TOP

Dotkol sa ma…

Všimli ste si, že obrátení ľudia sú akísi iní? Niečo z nich žiari. Akoby sa to, čo prijali do svojho srdca, dralo z nich von na povrch. Čo to je? Čo z nich vyžaruje?

Titulná fotka: Matúš Hasil

Deje sa to vraj rôzne. U každého odlišne. Každý to totiž prežíva celkom osobne. Nedá sa inak. Nik to nemôže urobiť za vás. No na každého to má rovnaké účinky. Obrátenie. Čo to vlastne je? A načo? Ak som od narodenia pokrstený a verím, načo by som mal prežiť nejaké obrátenie? Aj ja som si myslela, že ho nepotrebujem, až raz…

Zlomená

Bola som na konci so silami. Skúškové obdobie spojené s dokončovaním záverečnej práce mi dalo zabrať. Unavilo ma. Totálne vyčerpalo. Kráčala som mestom z poslednej skúšky a ani neviem ako, ocitla som sa v kostole. Miesto, kde to dobre poznám. Tu som už neraz hľadala útechu. Sadla som si do prázdnej lavice. Takto napoludnie je tu iba pár ľudí. Ticho. „Bože, si tu?! Ja… nevládzem. Je toho na mňa akosi príliš. Už nemám silu. Nemám chuť tú školu dokončiť. Ja…“ Zamotávam sa vo svojich myšlienkach beznádeje. V hlave mi začnú znieť slová piesne Zlož svoju starosť na Pána… No jasné, a on sa postará. Detská odrhovačka. Ako to však vyzerá v realite? Dokáže sa Boh o nás skutočne postarať? Premýšľam, čo všetko ma čaká a že na to vôbec, ale vôbec nemám silu. Neskúsim si dať odklad? Lenže, to by prinieslo ďalšie problémy. „Pane, ja mám strach. Bojím sa svojej budúcnosti. Mám strach, že zlyhám, že to nezvládnem. Bojím sa tak, že mám chuť zutekať. Utiecť a zaliezť niekam, kde ma nikto nenájde.“ Po lícach mi stekajú slzy. „Vzdávam sa. Vieš čo? Ja na to jednoducho nemám. Končím. Hovoríš, že máme na teba zložiť svoje starosti. Tak tu ich máš. Sú tvoje! Dávam ti ich. Vezmi si ich. A vlastne… zober si všetko, aj mňa. Dávam ti celý svoj nanič život!“ A vtedy sa niečo fakt stalo.

Odovzdaná

Hovorili mi o tom raz aj kamošky. Vtedy sa mi to zdalo divné. V lete boli na nejakom kresťanskom festivale, kde boli vyzvané odovzdať svoj život Ježišovi. Ľudia sa tam za nich modlili. A ony ani netušili, ako ich to jedno rozhodnutie – povedať Bohu áno – môže zmeniť. Ale zmenilo! A prišlo to len tak… Žiadne zázračné svetlo ani hlas z neba. Iba chuť prijať Ježiša za svojho Pána a Spasiteľa. Iba moje zlyhanie a rozhodnutie pozvať do toho Boha. Tak a teraz už aj ja viem, o čom mi to vtedy vraveli. Už to cítim. Čo vlastne cítim?

 

…cítim pokoj

Ešte pred chvíľou som sa topila v zmesi nepríjemných pocitov. Premáhal ma strach, smútok, beznádej… a zrazu cítim neopísateľný pokoj. Skutočný pokoj. Nie ľahostajnosť. Ani žiadnu opitosť. Rovnako ako predtým, aj teraz si naplno uvedomujem, čo všetko ma čaká. Lenže teraz už z toho nemám strach. Cítim, že

Pokračovanie článku je dostupné iba pre predplatiteľov

Existujeme takmer výhradne vďaka predplatiteľom. Objednajte si naše predplatné a o už niekoľko sekúnd môžete čítať všetky naše články. Ďakujeme, že nám pomáhate tvoriť hodnotný obsah.


Objednať predplatné Už mám účet, prihlásiť


Komentáre