TOP

Emócie naše každodenné: Vďačnosť v časoch pandémií

Vieme už, že ak v niektorej emócii zotrvávame príliš dlho na úkor iných, táto môže postupne prerásť do nálady a vtedy nás začne doslova ovládať namiesto toho, aby nám slúžila. Naše stretnutia s manželmi v kríze nás neraz presviedčajú, že ich zachvátila nie nálada, ale priam pandémia nároku, ktorá, ako sa zdá, sa rozmáha všade okolo nás.

Autor: Marián Kubeš

Ja mám nárok, ale nedostávam. Ja mám tiež nárok a tiež nedostávam. Osvojujeme si optiku nároku a prestávame sa milovať. Začíname milovať to, na čo si nárokujeme, a ľudí okolo využívame na to, aby sme to dosiahli. Žiaľ, aj vrátane kresťanských manželov. Táto pandémia je horšia ako koronavírus. Jedným z liekov na túto chorobu je návrat k emócii vďačnosti.

 

Vďačnosť a nárok

Vďačnosť ako emócia nám hovorí, že život a všetko, čo s ním súvisí, je dar. Umožňuje nám uvedomiť si, že dar je niečo, o čo sme sa sami nepričinili a ani sme si to nezaslúžili. Toto uvedomenie nás vedie k pokore a k vďake za všetko, čo sme ako dar dostali. Zároveň nabáda aj nás samých, aby sme sa stali darom.

Nárok nám hovorí niečo celkom iné. Pripomína, že si niečo zaslúžime mať, lebo nám to dlhuje svet. Nabáda nás k sťažovaniu sa na to, čo nám chýba. Nárok mi ukazuje, ako by vyzeral svet, keby bol podľa mňa. Nárok má veľmi blízko k zatrpknutosti či arogancii, ako to neraz vidíme u spomínaných manželských párov v kríze. Buď to chcú vzdať, alebo útočia na seba ešte viac. Napriek tomu nárok nie je zlá emócia, tak ako nie je zlá žiadna naša emócia. Až keď nárok prerastie do takých rozmerov, že ovláda naše prežívanie, myslenie a konanie, stáva sa škodlivým, až zničujúcim. Obyčajne sa to stane vtedy, keď sa z našich životov vytratí vďačnosť.

Vďačnosť a nárok pritom dokážu spolu existovať, ak sa rešpektujú, učia sa spolu žiť a nie súperiť. Vtedy obvykle vstupuje do hry tretia emócia, ktorou je zodpovednosť a ktorej príbeh znie: je to niečo, čo mám urobiť.

 

 

Moje stretnutie s vďačnosťou

Jeden nedávny zážitok mi pomohol lepšie pochopiť a najmä precítiť emóciu vďačnosti. Začiatkom tohto roka som mal predpísaný odpočinkový režim. Už dávno som plánoval pátrať po svojich predkoch a doplniť tak ústne podávanú históriu faktami. Teraz som mal na to čas. Digitalizácia matrík mi umožnila pozrieť sa do minulosti na život mojich predkov z pohodlia vlastnej pracovne. Dostal som sa až kamsi na prelom osemnásteho a devätnásteho storočia. Rodina môjho pra-pradeda žila v malej dedinke pri Trnave.

Ako som listoval matriku zomrelých, jedného dňa v roku 1831 bolo do nej nečakane zapísaných až sedemnásť úmrtí, ďalší deň desať, potom pätnásť, a tak to pokračovalo skoro dva mesiace. Dovtedy bolo tak jedno úmrtie do mesiaca. Áno, tušíte správne. Ľudí začala kosiť cholera. Keď som sa o tom kedysi učil na hodinách dejepisu, bolo to veľmi vzdialené. Netýkalo sa ma to. Ale teraz som sa ocitol bližšie k tým dramatickým udalostiam a ľuďom, ktorí boli moji predkovia. Poznal som ich mená.

Za tie dva mesiace zomrela viac ako polovica obyvateľov obce. Nemali internet, testy ani rúška či dezinfekčné gély a vtedajšie opatrenia boli takmer neúčinné. Rodina prežila. Prežil aj môj pra-pradedo. Stratili však niekoľko detí. Vtedy som pocítil veľkú vďačnosť za dar svojho života, za to, že všetko mohlo byť ináč, za obetu, ktorú priniesli, za zápas, ktorý vybojovali. Spojilo sa mi to s ďalšími zozbieranými príbehmi predchádzajúcich generácií – ako sa môj dedo vrátil živý z ruského frontu a oženil sa v pokročilom veku, ako mama ako dievča prežila bombardovanie pri prechode frontu v závere druhej svetovej vojny, ukrytá s ostatnými niekoľko dní v pivnici, ktorá ich ako-tak chránila. Ako manželkin otec dlho nepočul po výbuchu bomby v areáli nemocnice, v ktorej bol ako mladý vojak hospitalizovaný. Prežil iba zázrakom.

V priebehu januára som si toto všetko postupne uvedomoval, netušiac, že celý svet sa práve v tých dňoch ocital na prahu novej traumy, pandémie koronavírusu, ktorá vzápätí naplno prepukla. Hlboká vďačnosť za to, čo som objavil v histórii rodu, dostávala akýsi nadčasový rozmer, ktorý som dovtedy nepoznal. Pohľad späť ma robil silnejším v prítomnosti a zodpovednejším do budúcnosti.

 

Zodpovednosť

Zodpovednosť je emócia, ktorá vyviera z vďačnosti. Boli sme stvorení ako ľudia zodpovední, ktorí sú schopní odpovede – homo responsabilis – píše Amadeo Cencini[i]. Zodpovednosť vyviera z ochoty človeka načúvať inému človeku, ktorého vníma ako dar, zo schopnosti dať mu odpoveď, ktorá je absolútne slobodná a zvyčajne niečo stojí. Zodpovednosť vyviera z univerzálneho záväzku, ktorý viaže všetkých ľudí povinnosťou starať sa o seba navzájom.

 

 

Návrat k vďačnosti – čo hovorí Biblia

Návrat k vďačnosti je nielen možný, ale aj nutný. Upozorňujú nás na to dva zdroje, historicky také odlišné a časovo také vzdialené, a predsa hovoria to isté. Jedným z nich je Biblia a druhým sú najnovšie psychologické objavy. Svätý apoštol Pavol nás vyzýva na rôznych miestach, aby sme pri všetkom vzdávali vďaku, lebo to je Božia vôľa (1 Sol 5, 18). Boh to tak chce. Máme to robiť pri všetkom a ustavične (Ef 5, 20).

Stacey Salsbery[ii] spočítala, že Boh nás v Biblii nabáda k vďačnosti dohromady šesťdesiatdva ráz. Zamerala sa však aj na úžitok, ktorý tým získavame. Prejavená vďačnosť posilňuje priateľstvo, ako to čítame v Liste Filipanom (Flp 1, 3), pomáha znášať ťažké okolnosti (1 Kor 11, 23-24), umlčí nepriateľa (Ž 8, 3), zmierňuje úzkosť a starosti (Flp 4, 6-7), pomáha nám rozpamätávať sa (Ž 9, 1), privádza nás k radosti (Ž 118, 1), spája a zjednocuje nás (Ž 111, 1). Určite by sme našli ešte mnohé ďalšie.

 

Návrat k vďačnosti – čo hovorí veda

Viaceré štúdie ostatných dvoch desaťročí, ktoré sa zamerali na vďačnosť a jej vplyv na náš život, prinášajú prekvapivé výsledky. Niekoľko takých výskumov sumarizovala Andrea Brandt[iii]. Ak sa sústredíme na veci, za ktoré môžeme byť vďační, žijeme pokojnejší, vyrovnanejší život a cítime sa šťastnejší v porovnaní s ľuďmi, ktorí sa sústreďujú na veci nefungujúce alebo aj neutrálne.

Vysvetlenie nachádzajú vedci v tom, že pri sústredení sa na vďačnosť sú stimulované mozgové centrá zodpovedné za redukciu stresu a tie, ktoré navodzujú pocit radosti. To isté dokáže spôsobiť aj úsmev, dokonca iba hraný, ako potvrdzuje ďalšia štúdia. Humor silno stimuluje obe mozgové hemisféry a pomáha ich udržiavať v rovnováhe.

 

S vďačnosťou môžeme začať hneď teraz

K vďačnosti sa vieme vrátiť tak, že si ju v sebe budeme rozvíjať. Precvičovanie vďačnosti nie je zložité a je cestou k dosiahnutiu posvätnej všímavosti, ktorou nazýva Charles Stone[iv] schopnosť byť plne prítomný v každom okamžiku, ktorý sme dostali od Boha ako dar. Tu sú praktické kroky, ako si môžeme začať všímať napríklad svoje telo a rozvíjať zaň vďačnosť.

Vyberte si ľubovoľnú časť a uvažujte, za čo všetko jej ďakujete. Neskôr sa dostanete ku vzťahom s inými ľuďmi, k svojim myšlienkam, emóciám. Budete prekvapení, ako som bol prekvapený ja, keď som si zvolil oči a ďakoval som, že dokážu vidieť farby. Dovtedy som netušil, za čo všetko môžem byť vďačný, a to som zatiaľ uvažoval iba o bielej farbe.[v]

Andrea Brandt nás povzbudzuje, aby sme si denne nielen poznačili, za čo všetko sme vďační (ako v cvičení vyššie), ale aby sme aj navonok prejavovali vďačnosť iným a tiež sa učili byť vďační za úplne samozrejmé a bežné veci, ako napríklad za tečúcu vodu ráno v kúpeľni.

 

Zodpovednosť za vďačnosť

Dnes potrebujeme omnoho viac než kedykoľvek predtým vyvažovať rozpínajúci sa nárok vďačnosťou. Nárok si dnes preto zaberá taký veľký priestor, lebo sme mu to dovolili najmä zanedbávaním vďačnosti, ktorá má silu zabrániť nároku prerásť do egoizmu a arogancie.

Zo skúsenosti vieme, že aj mnohým manželským párom pomôže oživiť prúdenie lásky v ich vzťahu, ak oživia vďačnosť za všetko prežité, vrátane vďačnosti za seba navzájom. Vedieme ich k tomu, aby nachádzali jeden na druhom dôvody na vďačnosť, aby si to neustále pripomínali. Cieleným rozvíjaním vďačnosti sa postupne vytvára životný postoj, ktorý sa opiera viac o vďačnosť a menej o nárok. Robiť tak je nielen jedna z možností, je to nutnosť a naša zodpovednosť.

 

[i]     Amadeo Cencini: Strom života. Náčrt modelu vstupnej a stálej formácie. Serafín, Bratislava, 2012.

[ii]     Stacey Salsbery na svojej stránke Deeper Devos, https://deeperdevos.org/12-benefits-thankful/. Stiahnuté 25. 4. 2020.

[iii]    Andrea Brandt: Science proves gratitude is key to well-being. Psychology Today, https://www.psychologytoday.com/us/blog/mindful-anger/201807/science-proves-gratitude-is-key-well-being. Stiahnuté 24. 4. 2020.

[iv]    Charles Stone: Holy noticing. Moody Publishers, Phoenix, 2019.

[v]     Celý postup, pozostávajúci zo siedmich krokov, nájdete na www.holynoticing.com/bonus pod označením BREATHe Model Practice Outline.



Komentáre