také oslobodzujúce!

 

…cítim lásku

Mali ste už niekedy chuť objať celý svet? Jasné, to sa nedá, ale ten pocit… Ten neutícha. Práve naopak. Tá láska vo mne stále rastie. Cítim lásku k zvieratám, kvetom, horám,.. Cítim lásku k ľuďom, ktorých stretám na ulici a vôbec ich nepoznám. Iba tak na nich hladím a mám chuť ich objať. Moja výbušná povaha skrotla. Predtým som sa mračila, vytáčalo ma, keď som musela dlho stáť v rade v obchode, keď sa ma niekto niečo opýtal, odvrkla som, pretože ma to obťažovalo… Cítila som odpor k bezdomovcom, ktorých som stretávala. A teraz sa sama seba pýtam, ako som mohla?!

Cítim lásku nielen k ľuďom a krásam sveta, ja milujem aj Božie slovo. Rada ho čítam. Mám priam potrebu siahať po ňom. Sýtim sa ním ako chlebom. V tých slovách nachádzam skutočné odpovede pre môj život. Dokonca som tam objavila aj vysvetlenie toho, čo sa práve deje s mojím životom. Veď pozrite: „…ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť.“ (Gal 5, 22 – 23) Už chápem, prečo sa ma ľudia vypytujú, čo sa mi stalo, či som zaľúbená alebo ma „vymenili“. Najprv som nevedela, ako to myslia a prečo mi to hovoria. Ale už viem, že som sa skutočne zmenila. On ma zmenil. Dotkol sa ma a ja skutočne žiarim ako zaľúbená. Pretože som zaľúbená! Do Ježiša. To jeho láska ma mení. Jeho láska zo mňa žiari. To ona premieňa moje srdce a moje zmýšľanie.



Komentáre