TOP

Ex-karmelitánka Bernadeta: Manžel si ma vymodlil u Panny Márie Karmelskej

Viac ako päť rokov strávila ako klauzúrna sestra v Karmeli, dnes je šťastnou manželkou a mamou troch detí. O tom, či bola šťastnejšia v chudobnejšom Bulharsku alebo modernejšom Švajčiarsku, či o tom, ako v manželstve padali jej predstavy o trpezlivosti rozpráva Bernadeta.

Aký bol tvoj život pred vstupom do rehole? Z akej rodiny pochádzaš?

Môj život bol ako život bežného dievčaťa. Bola som vychovávaná v milujúcej rodine, v nedeľu sme chodili do kostola, najmä s mamou. K viere nás viedla babka, prípadne s nami chodila do kostola mama. Dá sa povedať, že to bolo tak tradične praktizované kresťanstvo.

 

Kedy došlo u teba k zmene – k takému prehĺbeniu viery?

Na strednej škole, bolo to v druhom ročníku.

 

Pamätáš si nejaký konkrétny moment?

Na podnet mojej spolužiačky – najlepšej kamarátky, som začala chodiť na nepovinné náboženstvo, ktoré viedla jedna rehoľná sestra. Tam som zažila vôbec prvé spoločenstvo, prvé svedectvo živej viery. Raz po jednej aktivite a rozhovore so sestričkou som sa rozhodla ísť na spoveď a na svätú omšu. Prisadla si vtedy ku mne tá sestrička a povedala mi: „Rozhodni sa začať odznova a vyber si Boha!“ A tak som urobila.

 

Ako na túto zmenu reagovali tvoji rodičia?

Najprv sa čudovali – zrazu mi v izbe nehralo celý deň rádio, sama od seba som chcela ísť do kostola, nemuseli ma budiť a nútiť v nedeľu. A raz sa ma ocko spýtal – a čo ty chceš byť mníška? Nuž a ja, vo svojej úprimnosti, som im rovno odpovedala – hej. A tam niekde začal aj prvý nesúhlas z ich strany. Chceli, aby som žila vieru, ale tak normálne, ako každý človek.

 

Ilustračná fotka

 

SVÄTÝ OTEC TO TAK CHCEL

Aká bola ale tvoja predstava o živote?

Ja som po čase začala cítiť povolanie k zasvätenému životu a zhodou rôznych okolností a všelijakých stretnutí, čítania literatúry a modlitieb som pochopila, že ma Boh volá ku kontemplatívnemu spôsobu života. Vtedy som už vedela o Karmeli, akurát ho práve čerstvo založili v Košiciach a ja som začala špekulovať, že čo a ako ďalej. Bola som sa teda pýtať, aké sú podmienky a či by som mohla vstúpiť. Od tej rehoľnej sestry, čo viedla u nás hodiny náboženstva, som sa však dozvedela, že v inom stretku má dievča, trochu staršie odo mňa, ktoré uvažuje podobne. Ja som si myslela, že tiež chce ísť na Karmel v Košiciach a stále som sa teda na ňu vypytovala, prosila som tú sestričku, nech nás nejako zoznámi. Lenže po čase som sa dozvedela, že tá dievčina je gréckokatolíčka a nejde na Karmel do Košíc, ale do Sofie. A tak som si vravela – však aj ja som gréckokatolíčka, tak aj ja by som mala ísť do Sofie! A ešte mi aj tá naša sestrička vravela  – čo ty pôjdeš do Bulharska, do Sofie, ani jazyk nevieš! Tak som jej povedala – naučím sa! A to som netušila, že nie len po bulharsky budem učiť!

 

Ale prečo ste mali ísť do Bulharska?

Keď bol Svätý Otec Ján Pavol II. na Slovensku, prišiel aj na Karmel do Košíc. Sestry sa ho vtedy pýtali, či môžu na Karmel prijímať aj záujemkyne gréckokatolíckeho obradu. A on im vtedy vraj povedal, že by bol rád, keby sa tento obrad zachoval a aby nasmerovali dievčatá na Karmely východného obradu. Nuž a prvý takýto Karmel bol založený v Bulharsku, v Sofii. Ja som to prijala – keď som gréckokatolíčka a prianie Svätého Otca je takéto, nuž, budiž. Pocítila som to v momente – keď bude treba, pôjdem aj do Bulharska.

 

Podarilo sa ti teda stretnúť aj s tou druhou dievčinou?

Áno, stretli sme sa. Ukázala mi nejaké fotky zo Sofie, lebo, ako som sa dozvedela, bolo aj tretie dievča, ktoré chcelo vstúpiť, a ono už v lete v tom kláštore bolo a prinieslo nám odtiaľ fotky a rôzne informácie. Vtedy som zistila, že bulharské sestry od čias komunizmu ešte stále žili v kostole, hore na chóre. V chudobných, skromných podmienkach. Po tomto stretnutí bolo moje nastavenie jasné – skončím strednú školu a ideme spolu do Bulharska. Lenže nakoniec to vyšlo tak, že ona odišla a ja som zostala doma. Rodičia chceli, aby som pokračovala na vysokej škole, tak som išla na prijímačky a vzali ma. Na výške som vydržala presne jeden semester.

 

 

Prečo?

Vieš, učíš sa na skúšky, ale stále túžiš po niečom inom, robíš niečo, čo ťa nebaví. Tak som sa Boha pýtala: „Pane Bože, čo vlastne odo mňa chceš? Mám doštudovať a tak ísť na Karmel? Alebo nemám ísť na Karmel?“ Mala som také svoje modré Sväté písmo, čo mi darovala kamarátka, tak som si ho otvorila a tam bolo: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí.“ Tak som ostala zarazená, veď doma mi vždy vraveli, že rodičov treba poslúchať, neodísť preč proti ich vôli. Povedala som si: „Dobre, Pane Ježišu, budem ťa teda počúvať. Čo vlastne odo mňa chceš?“ A otvorila som si druhýkrát Písmo. „Odíď zo svojej krajiny a od svojich príbuzných a choď do krajiny, ktorú ti ukážem.“ No a mne viac nebolo treba.

Predtým v decembri som mala taký až priam prorocký sen. Snívalo sa mi, že som ušla z domu a že ma rodičia hľadali. Zrazu som videla mladomanželov a za nimi zástup svadobčanov, ktorí išli do kostola a že ich moji rodičia videli len z diaľky, tak sa rozbehli, prišli do toho kostola neskoršie a hľadali ma medzi tými svadobčanmi.

 

Splnil sa?

Splnil. Na druhý deň, keď som odišla z domu, vydávala sa mi jedna kamarátka a moji rodičia si mysleli, že jej pôjdem na svadbu a vrátim sa domov. Ale keď som sa nevracala, išli ma hľadať – a nenašli ma.

 

Ilustračná fotka

 

ŽILI SME CHUDOBNE, ALE BOLA SOM ŠŤASTNÁ

No dobre, mala si sen, otvorila si si Písmo, ktoré hovorilo jasne. Ako to išlo ďalej?

Raz mi tak zavolali z Karmelu, či by som nemohla dohodnúť stretnutie jedného saleziána z Bulharska, otca Petra, s vladykom Milanom Chauturom. Mne sa to podarilo, všetko som dohodla a dokonca som v ten víkend mohla prísť aj ja. Otcovi Petrovi som vtedy povedala o sne, o Svätom písme a on mi povedal, že mám nechať vysokú školu a ísť do práce zarobiť si na cestu do Bulharska – videl v tom celom také Božie riadenie. Tak som teda po prvom semestri ukončila štúdium, potom som si našla prácu a zaúčala ma jedna mladá kolegynka, ktorá sa mala v lete vydávať. A práve na svadbu tejto kamarátky ma neskôr rodičia prišli hľadať.

 

Prišla si teda do vytúženej Sofie. Ako to tam vyzeralo?

Podmienky boli veľmi náročné. Na chóre kostola boli urobené malé izbičky, pre každú sestru jedna. Už tam okrem mňa boli dve Slovenky, tri staršie bulharské sestričky a jedna okolo štyridsiatky. Spolu nás bolo sedem. Ja som bola najmladšia – z domu som odišla v devätnástich. Vodu sme mali iba v sakristii – jeden kohútik so studenou vodou. Pod posteľou sme mali lavór a krčah z pálenej hliny, do toho som si napúšťala večer vodu a tak som sa umývala. Raz za týždeň – v sobotu – sme sa chodili sprchovať inde. V kostole bola zima, kúrenie nestačilo, ani keď sme chodili naobliekané. Bolo to prísne – avšak Karmel je prísny.

 

A čo tvoje pocity?

Ja som bola šťastná, že som konečne tam. Túžila som po tom, bola som nadšená, hoci bolo pre mňa ťažké odísť z domu proti vôli mojich rodičov. Bála som sa o nich, uvedomovala som si bolesť, ktorú som im spôsobila. Vedela som, že sa o mňa boja. Celú cestu som ešte pochybovala, či robím dobre. Ale bol to pre mňa zázrak.

 

Ako dlho si tam nakoniec bola?

Spolu na Karmeli som bola päť rokov a štyri mesiace, ale z toho som deväť mesiacov, po prvých sľuboch, bola na formácii v Develier vo Švajčiarsku – avšak to už bol rímskokatolícky obrad. Chceli, aby sme spoznali skutočný klauzúrny život.

 

Ako prebiehala okrem iného tvoja formácia?

Na Karmel v Sofii som prišla v júli, v tom roku som aj 7. septembra 1998 bola prijatá do postulátu. Habit som dostala 11. februára 2000. Meno mi dali sestričky, nechcela som si sama vybrať. A tak som odvtedy bola sestra Bernadeta od Nepoškvrneného srdca Panny Márie. Po dvoch rokoch noviciátu som v roku 2002 zložila prvé sľuby na tri roky. No a v novembri toho istého roku som odišla na formáciu do Švajčiarska.

 

 

RODIČOVSKÉ POŽEHNANIA

Boli rozdiely medzi kláštormi v Bulharsku a vo Švajčiarsku?

To bol úplne iný svet. V Develier bol normálny kláštor, viac ako dvadsať sestier, úroveň sa nedala ani porovnať. Fungoval tam normálny zabehnutý život, služby, práca. V Bulharsku sme napríklad mohli jesť aj mäso, pretože sme boli v sťažených podmienkach. Vo Švajčiarsku sme už mäso nejedli, lebo normálne sa na Karmeli mäso neje. Mali sme klauzúru, mreže, všetko tak, ako má byť. V Sofii sme boli aj v kontakte s ľuďmi, lebo také boli podmienky, inak sa nedalo. Neskôr sa aj tam začal stavať kláštor, už boli povolania, tak sa začali aj aktívne zháňať prostriedky na výstavbu kláštora.

 

A čo jazyková bariéra? Keď si odchádzala z domu, nevedela si ani po bulharsky, tobôž po francúzsky…

Zo Slovenska som odišla v júli a v septembri za mnou prišli rodičia. Po ich odchode som už hovorila biskupovi o ich návšteve plynulo.

 

Prišli ťa navštíviť rodičia?

Áno, prišli s tým, že ma presvedčia, aby som sa vrátila s nimi. Navštívili ma 14. septembra na sviatok Povýšenia svätého Kríža a odišli na druhý deň, pätnásteho, na Sedembolestnú Pannu Máriu – ale bezo mňa. To považujem za druhý zázrak, lebo som mala v ten deň veľké pochybnosti, či sa nemám vrátiť domov. Mamka plakala, toho pätnásteho, no poobede o tretej akoby uťalo, mamka zavelila: „Ocko, ideme domov!“ Dali mi požehnanie a odišli. Nuž a v ten deň prišiel na návštevu večer ešte otec biskup, chcel vedieť, čo a ako bolo, a ja som sa vtedy rozhovorila. Samozrejme, ešte s chybami a tak, ale začala som rozprávať po bulharsky. Čiže trvalo mi to asi dva mesiace, čo som sa naučila jazyk. Spočiatku to bolo ťažké, ale bulharčina je slovanský jazyk, tak to išlo.

 

Ilustračná fotka

 

Kde si bola šťastnejšia – v Bulharsku alebo vo Švajčiarsku?

Jednoznačne v Bulharsku. Napriek tomu, že vo Švajčiarsku boli super podmienky, úžasné sestry, matka predstavená mi bola ako druhá mamka, bola to taká škola lásky – ale bolo mi aj tak ťažko. Možno to bolo jazykom, že tá francúzština bola ťažšia, možno prvými pochybnosťami, ktoré som zažívala. Bola som v podstate v cudzom prostredí, sama, lebo v Sofii som mala aspoň tie dve ďalšie Slovenky. Musela som fungovať v jazyku, ktorému som málo rozumela – modliť sa, počúvať kázne, rozprávať.

 

No po Švajčiarsku si sa ešte vrátila do Bulharska. Kedy v tebe dozrelo rozhodnutie odísť?

Ono sa to tak kopilo. Už v Bulharsku mi začali nejaké zdravotné problémy, do toho tie odchody, príchody, zmeny. A, popravde, nevedela som sa úplne stotožniť so všetkými vecami na Karmeli – asi celkovo v takom karmelitánskom zmýšľaní. Do toho ma po štyroch rokoch prišla pozrieť sestra, dostavila sa aj nostalgia za domovom. Stále som však cítila, že Boh mi nebráni, chce, aby som aj v tomto rozhodnutí bola slobodná. Ale že rozhodnúť sa musím sama.

 

A teda, keď si sa po rokoch vrátila domov, čo na to rodičia?

Boli radi, tešili sa. Ale predo mnou akoby bol veľký múr. Nevedela som, čo ďalej. Mala som veľkú duchovnú krízu, nevedela som sa modliť. Moja jediná modlitba bola – prečo? A nič. Mala som dvadsaťpäť rokov.

 

Ilustračná fotka

 

DAL NÁS DOKOPY ZÁHADNÝ INZERÁT

Ako si sa teda spoznala so svojím súčasným manželom?

Našla som si nakoniec prácu, robila som na notárskom úrade a cítila som, že v mojom živote niekto chýba. Pôvodne som sa vracala domov s tým, že sa dám dokopy zdravotne a možno sa na Karmel ešte vrátim. A teda po čase som cítila, že niekoho potrebujem, niekoho, o koho sa môžem počas prežívania ťažkých chvíľ oprieť, túžila som mať niekoho rada – a aby mal niekto rád mňa. Začala som teda hľadať na internete cez stránky pre veriacich nejaké inzeráty. Vypísala som si pár mien, nejaké informácie, čísla telefónu a začala som skúšať. Najprv jedno stretnutie, nič. Druhé – nepáčil sa mi. Ja som nešpekulovala dlho. Vždy sme sa stretli a keď sa mi nepáčil, ďalej nebolo nič. Mala som aj jeden vzťah, chvíľu sme spolu chodili, no 1. mája sme sa rozišli. Našla som teda ešte jeden inzerát a už som si vravela – toto je posledné, čo ešte vyskúšam, dám tomu šancu.

 

A to už bol on?

Áno, ale nemohla som to ešte vedieť. Napísala som – teraz už môjmu manželovi – esemesku, že som našla inzerát a či je ešte aktuálny. A on mi odpísal – čo o mne vieš? Že máš 29 rokov a že si z východu. No a on mi opäť odpísal – to je už dva roky neaktuálne, mám 31. Pravda je taká, že on si ten inzerát nepodal a do dnešného dňa nevieme, kto ho tam (v jeho mene) napísal. A tak sme sa stretli, na sviatok sv. Cyrila a Metoda.

 

Ako vyzeralo vaše prvé rande?

Už počas prvého stretnutia mi povedal, že on chcel byť kňazom, že nad tým dlho uvažoval, no potom si to rozmyslel a že jeho spovedník mu poradil, nech sa modlí na Bôrke (kam chodil pravidelne na púte) ku Panne Márii Karmelskej – za dobrú manželku. A ja som mu odvetila: „Tak ti Panna Mária Karmelská posiela manželku – bývalú bosú karmelitánku.“ Mne už vtedy bolo jasné, že mi ho Boh poslal, že on bude môj manžel. Boli sme si sympatickí, tak ľudsky sme si sadli. Potom za mnou chodieval častejšie, začali sme sa viac spoznávať. Zoznámili sme sa 5. júla a 14. augusta ma už s prsteňom v Betliarskom parku požiadal o ruku. A ja som mu povedala áno. Vedela som, čo chcem, on vedel, že sa chce oženiť. A tak sme sa po deviatich mesiacoch spoznávania zobrali.

 

Ilustračná fotka

 

A dnes ste ešte stále manželia…

Sme spolu už trinásť rokov, máme tri deti. Ja vždy hovorím, že človek sa celkom nemôže spoznať ani pred svadbou, lebo potom už prežíva úplne iné životné situácie. Aj teraz stále spoznávam svojho muža, a, poviem pravdu, aj seba. Človek sa aj mení. Kým som bola v reholi, myslela som si o sebe, že som trpezlivá. Ale keď sa mi narodili deti, prišla som na to, že moja trpezlivosť má hranice. Lebo predtým som sa nikdy nezažila v situáciách, že by som mala deti, že prišli vypäté situácie ráno pred odchodom do práce, riešiš stresy, prídeš o prácu. Nikdy nevieme, ako človek zareaguje, keď mu dieťa bude v noci plakať, bude unavený, nevládze v noci vstávať. Celé je to o tolerancii, o tom, že si človek musí odpúšťať.

 

Ako by si jednou vetou charakterizovala vaše manželstvo?

Máme to také pestré, za prvých päť rokov manželstva sme bývali na štyroch miestach, stále sme menili robotu. Môj manžel raz povedal, že sa so mnou nenudí – tak ja by som použila práve tieto slová: „Nenudíme sa spolu!“



Komentáre